Humboldt-Universität zu Berlin
| Humboldtova univerzita | |
 Znak univerzity | |
| Iné názvy | |
|---|---|
| Pôvodný názov | Berlínska univerzita |
| Latinský názov | Alma Universitas Humboldtiana Berolinensis (starší: Universitas Friderica Gulielma Berolinensis) |
| Základné informácie | |
| Poloha | Berlín, Nemecko |
| Skratka | HU |
| Typ | štátna univerzita |
| Rok založenia | 1810 |
| Vedenie | |
| Prezident | Jan-Hendrik Olbertz |
| Štatistické údaje | |
| Počet zamestnancov | 5 771 (2011)[1] |
| Počet študentov | 30,061 (WS 2011/2012)[2] |
| Kontaktné údaje | |
| Oficiálny web | hu-berlin.de/standardseite-en |
Humboldt-Universität zu Berlin alebo Humboldtova univerzita (v Berlíne) (lat. Alma Universitas Humboldtiana Berolinensis) je najstaršia berlínska univerzita. V roku 1810 ju ako Berlínsku univerzitu (Universität zu Berlin) založil liberálny pruský reformátor školstva a jazykovedec Wilhelm von Humboldt, ktorého univerzitný model silne ovplyvnil ostatné európske a americké univerzity. Od roku 1828 bola známa ako Univerzita Fridricha Viliama (Friedrich-Wilhelms-Universität), neskôr aj ako Univerzita pod lipami (Universität unter den Linden). V roku 1949 zmenila na počesť svojho zakladateľa a jeho brata prírodovedca Alexandra von Humboldta svoje meno na Humboldtova univerzita.
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Prvý semester na novozaloženej Berlínskej univerzite prebehol v roku 1810 s 256 študentmi a 52 prednášajúcimi na fakultách právnickej, lekárskej, teologickej a filozofickej. V priebehu uplynulých dvoch storočí prešla univerzitou celá rada veľkých nemeckých mysliteľov, medzi nimi napríklad subjektívne idealistický filozof Johann Gottlieb Fichte, teológ Friedrich Schleiermacher, absolútne idealistický filozof G. W. F. Hegel, teoretik práva Savigny, pesimistický filozof Arthur Schopenhauer, objektívne idealistický filozof Friedrich Wilhelm Joseph von Schelling, literárny kritik Walter Benjamin a slávni fyzici Albert Einstein a Max Planck. Univerzitu okrem iných navštevovali aj významný lekár prvej polovice 19. storočia Johann Friedrich Dieffenbach, zakladatelia marxizmu Karl Marx a Friedrich Engels, rovnako ako básnik Heinrich Heine, zjednotiteľ Nemecka Otto von Bismarck, bojovník za ľudské práva W. E. B. Du Bois a zakladateľ Európskej únie Robert Schuman.
Humboldtova univerzita dala svetu celkom 29 nositeľov Nobelovej ceny.
Rozšírenie
[upraviť | upraviť zdroj]
Okrem silne zakotvených tradičných predmetov ako veda, právo, filozofia, história, teológia a medicína, priniesla Berlínska univerzita v priebehu svojho rozvoja početné nové vedecké disciplíny. Alexander von Humboldt, brat zakladateľa Williama, podporoval nový spôsob učenia. S výstavbou moderných výskumných priestorov a zariadení v druhej polovici 19. storočia sa začalo vyučovanie prírodných vied. Známi výskumníci ako chemik August Wilhelm Hofmann, fyzik Hermann von Helmholtz, matematici Ernst Kummer, Leopold Kronecker, Karl Weierstrass, fyzici Johannes Peter Müller, Albrecht von Graefe, Rudolf Virchow a Robert Koch, prispeli ku vedeckej sláve Berlínskej univerzity.
Počas tohto obdobia rozširovania sa ku Berlínskej univerzite pripojili iné berlínske samostatné fakulty. Ako príklad možno uviesť Charité, Pépinière a Collegium Medico-chirurgicum. V roku 1717, kráľ Friedrich I. vybudoval budovu karantény pre mor pri mestskej bráne, ktorá bola v roku 1727 premenovaná "vojnovým kráľom" Friedrichom Wilhelmom: "Es soll das Haus die Charité" (To je dom Charity). Do roku 1829 sa miesto stalo medicínskym areálom Berlínskej univerzity a zostalo ním do roku 1927 keď sa vybudovala moderná Univerzitná nemocnica.
