Deprivácia (psychológia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Deprivácia (z lat. deprivatio - chýbanie alebo zbavovanie) je strádanie, chronické nedostatočné uspokojovanie fyzických či psychických potrieb. Môže ísť o nedostatok rešpektu, nedostatok pociťovania bezpečia, lásky alebo sociálnych väzieb, ale i o nedostatok zmyslových podnetov.

Spoločenská/sociálna/citová deprivácia[upraviť | upraviť zdroj]

Človek je podstatou spoločenský tvor a nedostatok kontaktov s jedincami rovnakého druhu môže viesť deprivácii tohoto typu. Prejavuje sa melanchóliou, depresiou a úzkosťou, nezriedka môže skončiť i samovraždou. Typickou obeťou tejto deprívacie sú starí osamelí ľudia, nezriedka i s obmedzením pohyblivosti či oslabením zmyslových orgánov (zrak, sluch), teda s kombináciou ďalších deprivácií. Nedostatočné uspokojovanie sociálnych kontaktov môže mať psychosomatické následky.

Biologická deprivácia[upraviť | upraviť zdroj]

Nedostatočný prístup k vyváženej potrave, vode, vitamínom, teplu, hygiene, zdravotníckej starostlivosti, nedostupnosti lekára. Dlhodobé prežívanie biologickej deprivácie má vysoko negatívny dôsledok pre ľudský organizmus. Biologická deprivácia môže viesť nielen k negatívnemu úbytku zdravia, telesného a duševného (psychického), ale i k chorobnému potláčaniu voľného konania. Napríklad ľudia, ktorí sú dlhodobo a nepretržite zbavovaní prístupu k potrave sa časom naučia nejesť to, na čo nemajú peniaze.

Motorická deprivácia[upraviť | upraviť zdroj]

Obmedzená možnosť pohybu môže byť spôsobená vonkajšími faktormi - spoločnosť osobu obmedzí (väzenie, totalitné režimy, finančné príčiny), ale i vnútornými - napríklad. strach z pouličného násilia alebo dopravných prostriedkov. Vplyvom odopierania (zadržovania) pohybu, nosný aparát trpí rôznymi nedostatkami pohyblivosti, dochádza k prudkému zhoršovaniu motorickej inteligencie a klesá umenie motorického chovania, pretože ľudia nemajú možnosť „cvičiť“ svoju motoriku.

Senzorická deprivácia[upraviť | upraviť zdroj]

Ľudia majú nedostatok alebo nedostatočnú pestrosť zmyslových vnemov. Vplyvom jednotvárnych zmyslových zážitkov klesá inteligencia , obrazotvornosť a predstavivosť, dochádza k celkovej devastácii vnímania a prežívania. Tato deprivácia spôsobuje rezignované (odovzdané) chovanie a u malých detí vedie k ťažkému poškodeniu psychického vývoja.

Postihnutí situáciu často riešia užívaním návykových látok, predovšetkým alkoholu, či drog, alebo hľadajú únik v alternatívnych realitách - knihy, počítačové hry.

Iné deprivácie[upraviť | upraviť zdroj]

  • spánková deprivácia – dlhší stav bdelosti bez spánku, ktorý začína chýbať
  • relatívna deprivácia – jedinec svoju sociálnou situáciou vníma v porovnaní s inými ako nepriaznivú

Psychická(komplexná) deprivácia[upraviť | upraviť zdroj]

Výslednicou všetkých týchto deprivácií je deprivácia psychická (psychické zbavovanie). Výskumy a klinické skúsenosti potvrdzujú, že existujú základné, životne dôležité psychické potreby (podľa A. Maslowa), ktorých vhodné, primerané a priaznivé uspokojovanie je dôležitou podmienkou normálneho psychického prežívania.

V odbornej literatúre je psychická deprivácia definovaná ako duševný stav následkom takých životných situácií, kde subjektu nie je daná príležitosť uspokojovať niektoré základné psychické potreby v dostatočnej miere a po dosť dlhú dobu.

Sú uvedené 4 základné potreby:

  1. potreba určitého množstva, premenlivosti a druhov podnetov (Uspokojovanie tejto potreby umožňuje naladiť organizmus na určitú žiadúcu úroveň aktivity.)
  2. potreba základných podmienok pre štandardné prežívanie života (Potreba určitej stálosti, rádu a zmyslu v podnetoch, t. j. „zmysluplného sveta“. Uspokojenie tejto potreby umožňuje, aby sa z podnetov, ktoré by inak boli chaotické a nespracovateľné, stali skúsenosti, poznatky a pracovné stratégie.)
  3. potreba sociálnych spoločenských vzťahov (zamestnanie, koníčky, spoločnosť) umožňuje účinnú základnú integráciu osobnosti (Uspokojovanie tejto potreby človeku prináša pocit životnej istoty a je podmienkou pre žiadúcu vnútornú integráciu osobnosti.)
  4. potreba spoločenského uplatňovania umožňujúceho osvojiť si rôzne spoločenské role a hodnotové ciele (Zdravé uvedomovanie vlastnej identity je podmienkou pre osvojenie užitočných spoločenských rolí a hodnotných cieľov životného snaženia. Potreba „otvorenej budúcnosti“. Uspokojenie tejto potreby dáva ľudskému životu časové rozpätie a podnecuje a udržuje ľudskú životnú aktivitu.)

Deprivačné situácie[upraviť | upraviť zdroj]

Môžu prechodne no i trvale narušiť ďalší vývoj osobnosti, lebo všetky energie môžu byť i naďalej stále znovu vynakladané na to, aby sa dosiahla nedostatočná potreba. Výsledkom môže byť tendencia k ústupnej snahe po závislosti, k túžbe po nadmernom bezpečí a osobnej starostlivosti zo strany druhých (hospitalizmus), alebo k životu naplnenému beznádejou a stratou jeho zmyslu (depresia, samovražda).

Kinetika deprivácie[upraviť | upraviť zdroj]

Neuspokojenie základnej potreby má za následok najprv istú pohotovosť organizmu, čo sa prejavuje celkovým nepokojom alebo napätím. V prípade, že dôjde včas k náprave a potreba je nasýtená, dochádza opäť k rovnováhe. Ak je však uspokojenie potrieb trvale nepostačujúce, rovnováha je narušená trvalo. Je dokázané, že rôzni ľudia sa v jednej a tej istej deprivačnej situácii chovajú rôzne a odnášajú si rôzne následky, lebo majú rôznu psychickú konštitúciu a majú za sebou rôzny vývoj svojej vlastnej osobnosti.
Psychická deprivácia je vážne narušenie duševného vývoja a môže sa prejaviť v celej štruktúre osobnosti. Prejavy psychickej deprivácie môže mať také množstvo rôznych foriem, že nie je možné vytvoriť ich taxatívny zoznam. V mnohých prípadoch môže prejav deprivácie budiť dojem závažnej duševnej poruchy alebo inej choroby. Deprivovaní ľudia majú nižšie sebahodnotenie, než odpovedá ich schopnostiam. Taktiež sa u nich vyskytuje poškodenie sebavedomia. To býva spôsobené napr. dlhodobou nezamestnanosťou (dochádzka na úrad je dosť frustrujúca a pod.).
Diagnostika psychickej deprivácie je veľmi náročná. Je tu veľmi dôležitá spolupráca s odborníkmi psychológmi alebo psychiatrami.