Bachove Slovenské noviny

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Slovenské noviny boli poloúradné, neskôr úradné noviny viedenskej vlády pre Slovákov v rokoch 1849 – 1861, čiže v čase Bachovho absolutizmu. Vychádzali 2-krát týždenne vo Viedni najprv v slovenčine, neskôr sa stali tribúnou Staroslovákov a vychádzali v slovakizovanej češtine (tzv. staroslovenčine).

Slovenské noviny vychádzali v r. 1849 - 1861 vo Viedni.

Redaktori[upraviť | upraviť zdroj]

Počas revolúcie 1848/1849 minister vnútra Alexander Bach ponúkol miesto hlavného redaktora nových viedenských Slovenských novín Danielovi Lichardovi na to na základe odporúčania Jána Kollára, ktorý Licharda označil “za najlepšieho znalca života na Slovensku a výborného ľudového spisovateľa".

Za druhého redaktora týchto novín ministerstvo vnútra vymenovalo Andreja Radlinského, bývalého Lichardovho kolegu, profesora z Banskej Štiavnice. Tento bol však v redakcii len pomerne krátku dobu, lebo sa nechcel podriadiť pokynom Antonína Becka – osobného tajomníka ministra Bacha, ktorý bol poverený funkciou hlavného cenzora Slovenských novín. Radlinský chcel v novinách presadzovať predovšetkým slovenské národné záujmy a nie vládnu politiku. Preto sa aj dostal s Beckom do rozporov, upadol do nepriazne vlády a musel z Viedne odísť do Budína, kde dostal bezvýznamnú funkciu redaktora Zemského zákonníka. Stal sa teda vlastne prekladateľom zákonov z nemčiny do slovakizovanej češtiny – staroslovenčiny. Tento preklad mal slúžiť potrebám štátnej správy na slovenskom území.

Jonáš Záborský, ktorý sa stal po odchode Andreja Radlinského z Viedne do Pešti, redaktorom Slovenských novín, sa výdatnou mierou zaangažoval do sporov medzi Staroslovákmi a štúrovcami. V tejto funkcii zotrval dva roky. Bolo to v dobe zvýšeného vládneho teroru. Hneď po nastúpení do redakcie mu „všemocný pán Rakúska“ Alexander Bach prísne zakázal písať v novinách čokoľvek o “slovenskej korunnej zemi", ako aj kritizovať vládu a jej predstaviteľov. Chcel mať aj zo Záborského, ako aj z ostatných redaktorov. úradných novín len poslušných tlmočníkov vládnej politiky. Preto sa aj Záborský takto s pobúrením vyslovil o Bachovom nariadení: “To znamená v reči obecnej toľko: Nepovažujte vaše noviny za nič iného, ako za potravu sprostače; vaša vec bude kázať jej dôveru oproti nám a poslušnosť; všetko, čo my činiť budeme, vy schválite". Ešte po rokoch Záborský tvrdil, že v Slovenských novinách sa staval proti vládnej politike vtedy, keď sa domnieval, že škodí slovenským národným záujmom. Preto sa aj dostával do prudkých sporov s hlavným cenzorom novín dr. Beckom.

Záborský bol talentovaným novinárom, ktorý písal dobré úvodníky, úvahy, komentáre, správy i glosy o otázkach politických, kultúrnych i hospodárskych. Jeho príspevky sa vyznačujú bystrým postrehom, zmyslom pre aforizmus a vtipnosť, ktorej nechýbalo ani satirické ostrie.

Keď padol reakcionársky Vídeňský denník, namierený proti Havlíčkovmu Slovanu a pokrokovému Constitutionalles Blatt aus Böhmen, bolo treba zamestnať jeho bývalých redaktorov. Antonín Beck chcel jedného z nich, Hermenegilda Jirečka vymenovať za redaktora Slovenských novín. Prekážal mu v tom však nenávidený Záborský. Po mnohých intrigách sa mu ho podarilo vyhodiť zo sedla. 17. februára 1852 musel Záborský odísť z Viedne s veľmi zlými posudkami. Dali ho potom za farára do malej východoslovenskej dediny do Župčian, kde ho dlhé roky čakala len bieda, strádanie i odtrhnutosť od kultúrneho a spoločenského strediska.

Do Slovenských novín sa Jonáš Záborský zapísal polemikami, ktoré prešli do dejín našej literatúry pod názvom „Boje o Žehry“.

