Irkalla

Staroveký sumerský odtlačok valcovej pečate zobrazujúci boha Dumuziho, ktorého v podsvetí mučia démoni gallu

Irkalla, staroveké mezopotámske podsvetie, najčastejšie známe v sumerčine ako Kur, Kukku, Arali alebo Kigal a v akkadčine ako Erṣetu (hoci v oboch jazykoch malo mnoho názvov), bola temná, ponurá jaskyňa nachádzajúca sa hlboko pod zemou, kde, ako sa verilo, obyvatelia pokračujú v „transpozičnej verzii života na zemi". Jediným jedlom alebo nápojom bol suchý prach, ale rodinní príslušníci zosnulých im zo zeme sypali posvätné libácie na pitie. V sumerskom podsvetí sa spočiatku verilo, že neexistuje žiadny konečný súd nad zosnulými a mŕtvi nie sú za svoje skutky za života ani potrestaní, ani odmenení.

Vládkyňou podsvetia bola bohyňa Ereškigal, ktorá žila v paláci Ganzir, čo sa niekedy používa ako názov pre samotné podsvetie. Jej manželom bol buď Gugalanna, „Anuov dozorca kanálov", alebo, najmä v neskorších príbehoch, Nergal, boh vojny. Po akkadskom období (asi 2334 – 2154 pred Kr.) Nergal niekedy preberal úlohu vládcu podsvetia. Sedem brán podsvetia stráži strážca, ktorý sa v sumerčine volá Neti. Boh Namtar pôsobí ako Ereškigalin sukkal, čiže božský sprievodca. Zomierajúci boh Dumuzi trávi polovicu roka v podsvetí, zatiaľ čo počas druhej polovice roka jeho miesto zaujíma jeho sestra, bohyňa pisárka Geštinanna, ktorá zaznamenáva mená zosnulých. Podsvetie bolo aj sídlom rôznych démonov vrátane ohavného požierača detí Lamaštu, strašného démona vetra a boha ochrancu Pazuzu a gallu, ktorí ťahali smrteľníkov do podsvetia.

Názvy

Sumeri mali množstvo rôznych názvov, ktoré používali pre podsvetie, vrátane Arali, Irkalla, Kukku, Kur, Kigal a Ganzir. Všetky tieto termíny boli neskôr prevzaté do akkadčiny. Zvyšok času sa podsvetie označovalo jednoducho slovami, ktoré znamenali „zem" alebo „piesok", vrátane termínov Kur a Ki v sumerčine a slova erṣetu v akkadčine.

Podmienky

Detail panelu „Mier" na Štandarde z Uru z kráľovského cintorína v Ure, na ktorom je zobrazený muž hrajúci na lýru. Sumeri verili, že pre vysoko privilegovaných ľudí môže hudba zmierniť bezútešné podmienky v podsvetí.

Všetky duše odchádzali do rovnakého posmrtného života a činy človeka počas života nemali vplyv na to, ako sa s ním bude zaobchádzať v budúcom svete. Na rozdiel od staroegyptského posmrtného života sa v prípade zosnulých nekonal žiadny proces posudzovania alebo hodnotenia; iba sa zjavili pred Ereškigal, ktorá ich vyhlásila za mŕtvych, a ich mená zaznamenávala pisárska bohyňa Geštinanna. Verilo sa, že duše v Kúre nejedia nič iné ako suchý prach a rodinní príslušníci zosnulého rituálne nalievali libácie do hrobu mŕtveho cez hlinenú fajku, čím umožňovali mŕtvemu piť. Z tohto dôvodu sa považovalo za nevyhnutné mať čo najviac potomkov, aby potomkovia mohli ešte dlhé roky poskytovať mŕtvemu libácie na pitie. Tí, ktorí zomreli bez potomkov, trpeli v podsvetí najviac, pretože nemali vôbec čo piť, a verilo sa, že strašia živých. Niekedy sa mŕtvi opisujú ako nahí alebo odetí do peria ako vtáci.

Napriek tomu existujú domnienky, podľa ktorých boli poklady v bohatých hroboch určené ako obety pre Utu a Anunnaki, aby sa zosnulým dostalo v podsvetí osobitnej priazne. Počas tretej dynastie Ur (asi 2112 – asi 2004 pred n. l.) sa verilo, že zaobchádzanie s človekom v posmrtnom živote závisí od toho, ako bol pochovaný. S tými, ktorí boli pochovaní honosne, sa bude zaobchádzať dobre, ale s tými, ktorí boli pochovaní biedne, sa bude zaobchádzať zle. Tí, ktorí neboli riadne pochovaní, ako napríklad tí, ktorí zomreli pri požiaroch a ich telá boli spálené, alebo tí, ktorí zomreli sami v púšti, by v podsvetí vôbec neexistovali, ale jednoducho by prestali existovať. Sumeri verili, že pre vysoko privilegovaných ľudí môže hudba zmierniť bezútešné podmienky v podsvetí.

Pozri aj

• Náboženstvo Sumeru

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ancient Mesopotamian underworld na anglickej Wikipédii.