Berlínska univerzita založila v roku 1810 prírodovednú zbierku, ktorá si do roku 1889 vyžiadala samostatnú budovu a stalo sa z nej Museum für Naturkunde. Pôvodná Tierarznei School, založená v roku 1790 a pričlenená k univerzite, vytvorila v roku 1934 základ pre Fakultu veterinárnej medicíny (Grundstock der Veterinärmedizinischen Fakultät). Taktiež Landwirtschaftliche Hochschule Berlin (Berlínska poľnohospodárska vysoká škola), založená v roku 1881, bola pripojená ku Poľnohospodárskym fakultám univerzity.
Tretia ríša
[upraviť | upraviť zdroj]
Po roku 1933 bola Berlínska univerzita, ako všetky nemecké univerzity, ovplyvnená nacistickým režimom. V tomto období bol rektorom Eugen Fischer. 10. mája 1933 bolo z univerzitnej knižnice vzatých vyše 20 000 kníh od "degenerátov" a oponentov režimu a spálených na Opernplatz (dnes Bebelplatz) na demonštrácii zastrešovanej SA, kde mal prednes aj Joseph Goebbels. Dnes sa v strede námestia nachádza pamätník pripomínajúci túto udalosť. Pozostáva zo skleneného panelu cez ktorý je vidno do bielej podzemnej miestnosti s prázdnymi policami pre 20 000 kníh a plakety s citátom z diela Heinricha Heineho z roku 1820: "Das war ein Vorspiel nur, dort wo man Bücher verbrennt, verbrennt man am Ende auch Menschen" ("Bola to len predohra; kde pália knihy, v konečnom dôsledku pália ľudí").
Zákon na obnovu úradníckeho povolania (nemecky "Gesetzes zur Wiederherstellung des Berufsbeamtentums") spôsobil, že 250 židovských profesorov a zamestnancov bolo v rokoch 1933/1934 vyhodených a početné doktoráty boli odobraté. Študenti, učenci a politickí oponenti nacizmu boli vylúčení z univerzít a často deportovaní. Počas tohto obdobia bola nacistami vyhodená z práce takmer tretina personálu.
Znovuotvorenie
[upraviť | upraviť zdroj]
Sovietska vojenská administratíva v Nemecku (SMAD) nariadila (Befehl-Nr. 4) otvorenie univerzity v januári 1946. SMAD chcela prerobiť Berlínsku univerzitu podľa Sovietskeho modelu, avšak z politických dôvodov trvali na fráze "novootvorená" namiesto "znovuotvorená". Prezident Nemeckej centrálnej administratívy pre národné vzdelávanie (DZVV), Paul Wandel, vo svojom prejave na otváracej ceremónii 29. januára 1946 povedal: "Hovoril som o otvorení, a nie o znovuotvorení univerzity. [...] Berlínska univerzita musí začať od začiatku v takmer každom zmysle slova. Máte pred sebou obraz starej univerzity. Čo z nej zostalo sú iba ruiny." Vyučovanie sa obmedzilo na sedem katedier fungujúcich v znovuotvorených, vojnou zničených budovách, kde boli mnohí učitelia mŕtvi alebo nezvestní. Avšak do zimného semestra roku 1946, bola znovuotvorená Fakulta ekonómie a vzdelávacích vied.
Fakulta robotníkov a farmárov (nemecky: Arbeiter-und-Bauern-Fakultät) (ABF), ktorá bola v tejto dobe na univerzite založená, bol vzdelávací program zameraný na mladých mužov, ktorí z politických alebo rasových dôvodov boli za nacizmu znevýhodnení. Tento program existoval na Berlínskej univerzite do roku 1962.
Rozdelenie univerzity
[upraviť | upraviť zdroj]
Konflikt medzi východom a západom v povojnovom Nemecku viedol ku narastajúcemu komunistickému vplyvu na univerzite. To viedlo ku protestom zo strany študentov. Ako odpoveď na to zatkla sovietska tajná polícia NKVD v marci 1947 množstvo študentov. Sovietsky vojenský tribunál v berlínskej štvrti Lichtenberg rozhodol, že študenti boli zapojení vo vytváraní "hnutia odporu na Berlínskej univerzite", ako aj špionáži, a odsúdil ich na 25 rokov nútených prác. Od roku 1945 do 1948, bolo zatknutých alebo unesených 18 ďalších študentov a učiteľov, z ktorých mnohí boli preč niekoľko týždňov, a niektorí boli zavlečení do Sovietskeho zväzu a popravení.
Na jar roku 1948, po tom ako bolo niekoľko univerzitných študentov neprijatých z politických dôvodov, sa opozícia začala dožadovať slobodnej univerzity. Študenti, s podporou najmä od Američanov, novín Der Tagesspiegel, a vtedajšieho starostu Ernsta Reutera založili Slobodnú univerzitu v Berlíne v mestskej časti Dahlem (časť patriaca ku americkému sektoru). Desaťročia trvajúce rozdelenie mesta na Východný a Západný Berlín nakoniec natrvalo spečatilo toto rozdelenie na dve nezávislé univerzity.