Zodpovední redaktori:

Pôsobenie novín a charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé číslo Slovenských novín vyšlo 10. júla 1849, posledné zo dňa 24. XII. 1861. Vychádzali dva razy do týždňa. Spočiatku boli poloúradnými a od 22. XI. 1852 sa stali úradnými novinami viedenskej vlády. Administrácia bola oddelená od redakcie, čo bola značná výhoda, lebo takto sa redaktori nemuseli starať o finančnú prosperitu novín, keďže ich financovalo ministerstvo vnútra z vlastných fondov. Noviny mali tiež ďalšiu, do tých čias v slovenskej žurnalistike nevídanú výhodu. Ministerstvo ich rozosielalo zadarmo do 1200 obcí a mestečiek na Slovensku. Pravda, ako oficiálny orgán viedenskej vlády boli medzi slovenskými čitateľmi neobľúbenými, a preto sa aj málo čítali. Právom sa preto J. M. Hurban o nich takto vyslovil: “Slovenské noviny sa samy budú čítať; to jest predplácať. Chodia totiž na obec darmo. To je radosť také noviny vydávať; redaktor aspoň na nich neškoduje; nakladateľ má zisk, obecenstvo sa môže na druhé predplatiť a predsa ich dostane – štát má peňazí dosť!".

Slovenské noviny roku 1849 vychádzali v „opravenej slovenčine“ a od 1. I. 1850 v staroslovenčine. Ich rubrika Světozor vychádzala od začiatku v spisovnej, jungmanovskej češtine. Tento tlačový orgán bol aj po vonkajšej stránke ovplyvnený ostatnými úradnými novinami, vychádzajúcimi vo Viedni. To znamená, že väčšia časť ich priestoru bola vyplnená úradnými správami a oznamami, ako aj oficiálnym spravodajstvom z rakúskej monarchie a zo zahraničia. Tieto správy ešte pred uverejnením prešli prísnou cenzúrou, takže tlmočili často iba politické záujmy kontrarevolučného režimu. Platilo to najmä na roky 1852 – 1858, keď v Slovenských novinách podstatne prevládalo oficiálne spravodajstvo. Lichard vtedy v nich nesmel uverejňovať články v prospech nášho národného hnutia, hoci si to subjektívne veľmi želal.

Po vonkajšej stránke sa noviny za trinásť rokov len málo menili. Delili sa na časť úradnú a neúradnú. V prvej vychádzali oznamy, výnosy, nariadenia, príkazy, zákonné články a vyhlášky a to bez jediného slova redakčného komentára. Okrem toho tu vychádzali aj správy o povyšovaniach dôstojníkov i o cestách panovníka doma i za hranicami. Bol to materiál nudný, šedivý a pre priemerného čitateľa úplne nezaujímavý.

Väčšinu miesta v novinách zaberali Neúřadní zprávy – nazývané tiež niekedy Díl neúředný. Obsahoval domáce i zahraničné spravodajstvo pôvodné, ale aj preberané z vládnych a vláde slúžiacich nemeckých a maďarských novín, vychádzajúcich v Pešti a vo Viedni. V tejto rubrike bývali podtituly: Rakouske mocnárstvo, Zprávy ze Slovenska, Věstník zahraniční: Anglicko, Francousko, Švajčiarsko...Len nesústavne sa na konci správ uvádzal ich prameň – väčšinou inojazyčné noviny, pravda, bez presnejšieho určenia dátumu a miesta z ktorého pôvodne správa prišla. Od dnešných sa správy v Slovenských novinách líšili tým, že nemali titulky a medzititulky. Lichard okrem správ vydával v novinách aj noticky v rubrike Drobničky.

Systém usporiadania materiálu spravodajského charakteru bol v novinách zastaraný. Tak ako v osvieteneckých časoch bývali tu za sebou zaraďované správy, závažné vedľa úplne banálnych informácií, pričom aj tu publikované listy dopisovateľov obsahovali správy tematicky veľmi rôznorodé a nijako spolu nesúvisiace. Roku 1857 Lichard do novín zaradil aj rubriku Dopisy – zostavenú z príspevkov dopisovateľov zväčša dedinských inteligentov. Správy dopisovateľov vychádzali tu často nepodpísané, opatrené len iniciálkami alebo pseudonymom autorov. Slovenské noviny po celý čas svojej existencie trpeli nedostatkom dopisovateľov. Po tejto stránke sa ani zďaleka nemohli rovnať so štúrovskými predrevolučnými politickými novinami. Lichard vždy úzkostlivo dbal na to, aby z tých málo dopisovateľov, ktorých Slovenské noviny mali, nestratil ani jediného. Preto sa v redakčnej poznámke ospravedlnil dopisovateľovi aj vtedy, keď pre nedostatok miesta musel jeho príspevok trochu skrátiť.

