Bendžo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
David Eugene Edwards hrajúci na tenorové bendžo

Bendžo[1] (staršie: banjo) je brnkací štvor-, päť- alebo šesťstrunový nástroj. Tón vzniká podobne ako pri gitare rozochvením struny medzi nultým pražcom a kobylkou. Pomocou hmatníka je možné struny skracovať a tým zvyšovať ich tón.

Popis[upraviť | upraviť zdroj]

Zvuk strún banja je zosilovaný zvláštným kruhovým bubienkom, na ktorom je napnutá blana. O blanu sa opiera kobylka a rozoznieva ju. Niektoré druhy banja majú ešte drevenú ozvučnú skriňu, ktorá uzaviera bubienok z druhej strany.

Banjo sa skladá z niekoľkých základných častí:

  • Krk je opatrený mechanikami pre napínanie strún a hmatníkom s pražcom.
  • Telo je tvorené pomerne zložitým mechanizmom pre napínanie blany a rezonátorom:
    • Korpus je drevený kruhový rám, na ktorom je napnutá blana a ku ktorej je pripevnený krk. V dolnej časti je opatrený strunníkom pre upevnenie strún.
    • Tónový ring je obvykle kovový (bronzový) prstenec, nasadený zhora na korpus. Tvorí zvuk nástroja a určuje tak kvalitu nástroja. Niektoré banjá majú ako tónový ring len kovovú obruč, alebo hrubý drát.
    • Napínací systém umožňuje upevnenie a napnutie blany. Tvorí ho napínacie háčiky, prítlačný prstenec a medzikružie pripevnené ku korpusu. Prstenec pridržuje blanu na tónovom ringu a je napínaný háčikmi rozmiestnenými po obvode tela. Ich druhý koniec je prevlečený otvormi v medzikruží a utiahnutá maticami.
    • Blana bola pôvodne vyrábaná z oslej alebo hovädzej kože. Tá však má niektoré nevýhodné vlastnosti – jej zvuk je závislý na vlhkosti vzduchu. Postupne bola teda kožená blana nahradená blanou umelou, ktorá je stálejšia. Pre niektoré účely sa vyrába umelá blana, ktorá napodobňuje vzhľad aj zvuk kože.
    • Rezonátor slúži k docieleniu plnšieho a hlasnejšieho zvuku nástroja. Je to klenutý drevený kryt, ktorý uzaviera spodnú hranu korpusu. Ovplyvňuje podstatne zvuk nástroja. Niektoré banjá, určené pre tzv. old-time štýl (tiež folkový štýl), rezonátor nemajú a nazývajú sa open back (otvorený zadok).
  • Kobylka prenáša zvuk strún na blanu a svojou polohou tiež určuje výšku tónu struny. Je vyrobená najčastejšie z javoru s ebenovou hranou. Jej tvar, výšku a materiál ovplyvňuje zvuk nástroja.
  • Struny sa používajú kovové, tenšie než pre gitaru. Je možné použiť rôzne hrúbky podľa techniky hry. Počet strún je pri jednotlivých druhoch banja rôzny, od 4 až po 8.

Ladění banja není jednotné. Obvykle je naladěno do některého akordu, ale jednotliví hráči si ladění přizpůsobují podle svého stylu nebo dokonce podle hrané písně. To platí predovšetkým pro old-time hudbu a päťstrunové bendžo, ostatné druhy majú ladenie už ustálené.

História[upraviť | upraviť zdroj]

História siaha až do staroveku.

Druhy banja[upraviť | upraviť zdroj]

Šesťstrunové banjá (gitarové)[upraviť | upraviť zdroj]

Šesťstrunové banjo má rovnaké ladenie ako gitara, v Česku toto banjo používal napríklad Robert Kodym zo skupiny Wanastowi Vjecy.

Štvorstrunové bendžo

Päťstrunové banjá[upraviť | upraviť zdroj]

Synonymom pre päťstrunové bendžo by mohol být názov bluegrass bendžo, pretože bluegrass je hudba, kde sa tento nástroj najčastejšie vyskytuje. Anglicky sa nazýva five string banjo či 5-string banjo. Tento nástroj je jednoducho identifikovateľný podľa kolíka piatej struny, ktorý čnie z boku krku, najčastejšie na 5. poli (bluegrass bendžo), niekdy na 8. poli (folkové päťstrunové bendžo). Najčastejšie ladenie je g D G H d (open G), ďalšie ladenia sú f# D F# A d (open D), g D G B d (G moll), populárne je tiež g C G H d alebo zdvojene g C G C d a veľa ďalších…

Prvé päťstrunové bendžo postavil americký predstavitel minstrelskej hudby Joel Walker Sweeney v roku 1831. Nasledovala rýchla popularizácia nástroja, rovnako ako vymýšľania veľkého množstva štýlov, ako hrať na tento hudobný nástroj s charakteristickým zvonivým zvukom, ktorý vydávala vysoko ladená piata struna (umiestnená hneď vedľa najnižšie naladenej struny). V medzivojnovom období upadal tento nástroj pomaly do zabudnutia, dochovalo sa najmä vďaka horalskej hudbe (tzv. hillbilly music, old-time music či mountain music), ktorou hrali ľudia v oblasti Apalačského pohoria (Kentucky, Severné Karolína, Tennessee). Päťstrunové bendžo malo vtedy poviest nástroje, ktorý používajú len pouliční a estrádni komici, napodobujúcí spevákov najčastejšie černošského pôvodu.

