Hippias (tyran)
| Hippias | |
| aténsky tyran | |
 Fiktívna ilustrácia Hippia z roku 1919. | |
| Rod. meno | starogr. Ἱππίας – Hippiás |
|---|---|
| Iné mená | Hippiás |
| Štát pôsob. | Staroveké Atény, Staroperzská ríša |
| Narodenie | cca 570 pred Kr. Atény |
| Úmrtie | 490 pred Kr. Lemnos |
| Štátna príslušnosť | Staroveké Atény |
| Zamestnanie | tyran, politik a vojak |
| Známy vďaka | posledný tyran Atén pred zavedením demokracie |
| Aktívne roky | 527 – 510 pred Kr. |
| Rodičia | Peisistratos (otec) |
| Príbuzní | Charmovci (svokrovci) |
| Súrodenci | Hipparchos (brat), Hegesistratos (nevlastný brat) |
| Manželka | dcéra polemarcha Charma |
| Deti | Archodiké, Peisistratos a ďalšie 3 deti |
Hippias alebo Hippiás (starogr. Ἱππίας; * cca 570 pred Kr. – † 490 pred Kr., Lemnos) bol aténsky politik a v rokoch 527 – 510 pred Kr. posledný tyran starovekých Atén. Patril do rodovej línie Peisistratovcov, ktorí v tomto období držali moc v meste. Jeho otcom bol významný štátnik Peisistratos a bratom Hipparchos, s ktorým podľa niektorých antických autorov vládol spoločne.[1] Po štátnom prevrate v Aténach bol zosadený a prinútený odísť do vyhnanstva v Perzskej ríši.[2]
Mladosť a nástup k moci
[upraviť | upraviť zdroj]Hippias sa narodil okolo roku 570 pred Kr. ako najstarší syn Peisistrata.[3] Keď bol jeho otec po konflikte s aténskym aristokratom Megaklom nútený ujsť z Atiky do Eretrie, Hippias zohral kľúčovú rolu pri obnove rodovej moci. Bol to práve Hippias, kto na rodinnej rade navrhol opätovné uchopenie tyranie v Aténach, s čím otec súhlasil.[4] Po rozsiahlych prípravách a s finančnou podporou spriatelených miest padli Atény v roku 546 pred Kr. už po tretíkrát do rúk Peisistrata.[4]
Keď Peisistratos v roku 527 pred Kr. zomrel na následky pokročilého veku, Hippias ako najstarší syn bez problémov prevzal vedenie štátu.[1] Na upevnenie svojej pozície využil spojenectvo s rodinou polemarcha Charma, niekdajšieho otcovho blízkeho spojenca, pričom sa oženil s jeho dcérou.[5][6] V počiatočných rokoch bol Hippias považovaný za pomerne umierneného a rozvážneho vládcu. Podľa historika Thukydida Peisistratovci rešpektovali väčšinu existujúcich zákonov, dbali na morálku, znížili dane na dvadsatinu príjmu a umožnili popredným aristokratickým rodám zastávať dôležitý úrad eponymného archonta.[7] Atény pod jeho priamym vedením zažívali obdobie kultúrneho rozkvetu a hospodárskej prosperity.
Atentát a krutovláda
[upraviť | upraviť zdroj]Zlom v dovtedy pokojnej správe mesta nastal v roku 514 pred Kr. počas panathenajských slávností. Skupina nespokojných aténskych občanov pod vedením Harmodia a Aristogeitóna (v histórii známych ako tyranobijci) naplánovala atentát na Hippia aj jeho brata Hipparcha. Motívom boli osobné spory, keďže Aristogeitón reagoval na milostné návrhy, ktoré Hipparchos neúspešne prejavoval voči mladému Harmodiovi.[7]
V dôsledku nedorozumenia na mieste činu sa však sprisahancom podarilo usmrtiť iba Hipparcha.[8] Hippiasovi osobití strážcovia útočníkov rýchlo premohli; Harmodios bol zabitý na mieste a Aristogeitón bol pred popravou podrobený krutému mučeniu, aby prezradil mená spolupáchateľov.[8]
Po smrti brata sa dovtedajšia Hippiasova politika radikálne zmenila. Nasledujúce štyri roky sa niesli v znamení podozrievavosti, strachu a otvoreného teroru.[9] Začal s hromadným popravovaním podozrivých občanov, mnohých vyhnal z mesta a zaťažil obyvateľstvo finančnými rekvizíciami.[10] Keď pocítil, že stráca domácu pôdu pod nohami, začal hľadať vojenskú oporu v zahraničí. Uzavrel strategické spojenectvo s vládcom mesta Lampsakos, za ktorého syna Aiantida vydal svoju dcéru Archodiké. Tento krok mu neskôr výrazne uľahčil prístup priamo na dvor perzského veľkokráľa Dareia I. v Súzach.[9]