Vládny charakter Slovenských novín, ich oficiálna línia a prísna cenzúra spôsobila, že ani v závažnejších článkoch, ani v listoch dopisovateľov sa neriešili závažné národné a sociálne otázky, nehovoriac už o tom, že kritika vládnej politiky tu nemohla nájsť miesto. Tak sa aj mohlo stať, že v listoch dopisovateľov zostávali bokom závažné problémy. Písalo sa v nich napr. s podrobnosťami o školských, či cirkevných slávnostiach, pričom závažné informácie o sociálnych, spoločenských a kultúrnych otázkach boli odbavené dvoma-troma riadkami. Lichard v týchto novinách nevyužíval tak, ako vo svojej predchádzajúcej publicistickej tvorbe, materiál z listov dopisovateľov ani vo svojich úvodníkoch, politických komentároch, či v iných článkoch. Vari pre prísnu cenzúru nepridával k listom dopisovateľov vlastný komentár, čím mohol čitateľov často dezorientovať.

Podradnejšími boli v Slovenských novinách tieto rubriky: Krátke zprávy, Hlásnik (obsahujúci malé úradné oznamy) a Drobničky, nespomínajúc tu už Běh na víděnské burze, Obilný trh ve Vídni, Inzeráty…

Rubriky v Světozore (pozri dole) aj úvodníky písal Lichard veľmi pútavo a zaujímavo, pričom dbal, aby v nich vychádzal bohatý a rôznorodý materiál. Pretože mal veľmi odbornú erudíciu, zachraňoval takýmto spôsobom Slovenské noviny pred osudom nudného úradného vestníka a slúžil nimi ľudovým potrebám, napriek prísnej cenzúre a policajnému režimu – takému typickému pre obdobie bachovského absolutizmu. Tu sa teda naďalej za trinásť rokov Lichard zdokonaľoval v znalosti prírodných vied, ľudovýchovy, osvety i politiky. V popularizácii vedy dosiahol u nás takej úrovne, že sa mu v druhej polovici minulého storočia na Slovensku nikto nevyrovnal. Bolo to nielen výsledok talentu, ale aj sústavného štúdia a vzácnej schopnosti postihnúť mentalitu, požiadavku aj intelektuálnu úroveň ľudových vrstiev a na základe toho poznania aj novinársky tvoriť.

Prevažnú časť materiálov v Slovenských novinách tvorilo spravodajstvo a informatívne články. V kultúrnej rubrike novín sa v prvých rokoch objavovali aj literárne recenzie, kritiky i články literárno-historické, no ich úroveň bola, až na výnimky, nízka. Stalo sa tak preto, že prevažná väčšina slovenských i českých vedeckých a literárnych pracovníkov tieto noviny ignorovala a odmietala sa stať ich spolupracovníkmi, alebo dopisovateľmi. Pomerne zriedkavo sa v novinách objavovali úvodníky a komentáre. Beletristických novinových žánrových foriem – reportáží, fejtónov, čŕt a poviedok – v Slovenských novinách nenájdeme, čo bolo nesporne na ich škodu. Tento nedostatok nenapravil ani Hermenegild Jireček, ktorý viedol kultúrnu prílohu novín zvanú Světozor.

V Slovenských novinách sa neužívali štočky a ilustrácie a na typografické rozlíšenie rubrík sa užívali len rôzne typy písma. Noviny bývali väčšinou lámané do dvoch stĺpcov. Graficky boli teda šedivé a bezvýrazné. Vychádzali pravidelne na štyroch stranách, ktoré musel Lichard a H. Jireček nielen pripraviť do tlače, ale aj skorigovať a zapretovať. Veľa práce im tiež dala kontrola vysádzaných stĺpcov, lebo viedenskí sadzači nepoznali zo slovenčiny a z češtiny ani slova. Preto aj často nestačili štylisticky i vecne náležíte upraviť príspevky dopisovateľov. Na rozdiel od Slovenských národných novín mali viedenské Slovenské noviny bohatšie zahraničné spravodajstvo, ale ich domáce spravodajstvo i úvodníky boli nápadne chudobné a ďaleko po stránke politickej, nacionálne a novinárskoodbornej zaostávali za úrovňou štúrovskej predrevolučnej periodickej tlače.

