Bombové útoky na obytné domy v Rusku

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Záchranné práce po útoku z 13. septembra 1999

Bombové útoky na obytné domy v Rusku predstavujú sériu štyroch veľkých teroristických útokov uskutočnených v septembri 1999 v ruských mestách Bujnaksk, Moskva a Volgodonsk. Zahynulo pri nich celkovo 307 ľudí a viac ako 1000 ďalších bolo zranených. Podľa oficiálneho vyšetrovania útoky spáchali islamistickí teroristi zo severného Kaukazu pod vedením arabských mudžahedínov Ibn Al-Chattaba a Abú Omar Al-Saifa. Spolu s inváziou militantov Šamiľa Basajeva do Dagestanu sa útoky stali hlavným spúšťačom druhej vojny v Čečensku.

Útoky[upraviť | upraviť zdroj]

K prvému útoku došlo 4. septembra 1999 v meste Bujnaksk v Dagestane, blízko čečenských hraníc. O 21:45 miestneho času tam pred 5-poschodovým obytným domom, v ktorom bývali ruskí pohraničníci so svojimi rodinami, vybuchla v zaparkovanom nákladnom aute mohutná nálož. Útok si vyžiadal 64 mŕtvych (z toho 23 detí) a okolo 140 zranených[1]. Ešte v ten istý deň bol v tom istom meste nájdený ďalší automobil naložený 2700 kg výbušninou, bomba však bola včas zneškodnená.

9. septembra o polnoci došlo k druhému útoku, keď asi 350 kg nálož vybuchla na prízemí paneláku v štvrti Pečatniki na juhovýchode Moskvy. Deväť poschodová budova sa po explózii kompletne zrútila, v 108 bytoch zahynulo celkovo 100 ľudí a vyše 600 ďalších bolo zranených.[1]

Tretí a najhorší útok sa udial 13. septembra opäť v Moskve, tentokrát v obytnom komplexe blízko diaľnice Kaširskoje na juhu mesta, asi 6 km od posledného útoku. Časovaná nálož ukrytá v suteréne 8 poschodovej budovy vybuchla o 5. hodine ráno, budovu úplne zničila a zabila 124 ľudí, viac ako 200 ich zranila.[1]

K poslednému útoku došlo 16. septembra 1999 v juhoruskom meste Volgodonsk. O 5:57 tam pred deväť poschodovým panelákom vybuchol nákladiak naložený výbušninami, pričom mohutná tlaková vlna úplne zničila fasádnu časť budovy a poškodila ďalších 37 okolitých domov. Zahynulo celkovo 19 ľudí, 89 bolo zranených.[1]

Ďalšie dve bomby umiestnené v panelákoch v Moskve (13. septembra) a v meste Riazaň (22. septembra) boli v čas odhalené a zneškodnené. Avšak práve udalosti v meste Riazaň dodnes vyvolávajú mnoho otázok a otvárajú tak cestu k najrôznejším dohadom a špekuláciám. Už na druhý deň po zneškodnení bomby totiž miestna polícia zadržala troch ľudí podozrivých z jej nastraženia, pričom sa ukázalo sa, že išlo o agentov ruskej spravodajskej služby FSB. Následne riaditeľ FSB Nikolaj Patrušev označil incident v Riazani za cvičenie a uviedol, že nešlo o skutočnú bombu, ale len o napodobeninu obsahujúcu cukor, hoci policajný pyrotechnik, ktorý ju zneškodňoval, tvrdil, že ju jednoznačne identifikoval ako pravú a tvorenú výbušninou RDX.

Pozadie a následky útokov[upraviť | upraviť zdroj]

Krátko po útokoch sa objavilo niekoľko anonymných telefonátov, ktoré sa k nim prihlásili a označili ich ako odvetu za bombardovanie povstaleckých dedín ruskými silami v Čečensku a Dagestane. V jednom telefonáte sa zodpovedná skupina predstavila ako Oslobodzovacia armáda Dagestanu. Už na začiatku augusta 1999 totiž islamistický a separatistický militanti pod vedením Čečena Šamila Basajeva a arabského mudžahedína Ibn Al-Chattaba prenikli z Čečenska do Dagestanu s cieľom „oslobodiť ho od ruskej okupácie a nastoliť v ňom islamský režim“. Následná ruská protiofenzíva vedúca k ich porazeniu vyprovokovala viacero militantov k vyhrážkam sľubujúcim rozsiahle teroristické akcie proti civilistom po celom Rusku. Hoci v tom čase neboli priame dôkazy, žeby za útokmi stali povstalci z Čečenska, ruský predstavitelia považovali túto oblasť za hlavné ohnisko rozširujúceho sa separatistického násilia a terorizmu v krajine. Invázia militantov do Dagestanu a následné teroristické útoky preto priamo viedli k odštartovaniu druhej čečenskej vojny (začala sa 26. septembra 1999), ktorá obnovila federálnu kontrolu nad teritóriom, ktoré bolo od konca prvej čečenskej vojny fakticky nezávislé.

Čečenský militant Šamiľ Basajev útoky označil za prácu dagestanských povstalcov a poprel, že by sa nich akokoľvek podieľali jeho ľudia. Podobne účasť na nich poprel aj arabský mudžahedínsky veliteľ Ibn Al-Chatab, hoci predtým to bol práve on, ktorý sa otvorene vyhrážal terorizmom proti civilistom.

Podľa oficiálneho vyšetrovania, ktorého závery boli predložené v r. 2002, stáli za útokmi práve Ibn Al-Chattab a jeho spolubojovník Abú Omar Al-Saif. Títo poverili zorganizovaním útoku karačajevského islamistu Ačimeza Gočijajeva, ktorý pôvodne pôsobil v Moskve ako podnikateľ. Skupina teroristov pod jeho priamym vedením zostrojila bomby, ktoré následne rozviezla do vybraných miest po krajine. Gočijajev si ešte predtým prenajal v troch moskovských panelákoch pivnice, do ktorých boli výbušniny uložené. Ako sa ukázalo, väčšina účastníkov útokov naozaj pochádzala z Dagestanu, výcvik a materiálnu podporu však získali predovšetkým v čečenských povstaleckých táboroch.

Celkovo bolo doteraz (stav z júna 2010) kvôli podielu na útokoch odsúdených ruskými súdmi vyše 10 ľudí (z toho štyria na doživotné väzenia). Niekoľko ďalších podozrivých bolo zabitých pri protiteroristických akciách bezpečnostných zložiek, vrátane Chattaba (v marci 2002) a Al-Saifa (december 2005). Ačimez Gočijajev zostava stále na úteku.

Konšpiračné teórie[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek záverom oficiálneho vyšetrovania obklopuje útoky na obytné domy v Rusku mnoho konšpiračných teórii, ktoré obviňujú zo zosnovania teroristických aktov hlavne ruskú spravodajskú službu FSB. Tá tak mala údajne urobiť hlavne kvôli urýchleniu vojny v Čečensku a jej odobreniu pred ruskou verejnosťou, ako aj pre zvýšenie popularity a upevnenie moci pre vtedajšieho premiéra Vladimira Putina. Tieto konšpiračné teórie pramenia hlavne zo série nejasností obklopujúcich útoky, ktoré zahŕňajú napr. spomínaný incident v meste Riazaň, či z údajného marenia nezávislého vyšetrovania v Rusku. Väčšina nezávislých expertov však tieto teórie odmieta poukazujúc na to, že nie sú podložené relevantnými dôkazmi.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]