Zhruba od roku 1945 prošlo päťstrunové bendžo obrovským rozmachom, keď teraz najslavnejší banjista všetkých čias Earl Scruggs začal hrať v skupine Billa Monroea (Bill Monroe and his Blue Grass Boys) svojím osobitným štýlom, ktorý ctil melodickú linku. Ako jeden z prvých použil trojprstovou technikou pravej ruky, hranou kovovými prstienkami. Tento štýl používali už niektorí hráči pred 2. svetovou vojnou, ale nedosiahli Scruggsovu brilantnosť a spôsob hrania melódie. Ďalším osobitným štýlom hral Don Reno, ktorý používal miestami až jazzové obraty. V 60. rokoch vyvinulo niekoľko hráčov nezávislo na sebe tzv. metodický štýl, ktorý sa lišil od Scruggsovho štýlu (ten sa držal melódie len přibližne) použitím rozsiahlých častí melodických stupníc. Jeho propagátorom bol najmä Bill Keith. Velkým propagátorom hry na folkové banjo bol slavný americký folklorista, pesničkár, skladateľ a politický aktivista Pete Seeger. V 60. rokoch minulého storočia napísal a vydal tiež prvú školu hry na päťstrunové banjo.

Ďalší významní nielen americkí hráči: Don Reno, Ralph Stanley, Sonny Osborne, Bill Emerson, J. D. Crowe, Bill Keith, Tony Trischka, Jens Krüger, Peter Wernick, Ben Eldridge, Courtney Johnson, Terry Baucom, Jim Mills, Scott Vestal, Béla Fleck

V Československu bol najvýznamnejším popularizátorom päťstrunového banja Marko Čermák, zakladajúci člen skupiny Greenhorns, vďaka ktorému bluegrassová hudba zapustila korene aj v Zemiach koruny českej.

Štvorstrunové banjá[upraviť | upraviť zdroj]

Tenorové banjo[upraviť | upraviť zdroj]

Tenorové banjo má štyri struny ladené ako viola. Používa sa najmä v tradičnom jazze (dixieland a raný swing). Najtenšia struna je A, nasleduje D, G a C. Tenorové banjo má krk s 19 pražcami. V írskej tradičnej hudbe sa uplatňuje varianta so 17 pražcami.

Na tenorové banjo hral Waldemar Matuška a tiež Ivan Mládek, ktorý ho pomerne dávno vymenil za plectrum banjo.

Plectrum banjo[upraviť | upraviť zdroj]

Ivan Mládek (plectrum banjo)

Plectrum banjo má na rozdiel od tenorového banja 22 pražcov (má teda dlhší krk). Je rovnako dlhé ako päťstrunné banjo, samozrejme bez piatej skrátenej struny. Prevladajúce ladenie je CGHD, tzn. prvé dve struny (najhrubšie) sú zhodné s tenorovým banjom, nejvyššia struna D je zhodná s druhou najvyššou na tenor banju a medzi nimi sa pri plectrum banje ešte nachádza struna H. Oproti tenorovému banju tak základné ladenie plectrum banja nezachováva nemenný kvintový interval medzi všetkými strunami, ktoré pre začínajúcich hráčov so skúsenosťami z tenor banja alebo niektorých iných strunových nástrojov môžu byť komplikáciami pri vybrnkávaní melódie. Pomôckou môže byť vynechať pri vybrnkávaní úplne "problematickú" strunu H a napríklad pri postupe hore prejsť zo struny G rovno na strunu D, potom je postup rovnaký ako pri tenor banje. Vedľa tohto najbežnejšieho ladenia sa pri plectrum banje môžme stretnúť ešte s alternatívnym tzv. Chicago ladením, keď je banjo ladené rovnako ako 4 najtenčie struny na gitare. Praktická výhoda tohto ladenia je zrejmá – je možné použiť hmaty odvodené z gitarových akordov. Rozdiel oboch ladení je prirodzene poznať na celkovom zvuku banja a každý hráč sa tak môže rozhodnúť, ktorý zvukový prejav mu viac vyhovuje.

Z popredných svetových hráčov na plectrum banjo je treba uviest na prvých dvoch miestach ozajstné legendy tohto nástroja, a to mená Harry Reser a Eddie Peabody. Z mladšej generácie plectrum banjistov si jednoznačne zaslúži pozornosť napríklad Buddy Wachter, Ken Aoki, Dave Marty a celá řada dalších… Je otázkou, prečo sa v Česku plectrum banjo neteší zďaleka takej obľube ako banjo tenorové. Napríklad v USA je tomu skôr naopak. V Česku na plectrum hrá Ivan Mládek, ktorý používa Chicago ladenie.

Uke banjo[upraviť | upraviť zdroj]

Basové uke banjo

Barytónové uke banjo[upraviť | upraviť zdroj]

Ostatné druhy[upraviť | upraviť zdroj]

Mandolínové banjo

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bendžo

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavné hudobné štýly[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Banjo na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

  1. bendžo. In: Krátky slovník slovenského jazyka. 4. dopl. a upr. vyd. Bratislava : Veda, 2003. 985 s. Dostupné online. ISBN 80-224-0750-X. S. 62.