Východné Nemecko
[upraviť | upraviť zdroj]
Komunistická strana donútila v roku 1949 univerzitu zmeniť si meno. Do pádu východonemeckého režimu v roku 1989 zostala Humboldtova univerzita pod silnou ideologickou kontrolou Sozialistische Einheitspartei Deutschlands (Strana socialistickej únie Nemecka), alebo SED, ktorá dôslednou selekciou študentov podľa ich súhlasu s politikou strany zabezpečila, aby na univerzitnej pôde nemohla vyrásť žiadna demokratická opozícia. Títo študenti a učenci sa v nijako významnej miere nepodieľali na hnutiach za demokratické občianske práva vo Východnom Nemecku v roku 1989, a v roku 1990 si zvolili za rektora univerzity Heinricha Finka, kontroverzného člena SED a bývalého špióna Stasi.
Súčasnosť
[upraviť | upraviť zdroj]Po zjednotení Východného a Západného Nemecka bola univerzita radikálne reštrukturalizovaná a všetci profesori museli znovu prejsť výberovým konaním na svoje pozície. Zbor bol z veľkej časti nahradený profesormi zo Západného Nemecka, medzi nimi bol aj historik Heinrich August Winkler. Dnes je Humboldtova univerzita štátnou univerzitou s veľkým počtom študentov (37 145 v roku 2003, z nich viac ako 4 662 zahraničných študentov) podľa vzoru západonemeckých univerzít a svojho náprotivku Slobodnej univerzity v Berlíne.
Jej hlavná budova sa nachádza v centre Berlína na bulvári Unter den Linden. Budova bola postavená na rozkaz kráľa Fridricha II. pre jeho mladšieho brata. Väčšina inštitútov patriacich univerzite sa nachádza v centre, v okolí hlavnej budovy, okrem inštitútov prírodných vied, ktoré sa nachádzajú v Adlershof na juhu Berlína. Univerzita pokračuje vo svojej tradícii predaja kníh pri univerzitnej bráne oproti Bebelplatz.
Knižnica
[upraviť | upraviť zdroj]Keď začala byť kapacita Kráľovskej knižnice nedostatočnou, bola v roku 1831 založená nová knižnica, sprvu v niekoľkých dočasných priestoroch. V rokoch 1871-1874 bola podľa návrhu architekta Paula Emanuela Spiekera postavená budova knižnice. V roku 1910 bola kolekcia presunutá do budovy Berlínskej štátnej knižnice. Počas Weimarského obdobia obsahovala knižnica 831 934 zväzkov (1930) a bola preto jednou z popredných univerzitných knižníc tej doby v Nemecku.
Knihy z Institut für Sexualwissenschaft boli zničené počas nacistického pálenia kníh a inštitút bol zničený. Podľa podmienok Nadácie Magnusa Hirschfelda mala prebrať vláda riadenie tohto univerzitného inštitútu po smrti jej zakladateľa. Tieto podmienky však boli odignorované. No v roku 2001 univerzita získala Archív Sexológie od Inštitútu Roberta Kocha, ktorý bol založený z veľkej súkromnej knižnice profesora Haeberleho. Tento sa teraz nachádza v novom Centre Magnusa Hirschfelda.[3]
V roku 2003, boli knihy týkajúce sa prírodných vied presunuté do novovzniknutej knižnice v Adlershofe, ktorá je zameraná výlučne na prírodné vedy. Odkedy museli byť v roku 2005 priestory Štátnej knižnice vypratané, sa v blízkosti hlavnej budovy univerzity v centre Berlína otvorila v roku 2009 nová budova knižnice "Jacob und Wilhelm Grimm-Zentrum". Celkovo obsahuje univerzitná knižnica okolo 6,5 milióna zväzkov a 9000 časopisov a žurnálov a je tým jednou z najväčších univerzitných knižníc v Nemecku.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Daten und Zahlen zur Humboldt Universität [online]. [Cit. 2012-12-14]. Dostupné online. (German)
- ↑ Daten und Zahlen zur Humboldt Universität [online]. [Cit. 2012-12-14]. Dostupné online. Archivované 2013-01-27 z originálu. (German)
- ↑ Erwin J Haeberle". Berlin and its Sexological Heritage [online]. Magnus Hirschfeld Archive for Sexology, [cit. 2012-04-23]. Dostupné online. Archivované 2009-08-30 z originálu.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Humboldt-Universität zu Berlin
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Humboldtova univerzita na českej Wikipédii a Humboldt University of Berlin na anglickej Wikipédii.