O viedenských Slovenských novinách sa u nás tradične hovorievalo ako o reakčnom vládnom orgáne, ktorý nepriniesol veľa pre rozvoj nášho verejného života a novinárstva. Po stránke politickej je tento súd pravdivý. Upozornili sme však, že hospodárske rubriky Slovenských novín boli pozitívnym ľudovýchovným i novinárskym činom. Okrem toho aj vo vývoji týchto novín treba diferencovať. Roku 1849 boli podstatne iné, ako v rokoch 1850 – 58, keď sa cenzúra a teror bachovského absolutizmu uplatňovali veľmi výrazne. V rokoch 1858 – 1861, keď sa putá bachovského absolutizmu vplyvom hlbokej vnútroštátnej krízy začali uvoľňovať, si Lichard a jeho spolupracovníci v redakcii novín mohli oveľa viacej dovoliť. To sa odrazilo na ich zvýšenej orientácii na slovenskú národnú problematiku.

Roku 1849 totiž ešte platila tzv. oktrojovaná ústava, obsahujúce určitý liberalizmus i prvky konštitučného štátneho zriadenia. Bolo to tesne po revolúcii, keď ešte ani viedenskej vláde nebolo celkom jasné, akým smerom sa bude ďalší vývin v monarchii uberať. Vtedy ešte ani v Slovenských novinách nebielila prísna cenzúra, ako tomu bolo v neskoršom období. V tomto roku Slovenské noviny prinášali články zhodné s politickou líniou štúrovcov, s ich požiadavkou národnej rovnoprávnosti a vytvorenie slovenského vojvodstva. Vtedy ešte nebolo vážnych diferencií medzi štúrovcami, vedenými Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom a „viedenskými Slovákmi“, ktorých predstaviteľom bol Ján Kollár a Daniel Lichard. Štúrovci mali vtedy veľký záujem na takejto línii viedenských Slovenských novín, pričom sa však snažili o vytvorenie nového národného strediska v Modre. Tu chceli založiť slovenské školy a vydávať aj noviny a časopisy v spisovnej slovenčine.

Agitácia za naše národné požiadavky sa však onedlho musela v Slovenských novinách obmedziť. Minister vnútra A. Bach ju výslovne zakázal redaktorom Slovenských novín. Napriek tomu redaktori Lichard, Radlinský a neskoršie aj Jonáš Záborský sa však vzpierali tomuto zákazu a odmietali slepo poslúchať hlavného cenzora svojich novín – osobného tajomníka A. Bacha – dr. Antonína Becka. Preto aj mávali s ním časté zrážky.

O neblahom účinkovaní A. Becka v redakcii Slovenských novín písal ich redaktor Jonáš Záborský: “Náš kazár, Antonín Becka, bral teraz všetko prísne, kládol každé slovíčko na zlaté vážky; Zakázal nám každú kritiku krokov vládnych, nedovolil žiadnu nepriaznivú zprávu o akomkoľvek úrade, alebo úradníkovi, lebo, že sa tým uvodí v ľahkosť vláda. Museli sme každé číslo novín odniesť pred rozposielaním na prehliadnutie". Do ostrého sporu s Beckom, ale aj s inými predstaviteľmi vládnej moci, sa dostal aj Daniel Lichard. Písal o tom 16. VIII. 1850 Eduard Ličko Samovi B. Hroboňovi: “Ďalej ako privátnu zprávu Vám oznamujem, že sa Lichard s Bachom (ministrom) jak si náramne podotazoval, a síce: Bach Lichardovi dohováral, že “len samé národné veci a myšlienky rozširuje vo svojich novinách, vlády ale nie". Na to riekol Lichard: “Podlá to vláda, ktorá národné záujmy neháji, a keď sa Vám to nepáči, ja vďačne nechám redakciu…".

Lichard však neopustil ani Viedeň, ani redakciu Slovenských novín, v ktorej zostal plných trinásť rokov. Svoju lojalitu k vláde potom v novinách často dokazoval, aj keď neprestával v rámci možnosti, presadzovať aj v tomto tlačovom orgáne slovenské národné záujmy.

Počiatočný nástup Slovenských novín bol mnohosľubný. Lichard, Radlinský, ale aj mnohí dopisovatelia v nich kritizovali vládnych úradníkov na Slovensku za to, že tu udržiavali protislovenský a protiľudový kurz a nechceli ani len počuť o zavedení spisovnej slovenčiny do verejného života na našom území, ani o splnení slovenských národných požiadaviek. Okrem toho Slovenské noviny v rokoch 1849 – 50 podporovali každú akciu za zriadenie slovenského vojvodstva a za iné, národnému hnutiu potrebné ciele. Úsilie redaktorov Slovenských novín vtedy bezvýhradne podporoval aj Ľudovít Štúr, ktorý o tom 15. IX. 1849 písal Ctibohovi Zochovi: “Vláda tiež chce mať, ako máme z najnovších zpráv, oddelenie, ak sa i ľud slovenský za to vysloví; Tu uvádzam úpis z listu Lichardovho, red. „Slov. Novín“ vo Viedni, písaného bratovi môjmu do Modry: “Doba rozhodná je tu pre Slovensko; Vláda chce oddelenie Slovenska, ak sa ľud ohlási. My agitujeme, aby do Viedne chodili deputácie a petície ľudu". O týždeň neskoršie Ľ. Štúr oznamoval Hurbanovi, že Lichard ide do Modry a inde, aby ľud a meštiactvo vyzýval k vysielaniu deputácii do Viedne, ktoré by žiadali odtrhnutie Slovenska od Uhorska.

