Eskimáci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Eskimácka žena

Eskimáci (iné názvy pozri nižšie) je „zaužívaný súhrnný názov pôvodných obyvateľov arktických oblastí severovýchodnej Sibíri, Aljašky (USA), Kanady a Grónska“.[1]

Názvy[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenské názvy sú:

  • Eskimáci[1] (jedn. číslo Eskimák) resp. podľa pravopisu platného do roku 1940: Eskymáci (j. č. Eskymák)[2][3],
  • Inuiti[4] (jednotné číslo Inuk[5] alebo Inuit[6]) v širšom zmysle,
  • zastarano: Eskimovia[7] (j. č. Eskimo[8]),
  • zastarano: Eskymovia[9] (j. č. Eskymo[10]).

Inuiti v užšom zmysle je úradné pomenovanie Eskimákov v Kanade a Grónsku; na Aljaške je úradné pomenovanie Eskimákov Juiti (jednotné číslo Juit[6]).[1]

Eskimáci Kanady a severnej Aljašky sa sami nazývajú I(n)nuiti, čo v preklade znamená ľudia. Na Sibíri a južnej Aljaške sa nazývajú Juiti a v Grónsku Kulaiti.[chýba zdroj]

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Predkovia Eskimákov pochádzajú zo Sibíri. Presnejšie z Čukotského polostrova. Pred tisícmi rokov prešli cez Aljašku pozdĺž kanadského pobrežia Severného ľadového oceánu do Grónska. Ich jazyk je eskimácko-aleutský. Žijú čiastočne polokočovným spôsobom života, pod stanmi z kože a v obydliach z dreva. Iglu si stavajú keď sú na love a zastihne ich zlé počasie. Na prežitie v arktických podmienkach vynašli kajak, olejovú lampu, iglu, anorak a prak. Ich prirodzeným zdrojom potravy je mäso, väčšinou tulene alebo veľryby, ktoré uviazli v plytčine, soby a pižmone, vtáčie vajcia. Odev si vyrábali z kožušín, nástroje z kostí a kameňa. Charakteristickými znakmi sú čierne rovné vlasy, žltá až svetlohnedá pleť, mongoloidné rysy a malý vzrast. Často obchodovali s fajkami. Okrem iných materiálov ich vyrábali aj z veľrybích kostí. Dnes žijú v sídlach v domoch s elektrinou a ďalšími vymoženosťami. S príchodom novej technickej doby nastala problematická sociálna situácia. Jej dôsledkami je zánik pôvodných tradícií, alkoholizmus, negramotnosť a nezamestnanosť. Až v súčasnosti sa Kanada snaží zvýšiť ich životnú úroveň. Eskimáci uznávajú mnohomužstvo.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Eskimáci. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2005. 698 s. ISBN 80-224-0847-6. Zväzok 4. (Eh – Gala), s. 162-163.
  2. Eskymáci. In: Slovenský náučný slovník. Ed. Pavel Bujnák. Diel II. E – M. Bratislava–Praha : Litevna, 1932. 379 s. S. 26 – 27.
  3. Eskymák. In: Pravidlá slovenského pravopisu : s abecedným pravopisným slovníkom. Martin; Praha : Matica slovenská; Štátne nakladateľstvo, 1931. 360 s. S. 123. (Poznámka: V PSP 1940 a všetkých nasledujúcich PSP je už tvar Eskimák)
  4. Inuiti. In: Všeobecný encyklopedický slovník. Ed. Ivan Paulička. Zväzok G – L. Praha : Ottovo nakladatelství, 2002. 943 s. ISBN 80-7181-659-0. S. 381.
  5. Inuiti. In: Slovník súčasného slovenského jazyka. Ed. Alexandra Jarošová, Klára Buzássyová. Zväzok H – L. Bratislava : Veda, 2011. 1087 s. Dostupné online. ISBN 978-80-224-1172-1.
  6. a b Eskimák. In: Slovník súčasného slovenského jazyka. Ed. Alexandra Jarošová, Klára Buzássyová. Zväzok A – G. Bratislava : Veda, 2006. 1134 s. Dostupné online. ISBN 80-224-0932-4.
  7. EMERICZY, Géza; KÁRPÁTI, Endre. Návodnia kniha ku vyučovaniu zemepisu v ľudových školách pre učiteǏov a čakateǏov učiteǏstva. [s.l.] : Univ. Dr., 1878. 396 s. S. 323.
  8. THULL, Leopold. Mluvnica jazyka maďarského. [s.l.] : Adolf Harleen, 1865. 180 s. Dostupné online. S. 15.
  9. RADLINSKY, Ondrej. Skolnik. obsahujuci hviezdovedu, zemepis, silozpyt, zemeznalstvo, prirodopis ... a povinnost'ach obcanskych pre katolicke elementarne skoly. [s.l.] : Mechitaristendr., 1871. 330 s. S. 80.
  10. Včelka (časopis pre školskú mládež). [s.l.] : Tlačou kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, 1879. 452 s. S. 71.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Eskimáci