Diskusia:Pukanec

Pár poznámok k pomenovaniu Pukanca, Kultúra slova, 2005, č. 2

Martin Pukanec

Článok pána Pukanca

V sedemdesiatych rokoch 20. storočia vyšli obidve najzávažnejšie štúdie o etymológii názvu Pukanec. Prvú publikoval pukanský rodák Samo Mazúr vo vlastivednej monografii Pukanec, Pamätnica k 30. výročiu oslobodenia pod názvom K pôvodu a významu názvu obce. Druhá, približne o štyri roky mladšia, pochádza z pera Vlada Uhlára. Má názov O pôvode názvu Pukanec a vyšla v Kultúre slova v rubrike Diskusie. Polemizuje so štúdiou Sama Mazúra a istým spôsobom ju dotvára.

Naším cieľom je pripomenúť oba onomastické príspevky a pridať k nim niekoľko poznámok z histórie, ktoré obom autorom neboli pravdepodobne známe. Týmto článkom chceme nielen prispieť k etymológii ojkonyma Pukanec, ale zároveň aj metodologicky upozorniť na dôležitosť štúdia histórie pre isté odvetvia jazykovedy, hlavne pomocnej historickej vedy – genealógie. Genealógia takto pribúda medzi tie nelingvistické disciplíny (pozri Krajčovič, 1983, s. 157), ktoré treba využívať v genetickej toponomastike. Jej využívanie je však okrem toho možné aj v iných jazykovedných oblastiach, napríklad v dejinách jazyka pri vymedzovaní nárečí starej slovenčiny a inde.

Samo Mazúr v spomínanej monografii v kapitole Miestne názvy lakonicky píše: „Pukanec – názov obce odvodený od predpokladaného osobného mena Bukanec a to od osobného mena Bukan; osobné meno Bukan je na Slovensku v minulosti doložené“ (Mazúr, 1975, s. 309). Širšie to rozoberá v časti K pôvodu a významu názvu obce, kde uvádza rozličné názvy obce Pukanec od prvej zmienky v roku 1075 až po zmienku v roku 1877 (pozri Mazúr, 1975, s. 81). My tu uvedieme názvy z monografie I. Bakácsa do 15. storočia, pretože pre potreby tejto štúdie to dostačuje. Sú to teda tieto podoby pomenovania:

villa Baka 1075 NemethBaka 1466

Bakabanya 1290... Bakobanya 1470

Nemeth Baka 1310 cives de Pwkano 1483

Backabanya 1321... penes Pwkanum, in Pukano, de Pukano 1487

Bakabania 1329... Pwkancz 1492...

de Pukano 1331 Bukans 1494

Civ. Baka 1338... Puckantz 1495

Bakanya 1352 Baka Banya 1496

Backabania 1456 Bwka Banya 1496

BakaBanya 1463 atď. (pozri Bakács, 1971, s. 49 – 50).

Z týchto a ďalších dokladov Samo Mazúr vyvodzuje, že prvou podobou názvu bola forma Baka s bližším určením villa, teda villa Baka (1075). Pripomína, že slovom villa sa v tom čase označovali vyvinuté dediny, ktoré už mali svoju vnútornú správu, svojho predstaveného a každoročne odvádzali daň do kráľovskej či štátnej pokladnice. Zdôrazňuje tiež, že rok 1075 nie je rokom založenia obce, ale iba rokom, v ktorom sa prvýkrát spomína. Predpokladá, že obec jestvovala prinajmenšom sto rokov predtým, teda približne od druhej polovice 10. storočia (Mazúr, 1975, s. 82). Stopy po obývaní Pukanca, bohatého na nerastné suroviny, predovšetkým zlato a striebro, ostatne prináša aj archeológia, a to dokonca až od mladšej kamennej doby (pozri Hruškovič, 1975, s. 65).

V súvislosti so vznikom podoby názvu Pukanec S. Mazúr poukazuje predovšetkým na striedanie začiatočného B a P v nemeckých, polatinčených i v slovenských podobách. Pripomína pritom, že v reči pukanského nemeckého ľudu sa spoluhláska b vyslovovala ako p, na čo uvádza doklady z pukanských chotárnych názvov: Štampoch < Steinbach, Hampoch < Hainbach. Z toho predpokladá, že pôvodná podoba názvu Pukanec mohla mať začiatočné B, ktoré časom, práve vplyvom výslovnosti nemeckého obyvateľstva, začalo domáce slovenské obyvateľstvo vyslovovať ako P (Mazúr, 1975, s. 83).

