Funkcionalizmus (sociológia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Funkcionalizmus je v sociálnych vedách, najmä sociológii, etnológii a sociálnej antropológii, smer zdôrazňujúci vzájomnú závislosť inštitúcií a javov spoločnosti a ich vzájomné pôsobenie pri zachovávaní sociálnej a kultúrnej jednoty.

Teoretické východiská pochádzajú z diela E. Durkheima. Smer sa presadil v 20. - 40. rokoch 20. storočia v Európe v oblasti antropológie (Bronisław Malinowski, A.R. Radcliffe-Brown), neskôr sa rozšíril aj do USA v oblasti sociológie (Talcott Parsons).

Britský funkcionalizmus v antropológii[upraviť | upraviť kód]

Symbolicky funkcionalizmus vznikol v roku 1922, kedy nezávisle od seba vyšli základné knihy Malinowského a Radcliffa-Browna. Funkcionalizmus prekonal dovtedy dominujúci evolucionizmus a ostrou kritikou vystúpil proti difuzionizmu. Nadviazal na evolucionizmus a pozitivizmus (Durkheim). Neskôr sa funkcionalizmus rozdelil na klasický funkcionalizmus (funkcionalizmus v užšom zmysle), ktorého predstaviteľom bol Malinowski a štrukturálny funkcionalizmus, ktorého hlavou bol Brown.

Základnými kameňmi tohoto nového prístupu boli:

1. empirické poznatky 2. systémovosť 3. inštrumentálnosť 4. funkcionálnosť 5. synchrónny prístup 6. pojem inštitúcia

Prelomový prínos bol v nahliadaní na kultúru, ktorú videli ako harmonický vyvážený, stabilný celok za predpokladu, že sa vyvíja bez väčších výkyvov. Každý zásah zvonku pokladali za narušenie harmonického vývoja. Kultúru chápu inštrumentálne, ako nástroj ľudí, ktorý im slúži na uspokojovanie ich potrieb a prežitie v prírodnom prostredí. Obrátili pozornosť na funkcie javov. Predpokladali, že každá funkcia je pozitívna pre celok, pričom existovať môže na dvoch úrovniach, ako zjavná, čiže uvedomelá alebo ako skrytá, neuvedomelá.

Kultúru skúma ako živý, funkčný organizmus, zameriava pozornosť najmä na súčasné javy, upúšťa od historickej orientácie (synchrónna analýza).

Nedostatky vtedajšieho funkcionalistického prístupu vidíme dnes predovšetkým v jeho ahistorickosti. Z tohoto dôvodu bol neželaný v socialistických vedách a marxizme. Jeho predpoklad o pozitívnej funkcii a funkčnosti každého javu bol taktiež nesprávny- ukázalo sa, že existujú aj javy disfunkčné. Jeho dôraz na empirickosť bol extrémny, zanedbávali sa teoretické úvahy. Naproti tomu prínosom bola požiadavka terénnych výskumov. Nový náhľad na kultúru, ako integrovaný celok, ktorého jednotlivé prvky sú na sebe závislé a navzájom sa ovplyvňujú- každý prvok v systéme slúži k zachovaniu celku. Progresívna bola požiadavka zasadzovania jednotlivých javov do širšieho kontextu.