Redaktori, ako aj dopisovatelia novín, museli však onedlho v nich len registrovať porážky a sklamania. Slovenské vojvodstvo sa nevytvorilo a panujúci režim začal otvorený útok proti slovenskému národnému hnutiu. Za krátky čas aj z niekdajších ohnísk národného života z bratislavského i z banskoštiavnického lýcea sa ozývali ostré protesty proti potláčaniu slovenčiny a zavádzaniu maďarského vyučovacieho jazyka. Pravda, prejavov národnostného i sociálneho útlaku bolo v rokoch bachovského absolutizmu na Slovensku veľa.

Tvorcovia Slovenských novín museli vedieť, že sa tak robí na pokyn vlády a s jej plným vedomím. Neodvažovali sa však ministrom pripomínať ich niekdajšie sľuby Slovákom. Na stránkach novín museli robiť čím ďalej, tým viacej kompromisy, pretože priama závislosť na ministerstve vnútra im zväzovala ruky. To boli aj najväčšie slabiny novín i príčiny nechuti čitateľov k ním. Nič na tom nemení skutočnosť, že Lichard, Radlinský i Záborský sa subjektívne snažili svojmu národu pomáhať.

Zánik[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom decembra 1861 Lichard uverejnil v Slovenských novinách oznam o ich zakončení. Ako príčinu tu uvádzal “nynější stav věcí" (t. j. zmenu politickej situácie), ale i to, že od marca roku 1861 vychádzali v Pešti už nové, samostatné slovenské politické noviny (Pešťbudínske vedomosti). Zánik Slovenských novín 31. XII. 1861 teda zapríčinil aj nezáujem rakúskej vládnucej triedy na ich ďalšom trvaní i snaha časti slovenskej buržoázie podporovať Pešťbudínske vedomosti, a to aj na úkor viedenských Slovenských novín. Lichard, ktorý sa z vlastnej vôle pripojil k stúpencom Pešťbudínskych vedomostí, dostal od nich, podľa všetkého, aj poverenie odísť z Viedne do Skalice, kde sa okrem iného pustil do vydávania kalendárov a ľudovýchovných brožúr, ale aj hospodárskych novín. Od tých čias až do svojej smrti roku 1882 bol už verným stúpencom spisovnej slovenčiny a významným národovcom tzv. memorandovej skupiny.

Slovenské noviny pod tlakom bachovského absolutizmu[upraviť | upraviť zdroj]

Daniel Lichard roku 1849, ako redaktor sľuboval, že bude v Slovenských novinách kritizovať vládu a jej činiteľov vtedy, keby nechceli plniť svoje záväzky voči slovenskému národu. Išlo tu o zákonne zakotvenú záruku národnej rovnoprávnosti v konštitučnej ústave zo 4. marca 1849. Vládni činitelia však tieto zákony nezachovávali, no Lichard už v nasledujúcich rokoch ich v Slovenských novinách kritizovať nemohol. V tejto dobe mnoho razy propagoval vládnu politiku a neprotestoval proti nej ani vtedy, keď sa stavala proti životným záujmom slovenského ľudu. Keď už nemohol zapierať, že vinníkom národného útlaku je vládnuci režim, tvrdil, že ide len o výstrelky niektorých úradníkov, ktorých vláda čoskoro potrestá, čo sa však nestalo.

V tejto dobe v Slovenských novinách sa neprinášali také úradné oznamy a nariadenia, ktoré by stavali panujúci režim do nepriaznivého svetla pred verejnosťou. Nenájdeme tu napr. ani zmienku o novom tlačovom zákone z 27. marca 1852, ktorým sa zaviedla kontrola nad dovozom novín a časopisov zo zahraničia, ako aj prísna cenzúra nad domácou periodickou i neperiodickou tlačou. V dôsledku zverejnenia tohto zákona došlo v rokoch 1851 – 52 k policajnému zastaveniu mnohých novín a časopisov, k odňatiu práva na ich distribúciu a poštovú prepravu, ako aj k iným prejavom represálií, typických pre reakčnú politiku habsburgovcov.