Predpokladaná polatinčená podoba Pukanum (1331, 1483, 1487), ktorá je i priamo doložená vo forme Pwkanum (1487), ale rovnako aj neskoršie Bukanum (1577) či nelatinská podoba Pwkan (1522) mu zas naznačujú, že tu mohla v istom čase jestvovať aj podoba bez prípony -ec. Tento predpoklad S. Mazúra vedie k ďalšej domnienke, a to že pôvodná podoba názvu mohla byť aj Bukan. Preto teda odvodzuje miestny názov Pukanec od osobného mena Bukan, ktoré je na Slovensku doložené v dávnej minulosti (Mazúr, 1975, s. 83). Tu mal pravdepodobne na mysli predovšetkým všeobecne známy zápis mena Buquen v Zoborskej listine z roku 1111 (porov. Stanislav, 1967, s. 124 – 125).

S. Mazúr ďalej hovorí, že príponou -ec sa odvodzujú osobné mená aj od iných osobných mien, napr. Adam → Adamec, Gregor → Gregorec, a takýmto slovotvorným postupom mohlo byť aj z osobného mena Bukan odvodené osobné meno Bukanec, ktoré sa neskôr mohlo stať miestnym názvom Bukanec s pôvodným významom „obec Bukancovej rodiny, Bukancových ľudí“. Z podoby Bukanec vplyvom nemeckej domácej výslovnosti mohla potom vzniknúť dnešná podoba názvu Pukanec (Mazúr, 1975, s. 83 – 84).

Mazúrovmu názoru oponuje Vlado Uhlár, ktorý považuje uvedený „originálny“ výklad za nejasný. V slovenčine sú podľa neho naozaj dobre známe priezviská utvorené z rodných mien príponou -ec, ako Adamec, Gašparec, Martinec, Gregorec, Lavrinec, Pavlec, Štefanec, Urbanec, prípadne aj pomocou privlastňovacej prípony -in, ako Haninec, Hanušinec, Pavlinec, Žovinec a podobne, ale v zásade správne upozorňuje, že podoba Pukanec – Bukanec by mohla byť iba antroponymom, priezviskom, no niet paralely, podľa ktorej by sa dalo dokazovať, že ide o miestny názov osady patriacej Bukanovi (Uhlár, 1979, s. 83).

V. Uhlár sa nazdáva, že podoba názvu Pukanec pravdepodobne súvisí so všeobecným podstatným menom pukanec, odvodeným príponou -ec z tvaru slovesa pukať, t. j. z trpného príčastia pukaný. Ako zdôvodnenie takejto etymológie sú mu toponymá Vršatec, Rázsutec/Rozsutec, Sivec, Lysec, Chabenec, Lučenec, ktoré sú motivované podobou, výskytom porastu alebo jeho nedostatkom, prípadne motivácia ich názvu nemusí byť súčasnému používateľovi slovenského jazyka celkom zrejmá. Tak aj miestny názov Pukanec môže podľa neho súvisieť s prírodným prostredím osady a jej okolia rozrušeného a potom rozkopaného najprv povrchovou ťažbou slovanského obyvateľstva a potom hlbinnou baníckou činnosťou starých rudníkov a nemeckých haviarov (Uhlár, 1979, s. 84).

Ako doklad pre túto teóriu sa V. Uhlárovi zdá aj jeho dodatočný výskum na onomastickom pracovisku Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, pri ktorom našiel názov Pukanec pre časť obce v Priechode, osadu s názvom Pukanec v Očovej a Pukanec na Spiši, ktorý označuje zoraný kopec, kde bol pôvodne majer. Okrem toho našiel aj viacero ďalších toponým (pozri Uhlár, 1979, s. 85). Ďalším dôkazom je mu systém tvorenia starých miestnych názvov odvodených z antroponyma. Z osobného mena Bukan by sa podľa toho mohla osada nazývať iba Bukaň, z pôvodného Bukan-iь, vo význame „Bukanov dvor“, Bukanov, Bukanová, ale sotva Bukanec, prípadne Pukanec (Uhlár, 1979, s. 83).

