Dopisovateľ

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Dopisovateľ pozri Dopisovateľ (rozlišovacia stránka).

Dopisovateľ je externý spolupracovník redakcie, ktorý tvorí žurnalistické prejavy, ale sa žurnalistike nevenuje profesionálne.[1][2][3] Redakciu pravidelne informuje o aktuálnych témach zo svojho prostredia (bydliska, oblasti podnikania, pracoviska ap.).[4]

Podľa Malej encyklopédie žurnalistiky (1982) by redakcie „mali viesť a usmerňovať d. (aj prostredníctvom vyslaných redaktorov) a vedieť odhadovať ich schopnosti a talent pre novinársku prácu.“[5] Najaktívnejší dopisovatelia sa dostávajú do evidencie redakcie (buď listového oddelenia alebo redaktora, ktorý má vypracovávanie takejto evidencie v kompetencii). S niektorými tak redakcie podpisujú pracovné zmluvy a v konečnom dôsledku sa môžu stať profesionálnymi novinármi.[5] Niekedy sa za dopisovateľa pokladá aj spoluautor žurnalistického prejavu, ktorý vznikol výsledkom redaktorovej cesty do terénu.[6]

Výraz dopisovateľ sa niekedy používa ako synonymum ku korešpondentovi resp. spravodajcovi (na rozdiel od vyššie uvedenej definície je korešpondent resp. spravodajca profesionálnym žurnalistom).[7]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Buzássyová a Jarošová 2006. „externý spolupracovník redakcie; neprofesionálny spravodajca; korešpondent“.
  2. Jacz 1982, s. 167. „človek, kt. tvorí žurnal. prejavy, ale sa nevenuje žurnal. tvorbe profesionálne“.
  3. „dopisovateľ“, Encyclopaedia Beliana, 3.(Č – Eg), Bratislava: Encyklopedický ústav SAV, 2001, str. 308, ISBN 8022407615 . „autor žurnalistických prejavov, kt. sa žurnalistickej tvorbe venuje pravidelne, nie však profesionálne“
  4. Serafínová 1989, s. 42. „osoba, ktorá tvorí žurnalistické prejavy, ale sa nevenuje žurnalistickej tvorbe profesionálne; externý spolupracovník redakcie, ktorý ju pravidelne informuje o aktuálnych otázkach zo svojho pracoviska alebo miesta bydliska, z miesto svojej pôsobnosti“.
  5. a b Jacz 1982, s. 167
  6. Jacz 1982, s. 168
  7. Trunečková 2010, s. 108

Použitá literatúra[upraviť | upraviť kód]