Interkontinentálny pohár
| Interkontinentálny pohár |
|---|
| Založený |
| 1960 |
| Zrušený |
| 2004 |
| Organizátor |
| UEFA/CONMEBOL |
| Počet tímov |
| 2 |
| Najúspešnejšie kluby |
 Peñarol (3) Nacional (3) AC Miláno (3) Real Madrid (3) Boca Juniors (3) |
Interkontinentálny pohár bola medzikontinentálná futbalová súťaž, organizovaná UEFA a CONMEBOL v rokoch 1960 až 2004. V zápase o najlepší klub na svete sa každý rok stretli víťaz Európskeho pohára majstrov/Ligy majstrov a víťaz Copa Libertadores.
História
[upraviť | upraviť zdroj]V sezóne 1955/1956 sa prvýkrát hral Európsky pohár majstrov (EPM), o štyri roky neskôr vznikla juhoamerická obdoba EPM Copa Libertadores (Pohár osloboditeľov). Víťazi klubových súťaží dvoch futbalovo najvyspelejších kontinentov potom súperili o titul najlepšieho futbalového klubu sveta. Premiérovým držiteľom prestížnej trofeje sa stal v roku 1960 Real Madrid, v tom čase už 5-násobný víťaz EPM, Peñarol Montevideo (0:0, 5:1) [1]. Uruguajský klub si o rok zopakoval duel o trofej, tentoraz bol úspešnejší ako jeho európsky súper Benfica Lisabon. V Lisabone prehral 0:1, doma vysoko 5:0 (najvyššie víťazstvo v histórii pohára) [2], podľa vtedajších pravidiel sa musel hrať tretí zápas, nerozhodoval počet gólov, ale bodov. Ďalšie dva ročníky ovládol brazílsky Santos FC [3] s „kráľom futbalu“ Pelém, ktorý je aj najlepším strelcom v histórii súťaže. Prvým európskym dvojnásobným víťazom sa stal Inter Miláno [4].
Súťaži sa nevyhli aféry, v rokoch 1967 a 1968 boli zápasy argentínskych a britských klubov Racing Club a Estudiantes proti Celticu Glasgow a Manchestru United plné nešportového správania. Vyvrcholilo to v roku 1969 medzi Estudiantes a AC Miláno, v prvom zápase v Miláne vyhrali rossoneri 3:0, odvetný zápas v Buenos Aires sa hral v nepriateľskej atmosfére, hráči Estudiantes brutálnym spôsobom napádali hráčov Milána. Škandalózne správanie hráčov musela riešiť Argentínska futbalová asociácia, traja hráči dostali tvrdé tresty zákazu činnosti [5].
Aj z týchto dôvodov prišlo v 70. rokoch k určitej degradácii súťaže, európske kluby nejavili záujem o stretnutia najmä na horúcej juhoamerickej pôde, víťazi EPM bojkotovali súťaž. V rokoch 1975 a 1978 sa o pohár vôbec nehralo, päťkrát hrali o trofej porazení finalisti EPM. Ajax Amsterdam nahradili v súbojoch o svetový primát Panathinaikos Atény (1971) resp. Juventus Turín (1973), Bayern Mníchov zastúpilo v roku 1974 Atlético Madrid, ktoré ako jediný klub získalo Interkontinentálny pohár z pozície „náhradníka“, FC Liverpool a Nottingham Forest dali šancu Borussii Mönchengladbach (1977) a švédskemu klubu Malmö FF (1979).
Až do roku 1979 sa hralo o pohár systémom doma-vonku. V roku 1980 sa stala sponzorom pohára japonská automobilka Toyota, odvtedy sa hral len jeden zápas v Tokiu, posledné tri ročníky v Jokohame. Víťazný tím získal okrem pôvodného pohára, udeľovaného od roku 1960 aj novú trofej od sponzora Toyota cup. Kým v 80. rokoch sa darilo viac juhoamerickým klubom, ktoré získali pohár sedemkrát, aj vďaka nepretržitej sérii z rokov 1979-1984, v 90. rokoch bol pomer víťazstiev 7:3 v prospech európskym zástupcov.
Posledným víťazom pohára sa stal v roku 2004 FC Porto [6]. Súťaž bola nahradená novým formátom Majstrovstvá sveta klubov FIFA, v roku 2017 uznala FIFA všetkých víťazov Interkontinentálneho pohára za oficiálnych klubových majstrov sveta.
Celkom sa odohralo 43 ročníkov, pomer víťazstiev vyznel tesne v prospech klubov z Južnej Ameriky (22), európske kluby mali na konte o jeden triumf menej. Titul získalo 25 klubov z 11 krajín, najúspešnejšie si počínali argentínske kluby, ktoré triumfovali deväťkrát, z Európy sa najviac darilo talianskym klubom, trio AC Miláno, Inter Miláno a Juventus FC vyhrali pohár spolu sedemkrát.
Prehľad víťazov
[upraviť | upraviť zdroj]
|
|
|
Najviac titulov
[upraviť | upraviť zdroj]| Počet | Klub | Roky |
|---|---|---|
| Peñarol | 1961, 1966, 1982 | |
| Nacional | 1971, 1980, 1988 | |
| AC Miláno | 1969, 1989, 1990 | |
| Real Madrid | 1960, 1998, 2002 | |
| Boca Juniors | 1977, 2000, 2003 |
Rozdelenie titulov podľa kontinentov
[upraviť | upraviť zdroj]| Kontinent | Tituly | Tituly podľa krajín |
|---|---|---|
| Južná Amerika | Argentína (9), Brazília (6), Uruguaj(6), Paraguaj (1) | |
| Európa | Taliansko (7), Španielsko (4), Nemecko (3), Holandsko (3), Portugalsko (2), Anglicko (1), Juhoslávia (1) |
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Intercontinental Club Cup na rsssf.com
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Real Madrid - Peñarol 5:1 [online]. worldfootball.net. Dostupné online.
- ↑ Peñarol - SL Benfica 5:0 [online]. worldfootball.net. Dostupné online.
- ↑ Santos - AC Milán 1:0 (1:0) [online]. archiv.ucl.cas.cz, 18. 11. 1963. Dostupné online.
- ↑ Světový pohár opět do Milána [online]. archiv.ucl.cas.cz, 17. 9. 1965. Dostupné online.
- ↑ Nejbrutálnější fotbalový zápas: Z šílených zákroků byl celosvětový skandál. Tři hráči skončili ve vězení, padl i doživotní trest [online]. sportyzive.cz, 27. 1. 2024. Dostupné online.
- ↑ Svetový pohár klubov vyhralo Porto 12.12.2004
- ↑ Bayern vyhrál Interkontinentální pohár [online]. idnes.cz, 27. 11. 2001. Dostupné online.
- ↑ Interkontinentální pohár získal Real Madrid [online]. idnes.cz, 3. 12. 2002. Dostupné online.
- ↑ Svetový pohár pre Boca Juniors [online]. sportweb.pravda.sk, 14. 12. 2003. Dostupné online.
