Preskočiť na obsah

Bukolická poézia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Bukolická scenéria od maliara Salomona Gessnera (1730–1788)

Bukolická poézia (od starogr. βουκόλοιbúkoloi = pastieri[1]) je druh antickej idylickej poézie ospevujúcej dedinský a pastiersky bezstarostný život, ktorý podľa predstáv básnikov plynul bez práce, v tancoch a piesňach.[2][3]

Žáner bukolickej či pastierskej poézie (búkolika) bol veľmi obľúbený v helenistickom období, kedy bol jeho významným autorom Theokritos zo Syrakúz (300260 pred Kr.). Jej korene však siahajú až do archaickej doby. Tento typ poézie naďalej skladali menej významní grécki básnici po celé helenistické obdobie. Bola podobná skoršej epickej poézii, pretože bola tvorená v hexametroch, ale jej rozsah bol menší. Ospevovala život obyčajných vidiečanov ako pastierov, roľníkov, rybárov, a nie epických hrdinov.[1]

Bukolická poézia s obľubou ospevovala prirodzenosť vzťahov medzi týmito jednoduchými ľuďmi, ich blízkosť k prírode a pod. Život vidieckeho človeka sa kladie do ostrého protikladu so životom v meste. Sociálne protirečenia a spoločenské problémy obvykle stáli mimo jej ideového rámca alebo sa ich dotýkali iba v skrytých narážkach.[4] Obľúbenými básnickými formami bukolickej poézie boli idyly či eklogy (dej týchto žánrových foriem je často situovaný do bájnej pastierskej zeme Arkádia s mýtickými postavami pastierov[2]). Existuje však i bukolický román. Považuje sa zaň dielo antickej gréckej literatúry, milostný román z pastierskeho prostredia od spisovateľa Longa, Dafnis a Chloé (3. storočie pred Kr.).[4][5]

Najznámejším predstaviteľom bukolickej poézie bol rímsky autor Publius Vergilius Maro, ktorý napísal básnické skladby, Bucolica (Spevy pastierske), Georgica (Spevy roľnícke), v ktorých opisuje idylický život na vidieku. Novodobo sa záujem o bukolickú poéziu objavil na sklonku renesancie, v baroku a v rokoku (aj v období klasicizmu), v súvislosti aj s pastorálnou (pastierskou) prózou či drámou.[6] Literárny barok s obľubou využíval pastierske motívy najmä vo vianočnej poézii (pastorály, odvodené od lat. slova pastoralis, gréckeho búkolikos – pastiersky[6]). Ovplyvnila i našu literatúru (vianočné koledy, jasličkárske hry a pod.). Antická bukolická poézia sa s veľkou obľubou prekladala a napodobňovala. Najvýznamnejším prekladateľom i napodobňovateľom bukolickej poézie bol v našej literatúre Ján Hollý (aj J. Palkovič, B. Tablic a iní[2]), ktorý prekladal Teokrita i Vergília, a podľa vzoru týchto básnikov zložil i svoje selanky.[4] Bukolická poézia bola obľúbeným rozptýlením najmä šľachty. Často sa predstavovala aj napr. pri divadelných inscenáciách, spoločenských hrách alebo zábavách. „Pastierske“ scény boli akoby návratom k životnej prirodzenosti a často umožňovali to, čo inak dvorná etiketa zakazovala.[6]

Referencie a bibliografia

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 273.
  2. a b c František Štraus. Príručný slovník literárnovedných termínov. Bratislava : Vydavatel̓stvo Spolku slovenských spisovateľov, 2001. ISBN 978-80-8061-065-4. S. 57.
  3. Encyklopedický ústav SAV.. Malá slovenská encyklopédia. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV, 1993. ISBN 978-80-8558-412-7. S. 105.
  4. a b c Ján Findra, Eduard Gombala, Ivan Plintovič. Slovník literárnovedných termínov. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1987. S. 53-54.
  5. Michael Gagarin. The Oxford encyclopedia of ancient Greece and Rome. Oxford : Oxford University Press, 2010. ISBN 978-01-9517-072-6. S. 366.
  6. a b c Otakar Chaloupka. Příruční slovník české literatury od počátků do současnosti. Brno : Centa, 2005. ISBN 978-80-8678-503-5. S. 96.