Po zrušení konštitučnej ústavy a vyhlásení absolutizmu od 1. I. 1850 dochádza k ďalšiemu obmedzovaniu občianskych slobôd a upevňovaniu kontrarevolučného režimu. V novej, nepriaznivej politickej situácii sa Staroslováci snažili pre náš národ zachovať aspoň jeho základné práva. Dúfali, že sa staroslovenčina udrží v školách a úradoch v našich krajoch, a to aj napriek diplomatickému jazyku nemeckému a maďarskému. Nestalo sa tak. Nepodarilo sa obnoviť národné práva Slovákov ani v takom obmedzenom rozsahu, v akom boli v rokoch metternichovského absolutizmu. V rokoch bachovského absolutizmu sa nepodarilo odstrániť ani zhubný dualizmus v oblasti slovenskej spisovnej reči.

Bachovský absolutizmus teda našiel slovenských národovcov nepripravených. Slovenské noviny ich nemohli ani získať pre cisársky režim, ani ich zjednotiť. Nepodarilo sa prekonať roztrieštenosť národného hnutia a ľudovýchovy. Jeden z dopisovateľov Slovenských novín vo februári roku 1852 tento stav takto charakterizoval: “Ale my sme tu i v mravním a národním smyslu veľmi osamotění; Jeden každý rodomil představuje „oasis“ a potom si vysvětlujte odkud naše netečnost. Rádi by sme konali a pracovali za dobro národu; chutí a síly nemajú žádneho spojení, musí se tedy všecko namáhaní jednotlivcú ztratiti".

Medzi pozoruhodné podujatia Staroslovákov v rokoch 1850 – 52 patrí ich rozsiahla kampaň na založenie Matice slovenskej – ako vrcholného vedeckého, kultúrneho a osvetového spolku všetkých Slovákov. Už v apríli 1850 priniesli Slovenské noviny prvé správy o niekoľkých „Slovákoch vo Viedni“, ktorí vypracovali dočasné stanovy Matice slovenskej a predložili ich na schválenie nadriadených úradom. Aj keď tieto stanovy vrchnosť neschválila, myšlienka založenia Matice slovenskej si začalo získavať medzi našim obyvateľstvom veľkú podporu. Aj tejto myšlienke však v dobe bachovského absolutizmu uškodili rozbroje medzi Staroslovákmi a štúrovcami (Novoslovákmi).

Informovanie o sociálnych problémoch[upraviť | upraviť zdroj]

Vážnym nedostatkom vládnych Slovenských novín bola vtedy aj ich odtrhnutosť od sociálnych problémov ľudu. Aj z týchto dôvodov vysychal prúd listov od ich dopisovateľov, ktorý bol ešte roku 1849 dosť silný. Je to aj prirodzené, lebo redaktori novín nemohli ponúknuť slovenským roľníkom a bezzemkom nijaký účinný liek na zmiernenie ich hroznej biedy (pozri pod Bachovský absolutizmus). Odporúčali im síce bezženstvo, či vysťahovalectvo na Dolnú zem, ale to riešením sociálnej otázky nebolo.

V Slovenských novinách, ako sme spomínali, sa zásluhou Daniela Licharda písalo o sociálnych pomeroch dedinského ľudu dosť, i keď sa k týmto problémom nepristupovalo progresívne. Bolo to dané aj tým, že kritika panujúceho režimu v úradných novinách bola nemysliteľná. Napriek tomu však už mnohé správy prevzaté z listov dopisovateľov, otláčané často bez jediného slova komentára, hovoria jasnou rečou a sú obžalobou politiky vládnucej triedy. Jeden z dopisovateľov písal napr. že v Ratkovskej doline bol taký hlad, ktorý prinútil ľudí zemiaky večer do zeme posadené do rána povyberať. O oravských roľníkoch písal zase druhý, že cez celý rok neokúsili chleba, ani mäsa, iba snáď na výročité slávnosti. O ľuďoch v Turci písal tretí, že tu tak s hladom zápasili, “že lenové hlávky a loboda, často bez soli s otrubami pomíchaná, každodenným ich pokrmem byla".

Dopisovatelia Slovenských novín posielali správy o veľkej biede a nedostatku slovenského ľudu, aj keď sa oni sami, ako príslušníci dedinskej inteligencie nemali oveľa lepšie. Vidieť do napr. aj z toho, že roku 1855 bol ročný plat učiteľa okolo 300 zlatých, no len na chlieb za ten istý čas musel zaplatiť okolo 100 zlatých.

