Italické jazyky

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Italické jazyky sú vetva indoeurópskych jazykov.

Italickými jazykmi sa hovorilo v staroveku v strednej a južnej časti Apeninského polostrova.

Delenie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Latinsko-faliské jazyky
    • latinčina – z nej sa vyvinuli románske jazyky, ktoré sa obyčajne považujú za samostatnú jazykovú rodinu
    • faliština – celkové zaradenie v systéme jazykov sporné, reliktný jazyk
  • Oskicko-umbrijské jazyky (=Sabelské jazyky)
  • iné:
    • jazyk Aequov – zaraďovaný aj pod oskicko-umbrijské
    • vestínčina (jazyk Vestínov) – zaraďovaná aj pod oskicko-umbrijské
    • severná pikénčina – celkové zaradenie v systéme jazykov sporné, reliktný jazyk
    • elymčina (jazyk Elymov) – celkové zaradenie v systéme jazykov sporné, reliktný jazyk; zaraďovaný aj pod oskicko-umbrijské
    • sikánčina (jazyk Sikánov) – celkové zaradenie v systéme jazykov sporné, reliktný jazyk; zaraďovaný aj pod oskicko-umbrijské
    • sikulčina (jazyk Sikulov) – celkové zaradenie v systéme jazykov sporné, reliktný jazyk; zaraďovaný aj pod oskicko-umbrijské
    • venetčina (jazyk Venetov) - celkové zaradenie v systéme jazykov veľmi sporné, reliktný jazyk

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]