Preskočiť na obsah

Fiodor Ivanovič Ťutčev

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Fiodor Ivanovič Ťutčev
ruský básnik, diplomat, publicista
ruský básnik, diplomat, publicista
Narodenie23. november (5. december) 1803
Ovstug, Ruské impérium
Úmrtie15. júl (27. júl) 1873 (69 rokov)
Cárske Selo, Ruské impérium
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Fiodor Ivanovič Ťutčev

Fiodor Ivanovič Ťutčev , rus. Фёдор Ива́нович Тю́тчев (* 23. november 1803, Ovstug, Ruské impérium – † 15. júl 1873, Cárske Selo) bol ruský básnik, diplomat, publicista.

Život a dielo

[upraviť | upraviť zdroj]

Ťutčev je generačne najstarším predstaviteľom čistej poézie. Spája ho s ňou slavianofilsky ladený svetonázor a romantická estetika. Presadil sa ako lyrik introvertne reflexívneho založenia. Narodil sa vo vsi Ovstug na statku svojho otca, rodom statkára. Detstvo a chlapčenstvo Ťutčev prežil v prostredí typickom pre slobodnú ruskú šľachtu na začiatku 19. storočia. V roku 1821 ukončil štúdium na Moskovskej univerzite a o rok odišiel ako úradník do Mníchova. Tam sa začala jeho diplomatická kariéra.

Najaktívnejšie obdobie mal v päťdesiatych rokoch 19. storočia. V roku 1854 mu zásluhou Turgeneva vyšla prvá zbierka básní. Predtým mu vyšlo len niekoľko básní v Puškinovom Sovremenniku.

Dlhé obdobie svojho života prežil v zahraničí v diplomatických službách v Mníchove a Turíne, kde sa zoznámil s nemeckou romantickou poéziou a estetikou. Ovplyvnil ho hlavne Schelling, v duchu jeho filozofie prírody Ťutčev orientoval svoju prírodnú lyriku. U Heinricha Heineho ho zaujal odraz spoločenských pomerov vtedajšej Európy, ktorý uplatnil vo svojej neskoršej politickej poézii písanej v slavianofilskom duchu.

Jeho poézii bola cudzia bezstarostnosť. Vo veršoch kládol otázky a spochybňoval v nich panujúci poriadok sveta. Hľadal zmysel života súčasného človeka, vo veršoch sa zračí romantický nepokoj lyrického subjektu. Vyznačujú sa vnútorným napätím a dynamickosťou. Sú aforisticky zhustené. K hlbšiemu a dramatickejšiemu videniu sveta pravdepodobne prispeli aj niektoré fakty z jeho biografie – smrť jeho prvej ženy a neskorá láska k A. Denisjevovej, s ktorou mal deti. Tento pomer spôsoboval básnikovi nemálo ťažkostí, no obohatil svetovú ľúbostnú lyriku o tzv. denisjevovský cyklus. Bol dvakrát ženatý.

Ťutčev v Paríži, 1865

Jeho verše nie sú vypovedaním veľkej životnej koncepcie, ale citlivými glosami na margo jedného večne hľadajúceho ľudského života, básnickým seizmografom. Písal predovšetkým ľúbostnú a prírodnú lyriku. Príroda je v jeho poézii nemým účastníkom, kruto ironickým svedkom ľudského utrpenia, príroda žije svojím dynamickým životom, bohatým a večne mladým. Najsilnejším zážitkom človeka bola Ťutčevovi hrôza z dotyku s priepastnými hlbinami smrti a zla, skrývajúcimi sa pod povrchom života. Sily kozmu, večná príroda zostávajú ľahostajné k snahám a utrpeniu človeka. Z fatálnej osamelosti človeka vyplýva tragický pocit nevysloviteľnosti sveta a nezdeliteľnosť myšlienky.

Ťutčev novátorsky uvoľňuje pravidelný pôdorys sylabotonického verša a naznačuje cestu, ktorá neskôr vyústila v dolniku, umelom tonickom verši básnikov 20.storočia.

Medzi jeho najznámejšie básne patrí Rusko rozumom nepochopíš (Умом Россию не понять, 1866).

Умом Россию не понять,
Аршином общим не измерить:
У ней особенная стать
В Россию можно только верить.

Voľný preklad:

Rusko rozumom nepochopíš,
Nemožno ho zmerať metrom:
Rusko je odlišné svojím charakterom
V Rusko je možné len veriť.

V básni Silentium! vyslovuje myšlienku, že vypovedaná myšlienka je lož. Мысль изреченная есть ложь.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Bibliografia

[upraviť | upraviť zdroj]
  • PAROLEK, Radegast - HONZÍK, Jiří: Ruská klasická literatura. Svoboda, Praha: 1976. 629 s.
  • KULEŠOV, Vasilij Ivanovič: Istorija russkoj literatury XIX veka. Vydavateľstvo МГУ, Moskva: 1997. 624 s. ISBN 5-211-03044-3
  • RAJCHIN, David Jakovlevič - STRAŽEV, Viktor Ivanovič: Dějiny ruskej literatúry. Svoboda, Praha: 1948. 434 s.
  • JEHLIČKA, Miloslav - NEUMANN, Bohumil - PAROLEK, Radegast - ZADRAŽIL, Ladislav: Ruská literatura 19. století. Univerzita Karlova, Praha: 1993. 209 s. ISBN 80-7066-796-6