Ars nova

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Ars nova (lat.) je nové umenie Obdobie vývoja francúzskej hudby a talianskej hudby asi 1315-13201400 (po ars antiqua) podľa rovnomenného názvu traktátu P. de Vitryho. Pokročilejšie štádium viachlasu.

Zákonitosti Ars nova spísal hudobný teoretik Philippe de Vitry. Nastáva ďalší posun v procese vymaňovania sa spod vplyvu G.CH-u smerom ku svetskému viachlasu. Vznikajú nové viachlasné techniky, polyfónna faktúra. Naďalej pokračuje vývoj menzurálnej notácie. Definitívne sa ustálila notová osnova a kľúče.

Teoretik Johannes de Grocheo už zaznamenal 3 samostatné hudobné oblasti:

1. Ľudovú (tance alebo jednohlasné piesne),

2. Umelú – t. j profesionálnu (ďalej sa vyvíjajú formy organa, moteta a iné formy),

3. Liturgickú (cirkevnú) – stále si zachováva jednohlas.

Nastáva zrovnoprávnenie taktov: 2 – dobého (tzv. imperfektný) a 3 – dobého (tzv. perfektný) takt. Predtým sa totiž za dokonalý považoval 3 - dobý takt, pričom sa vychádzalo z troch božských osôb – Otec, Syn a Duch Svätý.

Postupne ustupujú kvintové a kvartové paralelizmy a akceptujú sa tercie a sexty. Skladateľ vychádza z anonymity a stáva sa individualitou.

10

Najtypickejšie formy Ars novy sú:

Stredoveký madrigal - pôvodne pastierska pieseň,

Ballata – pôvodne tanečná pieseň,

Caccia /čít. kačča/ - lovecká pieseň,

Vilanella – dedinská pieseň.

Najznámejší predstavitelia obdobia ars nova boli: francúzsky básnik a skladateľ Guillaume de Machaut /čít. gijóm d mašó/(1300-1377), taliansky skladateľ, organista, spevák, básnik. Písal náboženskú i svetskú hudbu. Jeho najznámejšia kompozícia sa nazýva Masse de Notre Dame.výrobca nástrojov Francesco Landini, taliansky skladateľ Jacopo da Bologna /čít. džakopo da boloňa/, Giovanni da Cascia /čít. kašša/.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.