Groupthink

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Groupthink je spôsob myslenia v súdržných skupinách, ktorý vzniká v dôsledku skupinového tlaku na jednotlivcov konať určitým spôsobom. Skupina predčasne a veľa krát chybne prichádza ku konsenzu nad kľúčovým problémom aj napriek dôkazom, že alternatívne riešenia boli nesprávne prehodnotené. Ak je jednotlivec asertívny a popiera názor skupiny, jeho názor je automaticky ignorovaný. [1] Takéto uvažovanie predstavuje konformné správanie skupín, v ktorých spochybnenie správnosti názoru jednotlivcov nie je akceptované, ale naopak potláčané a inštitucionálne nepriepustné voči kritike. [2] Skupina sa uzatvára voči dôležitým informáciám zvonku a nakoniec príjme rozhodnutia, ktoré môžu mať katastrofálne dôsledky. [3]

Príznaky groupthinku[upraviť | upraviť zdroj]

Teóriu groupthinku spopularizoval v roku 1972 sociálny psychológ Irving Janis, ktorý identifikoval osem príznakov skupinového uvažovania:

  1. Ilúzia nezraniteľnosti
  2. Racionalizácia chybných rozhodnutí skupiny
  3. Viera vo vlastnú morálku skupiny
  4. Zdieľanie stereotypných názorov
  5. Priamy tlak na každého člena
  6. Autocenzúra, v rámci ktorej sa každý tvári, že so skupinou súhlasí
  7. Ilúzia jednomyseľnosti o rozhodnutiach skupiny
  8. Ochrana členov pred nepriaznivými informáciami[4]

Groupthink v praxi[upraviť | upraviť zdroj]

V každom type organizácie je vysoká pravdepodobnosť vzniku groupthinku. Výsledkom groupthinku môže byť napríklad kolektívne rozhodnutie zamestnancov vstúpiť do štrajku.[5] Janis analyzoval konkrétne rozhodnutia americkej zahraničnej politiky z rokov 19401970 v ktorých sa objavilo skupinové uvažovanie. Vo svojej práci poukázal najmä na negatívne dôsledky skupinového uvažovania. Príkladom bola invázia J. F. Kennedyho na Kubu v Zálive svíň v roku 1961. Cieľom invázie bolo zvrhnúť vládu F. Castra, ktorá bola iniciovaná Eisenhowerovou administratívou. Invázia skončila fiaskom v dôsledku chybného rozhodnutia Kennedyho administratívy prijať nedostatočný plán [[ byť: Central Intelligence Agency|CIA]] od predchádzajúcej administratívy. Kennedyho tím ako celok nevzniesol námietky voči pripravovanej invázii. Nadmerné úsilie o dosiahnutie dohody a silná potreba konsenzu predstavujú skupinové uvažovanie, ktoré bolo v tomto prípade zlyhaním. [6]

Príkladom skupinového uvažovania, ktoré viedlo ku katastrofálnemu rozhodnutiu bola tragédia raketoplánu Challenger pod vedením NASA, ktorá sa odohrala v roku 1986. Spolupracovníci v NASA sa snažili prostredníctvom niekoľkých konferenčných hovorov 24 hodín pred štartom raketoplánu poukázať na možné technické problémy a súčasne zabrániť jeho vzletu. Vedenie NASA však tieto názory ignorovalo a rozhodlo o tom, že raketoplán vzlietne. Rozhodnutie vedenia skončilo katastrofou a všetci členovia posádky zahynuli. Vtedajší prezident Ronald Reagan vymenoval Rogerovu komisiu s cieľom odhaliť príčiny technických problémov spojených so vzletom raketoplánu. Veľký vplyv na proces rozhodovania mala podľa komisie rigidná organizačná kultúra v NASA v ktorej pretrvávalo konformné správanie a pocit neohrozenosti. [7]

Podobný prípad v NASA sa odohral aj v roku 2003 pri pristávaní raketoplánu Columbia, kde zahynuli všetci členovia posádky. Počas vzletu raketoplánu sa odtrhla časť penovej izolácie, čo spôsobilo poškodenie raketoplánu. Vedúca tímu bola presvedčená o tom, že penová izolácia trosiek nemôže poškodiť kozmickú loď. Keď jeden zo spolupracovníkov vyjadril svoje obavy, jeho názor bol skupinovo zamietnutý. O niekoľko dní neskôr škoda spôsobená penovou izoláciou trosiek mala za následok rozpad Columbie pri vstupe do zemskej atmosféry. [8] Analýza tragédie potvrdila, že tím NASA podcenil škodu raketoplánu už počas vzletu, čo bolo spôsobené dlhodobým nedostatkom internej komunikácie v NASA. Neexistujú totiž žiadne dôkazy o prieskume všetkých možných alternatív po vzlete raketoplánu. Zakorenená konformita v NASA, ktorá nepripúšťa chyby mala za následok zlyhanie v procese rozhodovania. [9]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Ntayi, J. M. et al. (2010). Social cohesion, Groupthink and Ethical Behavior of Public Procurement Officers. Journal of Public Procurement. Dostupné na: http://pracademics.com/attachments/article/520/Article%203_Ntayi%20et%20al.pdf
  2. Sičáková-Beblavá, E. (2015). Behaviorálne základy verejnej politiky. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave. Dostupné na: http://behavioralnaverejnapolitika.sk/behavioralne-zaklady-verejnej-politiky/
  3. Hayesová, N. (2003). Základy sociální psychologie. Praha: Portál.
  4. Lunenburg, F. C. (2010). Group Decision Making: The Potencial for Groupthink. Sam Houston State University. Dostupné na: http://www.nationalforum.com/Electronic%20Journal%20Volumes/Lunenburg,%20Fred%20C.%20Group%20Decision%20Making%20IJMBA%20V13%20N1%202010.pdf
  5. Lunenburg, F. C. (2010). Group Decision Making: The Potencial for Groupthink. Sam Houston State University. Dostupné na: http://www.nationalforum.com/Electronic%20Journal%20Volumes/Lunenburg,%20Fred%20C.%20Group%20Decision%20Making%20IJMBA%20V13%20N1%202010.pdf
  6. Janis, I. L. (1972). Victims of Groupthink: A Psychological Study of Foreign-Policy Decision and Fiascoes. Boston: Houghton Mifflin.
  7. Sičáková-Beblavá, E. (2015). Behaviorálne základy verejnej politiky. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave. Dostupné na: http://behavioralnaverejnapolitika.sk/behavioralne-zaklady-verejnej-politiky/
  8. Brym, R. J. Lie, J. Rytina, S. (2007). Networks, Groups, Bureaucracies, and Societes. Dostupné na: http://www.newsociety6e.nelson.com/student/21_newsociety_ch21.pdf
  9. Ferraris, C. Carveth, R. (2003). NASA and the Colombia Disaster: Decision-making by Groupthink? Western Oregon University/Rochester Institute of Technology. Dostupné na: http://bama.ua.edu/~sprentic/672%20Ferraris%20&%20Carveth.pdf