My sme sa napriek týmto argumentom, ktoré považujeme v podstate za správne, rozhodli vrátiť k staršej etymológii Sama Mazúra a zistiť, kto to vlastne Buquen zo Zoborskej listiny bol.

V Zoborskej listine z roku 1111 sa spomínajú príslušníci nitrianskej aristokracie, z ktorých výraznejšie sa uvádzajú piati: komes Una, komes Bacha a komesi Deda a Cace, bratia žijúci v Nitre vyše osemdesiat rokov, synovia komesa Nitry Buquena (pozri Stanislav, 1967, s. 124 – 125). Latinská podoba ich mien sa všeobecne interpretuje ako Una, Bača, Děda, Kačä (lepšie je však Gečä; pozri Lukačka, 2002, s. 64 – 66) a Bukän.

Zamerať sa v tejto štúdii treba predovšetkým na antroponymum Bukän. Toto meno sa vyskytuje v starších stredovekých písomnostiach týkajúcich sa Slovenska niekoľkokrát. Vždy pritom išlo o významného šľachtica a často boli k jeho menu pripojené aj poznámky týkajúce sa jeho príbuzenstva a rodu, z ktorého pochádzal.

Je všeobecne známe, že meno v tom čase plnilo diferenciačnú, ale i identifikačnú funkciu. Takisto je známe, že uzavretie slovanského antroponymického systému spôsobilo, že sa prestali vytvárať nové mená a začali sa používať mená, ktoré už boli v rode známe. Zásada platná u Slovanov i ďalších je, že čím je rod významnejší, tým sú mená exkluzívnejšie a menej časté v iných rodoch (pozri Zelenay, 1994, s. 16 – 18). Túto zásadu môžeme na meno Bukän vyskytujúce sa na území severnej „tretiny“ Uhorska pokojne uplatniť.

Nemohlo potom dať na seba dlho čakať zistenie, že Buquen zo Zoborskej listiny môže mať vzťah k takzvaným Bukanovcom (Bökényi) z Čeklísa, bočnej vetve významných svätojurských a pezinských grófov, a napokon, že všetky mená Bukän vyskytujúce sa v starých stredovekých písomnostiach patria jednému rodu, a to kniežaciemu rodu Huntpoznanovcov (Hontpázmány), ktorého členovia sú potomkami vojvodov Hunta a Poznana, veľmožov, čo dopomohli k trónu uhorskému kráľovi sv. Štefanovi I. Podobne tak aj iné slovanské mená mali v stredoveku u Huntpoznanovcov exluzivitu a výlučnosť a nenájdeme ich v nijakom inom rode (pozri Zelenay, 1994, s. 17).

Literatúra k rodu Huntpoznanovcov je relatívne bohatá a dostupná (pozri aspoň Nagy, 1988, s. 616 – 622; Wertner, 1891; Karácsonyi, 1901, s. 182 – 239). Rozhodujúci dôkaz, že Huntpoznanovci sú starobylý slovenský rod siahajúci azda až do obdobia tzv. Veľkej Moravy, podal jazykovedec Juraj Hodál (pozri Hodál, 1946, s. 136 – 164). Najnovšie sa problematikou Huntpoznanovcov zaoberal historik Ján Lukačka vo výbornom syntetickom diele Formovanie vyššej šľachty na západnom Slovensku (pozri Lukačka, 2002).

Keďže existoval na Slovensku ešte v 12. storočí významný slovenský kniežací rod, do ktorého inak patrili aj známe kniežatá Kozma a Mojš zo Zoborskej listiny z roku 1113, núka sa a priori domnienka, že mu mohlo patriť významné banské mesto, ktorým Pukanec bol. Táto domnienka sa ešte zosilní, keď sa pozrieme na zoznam majetkov jednotlivých vetiev tohto rodu, ktoré sú listinne zachytené v 13. storočí. Rodu patrili stovky osád (pozri Wertner, 1892, s. 46 – 53) a v samej Hontianskej župe, do ktorej patril aj Pukanec, mal rod 70 osád, teda takmer celá župa bola jeho majetkom (Hodál, 1946, s. 163 – 164).

