Chairémón z Atén
Chairémón (starogr. Χαιρήμων) bol grécky tragický básnik v 4. storočí pred Kr.[1]
Chairémón, tragický básnik, pôsobil v Aténach v polovici 4. storočia pred Kr. Niektoré názvy jeho diel sú známe len z niekoľkých fragmentov (napr. z papyrusových zvitkov), z jeho epigramov v gréckej antológii (Anthologia Graeca, VII, 469, 720, 721)[2] a krátkeho záznamu v byzantskom lexikóne Suda.[3] Podľa zachovaných zdrojov napísal tieto diela: Alfesiboia, Kentauros, Dionysos, Ió, Minyai, Odysseus, Oineus, Achilleus Thersites, Thersitoktonos, Thyestes, Traumatias (neprávom obvinený muž).[4] Viac ako polovicu z 39 fragmentov (spolu 75 riadkov) už nemožno priradiť k žiadnemu dielu; najdlhší fragment z diela Oineus obsahuje 17 veršov.[5]
Aristoteles uvádza, že rád experimentoval, ako napr. v diele Kentauros, kde zmiešal všetky metriky veršov.[5] Podľa Aristotela boli jeho tragédie vhodnejšie na čítanie (ἀναγνωστικός) ako na predstavenia.[6] Používanie akrostichov, niektorých štylistických prostriedkov (ako napr. asonancie) sa naplno prejavilo až pri čítaní jeho diel.[5]
Grécky originál verša od Chairémóna:
| τύχη τά θνητῶν πράγματ, οὐκ εὐβουλία | V záležitostiach smrteľníkov vládne šťastie, nie dobré plánovanie[7] |
Pri preklade verša (správne zachytáva jambický meter) Cicero zmenil „dobré plánovanie“ na „múdrosť“ (verš je tak častejšie citovaný). Cicero „ohýba“ verš tak, aby vyhovoval jeho stoicizujúcemu argumentu, ktorý prirovnáva múdrosť k cnosti. Výsledkom je ostrejší protiklad, ktorý však skresľuje Chairémónovu myšlienku.[7]
Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 290.
- ↑ Helléniké Anthologia, Chaeremon, VII, 469, 720, 721 [1]
- ↑ Suda, Chairemon, chi, 170 [2]
- ↑ John E. Thorburn. The Facts on File Companion to Classical Drama. New York : Infobase Publishing, 2005. ISBN 978-08-1607-498-3. S. 620.
- ↑ a b c Bernhard Zimmermann, Antonios Rengakos. Handbuch der griechischen Literatur der Antike. München : C.H.Beck, 2014. ISBN 978-34-0661-828-4. S. 916.
- ↑ Aristoteles, Rhetorika, 1413b8 [3]
- ↑ a b David Mirhady. Influences on Peripatetic Rhetoric. Leiden : BRILL, 2007. ISBN 978-90-4741-952-5. S. 226.