Na Slovensku, hlavne po revolúcii roku 1848/49, začalo silnieť masové vysťahovalectvo, ktoré neprestalo ani v neskorších obdobiach. Ním boli najviac postihnuté hornaté, neúrodné kraje Slovenska. Roku 1855 začínajú už napr. z Liptova odchádzať roľníci i bezzemkovia do ďalekej Ameriky. Hlavný prúd našich vysťahovalcov, o ktorých sa v Slovenských novinách dosť písalo, smeroval do Báčky, Banátu, Sriemu a Vojvodiny, do oblasti dnešného Maďarska, Rumunska a Juhoslávie. Zbedačení roľníci a želiari predávali svoje chatrné imanie a peši s taligami i bez nich vybrali sa až na Dolnú zem. Sťahovali sa často aj v zime a prinášali sem so sebou aj “malé dítky, ktoré nebožátka dosti s hladom bojovati musejí, poněvadž rodičové...nemohou hnedky...službu najíti".

Slovenské noviny však prinášali aj správy o tom, že slovenský ľud nemienil bezmocne sa podriaďovať panskému útlaku a trpieť biedu. Mnohí z jeho príslušníkov žiadali, aby sa aj kopaničiarska pôda považovala za alodiálnu – teda za takú, pre ktorú platilo zrušenie poddanstva. Žiadali tiež zrušenie dežmy z viníc, ako aj parceláciu veľkostatkov a prídel ornej pôdy pre roľníkov. Na ich spravodlivé požiadavky štátna moc poznala len jedinú odpoveď – teror, prenasledovanie a žalárovanie. V sporoch medzi roľníkmi a ich bývalými zemepánmi o pôdu, sa Slovenské noviny neraz postavili na stranu pánov a tvrdili, že roľníci môžu byť spokojní, lebo vraj urbárske súdy budú o týchto záležitostiach rozhodovať spravodlivo, čo sa však stávalo len veľmi-veľmi zriedkavo. Radili, aby sa roľníci dobrovoľne pokonali s bývalými zemskými pánmi, hoci sa vedelo, že takéto „dohody“ slúžia len na oklamanie ľudu.

Takáto polovičatosť pri riešení závažnej roľníckej otázky bola typická nielen pre redaktorov Slovenských novín, ale aj pre buržoázne vrstvy spoločnosti v Uhorsku vôbec.

Světozor[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenské noviny mali aj osobitný podčiarnik Světozor, ktorý bol v prvých rokoch ich existencie kultúrnou rubrikou. Neskoršie bola z neho vytvorená osobitná príloha, v ktorej sa okrem kultúrnej rubriky nachádzali tzv. odborné Lichardove rubriky Život a příroda, Průmysel a hospodářstvo – spočiatku nazývané aj Hospodářsko-průmyselným věstníkom. V týchto rubrikách vlastne Lichard pokračoval vo svojej pokrokovej publicistike, ktorú rozvinul už pred revolúciou v Novinách pre hospodárstvo, remeslo a domáci život. Tu popularizoval prírodné vedy, prinášal informácie o technických novinkách, propagoval modernú technológiu v poľnohospodárskej i v remeselníckej výrobe, ale písal aj o potrebe vytvárania hospodárskych, peňažných a ľudovýchovných spolkov, ktoré sa pred revolúciou na Slovensku vďaka štúrovcom pekne rozvinuli. Lichardova propagácia ľudových spolkov však v časoch bachovského absolutizmu nemala veľa úspechov, lebo vláda nepriala ich zakladaniu a rozširovaniu. V týchto rubrikách vychádzali nielen Lichardove vlastné články, ale aj prevzaté bohaté spravodajstvo z oblasti prírodných i spoločenských vied, priemyslu, obchodu, peňažníctva, remeselníctva a roľníctva preberané z mnohojazyčnej odbornej literatúry, ale aj zo zahraničných novín. Ani na tomto mieste však Lichard veľmi často neuvádzal prameň, z ktorého správu preberal, takže sa nám miestami ťažko zisťuje, či ide o jeho pôvodný, alebo len o prevzatý a upravený príspevok.