Zosadenie a vyhnanie
[upraviť | upraviť zdroj]Krutá vláda vyvolala v Aténach silnú vlnu odporu. Do čela opozície sa postavil vplyvný rod Alkméonovcov, ktorých Peisistratovci vyhnali z mesta.[10] Alkméonovci sa obávali rastúcich väzieb tyrana na Perzskú ríšu, preto začali pripravovať vojenskú operáciu na jeho zosadenie. Kleisthenes, budúci reformátor Atén, finančne pomohol pri obnove chrámu v Delfách, čím si zaviazal tamojšiu kňažku (Pýtiu).[11] Tá následne každému spartskému posolstvu opakovala božské nariadenie, že Sparta must oslobodiť Atény.[11]
Po prvom neúspešnom pokuse nakoniec spartský kráľ Kleomenes I. v roku 510 pred Kr. úspešne vtrhol s vojskom do Atiky a obkľúčil Hippia a jeho prívržencov na opevnenej Akropole.[12] Sparťanom sa pri pokuse o tajnú evakuáciu podarilo zajať Hippiasove deti ako rukojemníkov.[12] Aby zabezpečil ich životy a bezpečnosť, tyran pristúpil na podmienky kapitulácie a zaviazal sa do piatich dní opustiť Atiku.[12]
Moc v meste bola odovzdaná do rúk aténskych úradníkov, čím sa rok 510 pred Kr. stal koncom tyranidy a začiatkom demokratického zriadenia. Tento rok ako symbolický zlom (pád samovlády a vznik slobodného štátu) pravdepodobne neskôr prevzali aj starovekí Rimania, keď v rovnakom období vyhnali etruskú dynastiu Tarquiniovcov. Zosadenému tyranovi bol umožnený bezpečný odchod do Sígeia, odkiaľ pokračoval cez Lampsakos až na dvor perzského kráľa Dareia.[9]
Pokusy o návrat a perzská intervencia
[upraviť | upraviť zdroj]
Sparta si čoskoro uvedomila, že slobodné a demokratické Atény by mohli ohroziť jej vlastné dominantné postavenie v Grécku, a dospela k záveru, že podriadené mesto pod kontrolou tyrana by bolo pre nich ľahšie ovládateľné. Sparťania preto zvolali snem svojich spojencov, na ktorý pozvali aj Hippia, s úmyslom opätovne ho dosadiť k moci.[13] Tento plán však stroskotal v dôsledku rázneho odporu Korinťanov a ďalších spojencov, ktorí odmietli násilné zavádzanie tyranie v gréckych mestách.[14] Hippias bol opäť nútený odísť. Hoci mu ponúkali útočisko a vládu nad mestami Anthemous a Iolkos, odmietol ich a vrátil sa do Sígeia, kde ustanovil za tyrana svojho nemanželského syna Hegesistrata.[15]
Hippias následne odcestoval do Malej Ázie k perzskému satrapovi Artafernovi do Sárd, kde systematicky očierňoval Aténčanov a hľadal vojenskú podporu.[16] Aténčania sa o jeho aktivitách dozvedeli a poslali do Sárd posolstvo s cieľom presvedčiť Peržanov, aby nenaúchali vyhnancom. Artafernes im však odpovedal tvrdým ultimátom: ak chcú zachovať mier, musia prijať Hippia späť.[16] Aténčania túto podmienku kategoricky odmietli a rozhodli sa radšej čeliť otvorenému nepriateľstvu Perzskej ríše, než prísť o novonadobudnutú slobodu.[16]
Bitka pri Maratóne a smrť
[upraviť | upraviť zdroj]Po potlačení iónskeho povstania v roku 494 pred Kr. sa perzský kráľ Dareios I. rozhodol Atény definitívne potrestať za ich predošlú vojenskú pomoc povstalcom. Keď v roku 490 pred Kr. perzská armáda spustila prvú inváziu do samotného Grécka, starnúci Hippias sprevádzal ich flotilu v úlohe oficiálneho poradcu a sprievodcu.[17] Vzhľadom na svoje predošlé skúsenosti odporučil perzským veliteľom ako ideálne miesto na vylodenie nížinu pri Maratóne, ktorá bola najvhodnejšia pre manévre perzskej jazdy.[17]