Prvý písomný zápis Pukanum ← de Pukano pre obec predtým známu pod názvom Baka a Bakabanya sa nám zachoval z roku 1331. Veľmi zaujímavý je potom fakt, že istá Baka, dnes Paka, v Bratislavskej župe patrila v 13. storočí rodine Bukanovcov (Borovszky, 1900, s. 32), presnejšie v roku 1260 komesovi Bukanovi z rodu Huntpoznan (Jenö, 2000, s. 168). Rovnako aj to, že k roku 1366 sa dozvedáme, že hontianska Baka, dnešné Devičany v bezprostrednom susedstve Pukanca, patrila Huntpoznanovcom (porov. Wertner, 1892, s. 47).

Ak sa zameriame na mená Huntpoznanovcov zo Zoborskej listiny z roku 1111, zaujme nás aj antroponymum Bača. To sa u Huntpoznanovcov vyskytuje veľmi často. Meno Bača, ktoré podľa Hodála pochádza zo staršieho slovenského bak (Hodál, 1946, s. 160), mohlo mať pôvodne podobu Baka a už túto podobu mohli Huntpoznanovci hypoteticky dať hontianskemu banskému mestu. Neskôr ho mohol pomenovať po sebe iný príslušník tohto rodu, a to Bukän. Príponou -ec sa potom tvorí antroponymum Bukänec a z toho toponymum. Alebo inak: toponymum Bukän priberá príponu -ec analogicky ako Chmeľov → Chmeľovec, Hlohov → Hlohovec, Trnov → Trnovec (porov. Mazúr, 1975, s. 84).

Tu musíme mať, samozrejme, na pamäti aj výčitku proti takejto etymológii od V. Uhlára, a to že toponymum Bukänec alebo Bukän nemôže vzniknúť od rovnozvučného antroponyma. To však nie je celkom pravda. Ak by sme aj nebrali za hodnovernú Chaloupeckého a Weingartovu etymológiu názvu Bratislavy Posonium k Poznaň a antroponymu Poznan, ktoré má patriť zakladateľovi rodu Poznanovcov, čo zachránil sv. Štefana pred vzburou a pomohol mu k trónu (pozri Chaloupecký, 1922, s. 219 – 239; Weingart, 1923, s. 701 – 829), tak úplne nevyvrátiteľná je existencia obce s názvom Kozma na juhu Nitrianskej župy začiatkom 13. storočia (pozri Wertner, 1892, s. 50) k častému huntpoznanovskému antroponymu Kozma, ktorá oddávna patrila Huntpoznanovcom (pozri Lukačka, 2002, s. 34 – 35), a teda nijaký Kozmov či Kozmová. Navyše J. Stanislav spomína aj zaniknutú obec Poznan k huntpoznanovskému antroponymu Poznan (pozri Stanislav, 1978, s. 81) a vôbec, takáto tvorba mien nie je v slovanských krajinách neznáma až do súčasnosti (pozri napr. Šmilauer, 1960, s. 320 – 330).

Rovnako druhý argument V. Uhlára, existenciu mnohých toponým Pukanec, možno do istej miery vyvrátiť. Meno Bukän sa totiž nevyskytovalo len u Bukanovcov z Čeklísa, ale aj v ďalších vetvách Huntpoznanovcov: vo vetve šišovsko-hradnianskej, nýrovskej, sečiansko-bučianskej i ambrózovskej (pozri Lukačka, 2002, genealogické tabuľky). Nie je preto celkom vylúčené, že toponým Bukän(ec) mohlo byť viacero priamym pomenovaním po nejakom Bukänovi. Samozrejme, je tu prítomná aj iná možnosť, že nové pomenovania Pukanec vznikli pri osídľovaní zo staršieho sídelného územia na novšie, a to v toponomastike dobre známym prenesením hotového mena (porov. Šmilauer, 1960, s. 20).