Zdalo by sa, že Slovenské noviny budú môcť aspoň na kultúrnom a osvetovom poli rozvíjať úspešnú činnosť, keď už na politickom poli viacej škodili, ako osožili. No ani Světozor, spočiatku rubrika, neskôr kultúrna príloha novín nebola vedená Hermengildom Jirečkom tak, ako si to vyžadovali záujmy našej literatúry a kultúry. Jej redaktor sa viac spoliehal na českých a moravských dopisovateľov, ako na spolupracovníkov zo slovenských krajov. Nebral pritom ohľad na špecifické slovenské kultúrne pomery a neriešil aktuálne otázky rozvoja vedy, osvety a ľudovýchovy u nás. Treba mu však priznať, že napomohol česko-slovenskú spoluprácu už tým, že našu verejnosť pravidelne informoval o českom kultúrnom a literárnom živote. Světozor bol obrazom osobných záujmov H. Jirečku o stredoveké dejiny, historickú gramatiku a archívnictvo. Jireček písal do tejto prílohy napr. články o slovenskej památnosti z hradu Ozdínu v Novohrade, Ze srbského národního života, Králevič Marko, Čtyri listiny z archívu města Trnavy, Listina z archívu slov. královského mesta Kremnice a pod. (Sú to názvy článkov z jedného čísla Světozoru z roku 1853.)

Jirečkove vedecké záujmy, jeho skúmanie starých historických pamiatok, publikovanie listín z X.-XVIII. storočia, výskum historickej gramatiky a popularizácia týchto disciplín ve Světozore, malo určitý význam. Šírilo poznatky o našej národnej minulosti aj medzi menej školenými slovenskými čitateľmi a prebúdzalo aj slovanské a slovenské cítenie. Roku 1853 v Světozore Jireček sa obrátil s výzvou na slovenskú verejnosť a žiadal ju, aby zbierala naše národné písomné pamiatky od najstarších čias až po súčasnosť a posielala mu ich. Do tejto akcie sa zapojili K. Lányi, Ctiboh Zoch, Jozef Beck, Ján Kollár i Daniel Lichard. Jireček potom vydal na základe takejto zberateľskej činnosti i vlastného pramenného výskumu viacej štúdií o účinkovaní husitov na Slovensku, ako aj o iných úsekoch slovenských stredovekých i novovekých dejín. Tým sa spolu s Františkom Palackým zaradil k tým českým a slovenským vedeckým pracovníkom, ktorí sa zaoberali vzťahmi našich dvoch národov.

Historická tematika však nemohla nahradiť články o slovenskej kultúrnej a literárnej prítomnosti v dobe, v ktorej Slováci nemali vhodný tlačový orgán, v ktorom by mohli vychádzať aj ukážky zo súdobej slovenskej prózy a poézie. Teda Světozor ani zďaleka nedosahoval úroveň predrevolučného Orla tatranského a Hurbanových Slovenských pohľadov.

Medzi Hermenegildom Jirečkom a Danielom Lichardom dochádzalo k nedorozumeniam pre redigovanie Světozoru, ale aj pre jazkykovedné otázky. Lichard z ohľadu na slovenských čitateľov Slovenské noviny zámerne slovakizoval, s čím Jirečkovi, ako aj iní ctitelia rýdzej spisovnej češtiny, nemohli súhlasiť. Zazlievali nielen Lichardovi, ale aj ostatným slovenským novinárom a spisovateľom ich slovakizovanie. “Je to strašná věc", rozhorčoval sa Jozef Jireček – Hermenegildov brat, v liste Martinovi Hatallovi, “jak jmenovitě mladší spisovatelé naší jazyk hanobí a nepomohouli tomu školy, již si věru rady nevím. My ve Slov. novinách, vlastně ve Světozoru...vylezeme si hned na Musejník, t. j. Houškúv článek v něm. To i na... Licharda působiti bude".

Světozor nezasiahol podstatnejšie do vývoja kultúrneho a literárneho života na Slovensku a nemal ani väčší vplyv na vývoj umeleckej a vedeckej spisby v Čechách a na Morave. Vadilo mu aj to, že bol prílohou úradných novín rakúskeho ministerstva vnútra. Bol vedený nielen v konzervatívnom, ale miestami aj v reakčnom duchu. Vývoj pokrokovej literatúry a kultúry sa v tejto dobe u nás uberal inou cestou, akú mu chceli predurčiť Slovenské noviny so Světozorom.

Periodicita[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1849 - I. roč.
  • 1850 - II. roč. - 153 čís. - 632 str.
  • 1851 - III. roč. - 152 čís. - 616 str.
  • 1852 - IV. roč.
  • ...
  • 1855 - VII. roč. - 152 č. - 508 s.
  • ...
  • 1860 - XII. roč. - 153 č. - 512 s.
  • 1861 - XIII. roč. - 152 č. - 608 s.

Noviny v elektronickej podobe[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • SLOVENSKÉ NOVINY. In: Bibliografia slovenských novín a časopisov do roku 1918. Zost. Michal Potemra. Martin : Matica slovenská, 1958. 145 s.