Podľa historika Herodota mal Hippias noc pred vylodením sen, v ktorom mal intímny pomer s vlastnou matkou. Vyložil si to ako priaznivé božské znamenie, že sa úspešne vráti do rodnej vlasti, získa späť moc a zomrie v nej v hlbokej starobe.[18] Hneď po vystúpení na grécku pôdu však dostal silný záchvat kašľa a kýchania, pri ktorom mu vypadol uvoľnený zub priamo do plážového piesku. Keďže mal vysoký vek a zub v piesku nenašiel ani po úpornom hľadaní, zaplakal a pochopil to ako skutočné naplnenie svojho sna – z rodnej zeme už nezíska viac než len ten malý kúsok, v ktorom zostal jeho zub.[18]
Aténski bojovníci boli pred nadchádzajúcim konfliktom motivovaní aj vedomím, že prípadná porážka by znamenala okamžitý návrat nenávideného tyrana k moci.[19] Peržania v slávnej bitke pri Maratóne utrpeli zdrvujúcu porážku. Hippias prežil samotný boj, no zomrel ešte v tom istom roku (490 pred Kr.) počas spiatočnej cesty perzského loďstva na ostrove Lemnos.[20]
Dedičstvo a stavebná činnosť
[upraviť | upraviť zdroj]Hippias mal so svojou zákonnou manželkou Myrrhine päť synov.[21] Jeden z nich, pomenovaný po starom otcovi Peisistratos, zastával v Aténach úrad archonta ešte pred vypuknutím krízy.[22] Všetci his synovovia sa neskôr v roku 480 pred Kr. pridali k inváznej perzskej armáde kráľa Xerxa I. pri jeho ťažení do Grécka, no po definitívnej porážke Peržanov rod Peisistratovcov natrvalo stratil akýkoľvek politický a spoločenský vplyv v gréckom svete.
Aj napriek neskoršej krutovláde sa Hippias, podobne ako jeho otec, zapísal do dejín Atén významnou stavebnou činnosťou. Počas svojej vlády pokračoval v budovaní monumentálneho Chrámu Dia Olympského (Olympieion), ktorého výstavba bola kvôli politickým nepokojom po jeho vyhnaní na storočia prerušená a dokončil ju až rímsky cisár Hadrián v roku 125 po Kr. Výrazne prebudoval západnú stranu aténskej agory a venoval pozornosť Akropole, kde nechal zrenovovať starší chrám Atény Polias s novou vstupnou bránou (Propylaje). Ďalšie stavebné projekty z tohto obdobia sa realizovali aj v blízkych lokalitách ako Eleusína, Pireus a Thorikos.
Hippias patril k prvej vlne gréckych aristokratov, ktorí po politických neúspechoch vo vlasti našli útočisko a štedré materiálno-politické zázemie u perzských panovníkov z dynastie Achaimenovcov (medzi ďalších patrili neskôr napr. Themistokles či Alkibiades).[23]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- 1 2 Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 65.
- ↑ Aristoteles, Aténska ústava, 18.
- ↑ J. K. Davies, Athenian Propertied Families 600–300 B.C., Oxford: Clarendon Press, 1971, s. 446. ISBN 0-19-814273-0.
- 1 2 Herodotos, Dejiny, I, 61.
- ↑ Aristoteles, Aténska ústava, 22.
- ↑ Athenaios, Deipnosofistai, XIII, 89.
- 1 2 Thukydides, Dejiny peloponézskej vojny, VI, 54.
- 1 2 Thukydides, Dejiny peloponézskej vojny, VI, 57.
- 1 2 3 Thukydides, Dejiny peloponézskej vojny, VI, 59.
- 1 2 Herodotos, Dejiny, V, 62.
- 1 2 Herodotos, Dejiny, V, 63.
- 1 2 3 Herodotos, Dejiny, V, 64–65.
- ↑ Herodotos, Dejiny, V, 91.
- ↑ Herodotos, Dejiny, V, 92–93.
- ↑ Herodotos, Dejiny, V, 94.
- 1 2 3 Herodotos, Dejiny, V, 96.
- 1 2 Herodotos, Dejiny, VI, 102.
- 1 2 Herodotos, Dejiny, VI, 107.
- ↑ Herodotos, Dejiny, VI, 109.
- ↑ Hippias, tyrant of Athens [online]. Encyclopedia Britannica. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Thukydides, Dejiny peloponézskej vojny, VI, 55.
- ↑ Thukydides, Dejiny peloponézskej vojny, VI, 54.
- ↑ Margaret C. Miller. Athens and Persia in the Fifth Century BC: A Study in Cultural Receptivity. Cambridge : Cambridge University Press, 2004. ISBN 978-0-521-60758-2. S. 98.