Vôbec však nechceme vylúčiť možnosť, že toponymá Pukanec mohli vzniknúť od trpného príčastia pukaný. Nazdávame sa však, že sa to netýka významného stredovekého hontianskeho banského mesta Pukanec, o ktoré v tejto štúdii išlo. Už a priori možno predpokladať, že o výnosy z tejto obce mohli mať významní Huntpoznanovci záujem. Ich rozsiahla majetková držba v Hontianskej župe od najstarších čias, vlastníctvo Baky v bezprostrednom susedstve Pukanca a fakt, že istý Bukan z rodu Huntpoznancov mal ďalšiu Baku v Bratislavskej župe, zdajú sa nám byť dostatočnými argumentmi na priklonenie sa k etymológii pukanského rodáka Sama Mazúra.

LITERATÚRA

BOROVSZKY, Samu a kol.: Magyarország vármegyei és városai: Pozsony vármegye. Budapest: Országos monografia társáság, 1900. 754 s.

BAKÁCS, István: Hont vármegye Mohács előtt. Budapest: Akadémiai Kiadó 1971. 480 s.

HODÁL, Juraj: Pôvod, sídla a hodnosť predkov rodu Hunt-Pázmány. In: Historický sborník IV. Turčiansky Sv. Martin: Matica slovenská 1946, s. 136 – 164.

HRUŠKOVIČ, Viliam: Najstaršie dejiny. In: Pukanec. Pamätnica k 30. výročiu oslobodenia. Martin: Osveta, 1975, s. 65 – 81.

CHALOUPECKÝ, Václav: K nejstarším dějinám Bratislavy. In: Sborník FF UK v Bratislave I. Bratislava a Turčiansky Sv. Martin: FF UK a Matica slovenská 1922, s. 219 – 239.

JENÖ, Házi: Pozsony vármegye középkori földrajza. Bratislava: Kalligram, 2000. 624 s.

KARÁCSONYI, János: A Magyar nemzetségeg a 14. Század közepéig. Köt 2. Budapest: Magyar Tudományos Akadémia 1901. 500 s.

KRAJČOVIČ, Rudolf: K sémantickej rekonštrukcii najstaršej slovenskej lexiky. In: Jazykovedný časopis 1983, roč. 34, č. 2, s. 156 – 162.

LUKAČKA, Ján: Formovanie vyššej šľachty na západnom Slovensku. Bratislava: Minor 2002. 154 s. + genealogické tabuľky.

MAZÚR, Samo: K pôvodu a významu názvu obce. In: Pukanec. Pamätnica k 30. výročiu oslobodenia. Martin: Osveta 1975, s. 81 – 84.

MAZÚR, Samo: Miestne názvy. In: Pukanec. Pamätnica k 30. výročiu oslobodenia. Martin: Osveta 1975, s. 306 – 312.

NAGY, Iván: Magyarországh családai czímerekkel és nemzékrendi tablákkal. Köt 10. S – Sz. Budapest: Helikon 1988. 944 s.

STANISLAV, Ján: Dejiny slovenského jazyka III. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1967. 512 s.

STANISLAV, Ján: Starosloviensky jazyk I. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1978. 372 s.

ŠMILAUER, Vladimír: Osídlení Čech ve světle místních jmen. Praha: Nakladatelství Československé akademie věd 1960. 392 s.

UHLÁR, Vlado: O pôvode názvu Pukanec. In: Kultúra slova 1979, roč. 13, č. 3, s. 82 – 85.

WEINGART, Miloš: Bratislava – Pressburg – Posonium. In: Sborník FF UK v Bratislave I. Bratislava a Turčiansky Sv. Martin: FF UK a Matica slovenská 1922, s. 811 – 829.

WERTNER, Mór: Die Grafen von St. Georgen und Bösing. Wien: vlastným nákladom, tlač Carl Gerold´s Sohn 1891. 94 s.

WERTNER, Mór: A magyar nemzetségek a XIV. Század közepeig. Számos genealogial táblával. II. kötet. I – Z. Temesvár: Nyomatott a csanád-egyházmegyei könyvsajtón 1892. 464 s.

ZELENAY, Juraj: Genealogické metódy výskumu najstarších rodov. In: Najstaršie rody na Slovensku. Častá-Papiernička 1994, s. 14 – 27.