János Esterházy
Gróf János Esterházy alebo Ján Esterházi (* 14. marec 1901, Veľké Zálužie – † 8. marec 1957, Mírov, Česko) bol významný politický činiteľ maďarskej menšiny v Česko-Slovensku.
Pôvod
Gróf János Esterházy pochádzal zo šľachtickej rodiny, matka Elisabeth Tarnowska bola Poľka, otec Mihály Antal Esterházy patril do galantskej (sedmohradskej) vetvy rodu Esterháziovcov. Otec zomrel, keď mal János 4 roky. Študoval na gymnáziu a obchodnej akadémii v Budapešti, neskôr začal hospodáriť na rodinnom veľkostatku. 15. októbra 1924 sa oženil s grófkou Líviou Serényiovou, počas manželstva sa im narodili deti János a Alice.
Začiatok politickej kariéry
V roku 1931 stál na čele Ligy maďarskej spolupatričnosti v Československu (Csehszlovákiai Magyar Népközösségi Liga), ktorá pôsobila pri Spoločnosti národov. O rok neskôr 11. decembra 1932 sa stal predsedom Krajinskej kresťanskosocialistickej strany v ČSR (Országos Keresztényszocialista Párt). Po voľbách v r. 1935 bol zvolený v košickom volenom obvode za poslanca Národného zhromaždenia. Vo svojom prvom parlamentnom vystúpení povedal: „Proti našej vôli nás pripojili ku Slovensku, preto žiadame, aby česko-slovenská vláda v plnej miere dodržiavala naše menšinové, jazykové, kultúrne a hospodárske práva“. Podporil i požiadavku HSĽS na vyhlásenie autonómie Slovenska. Po odstúpení Masaryka z funkcie prezidenta sa maďarskí poslanci podobne ako poslanci za HSĽS, priklonili na stranu Edvarda Beneša, čím mu umožnili stať sa prezidentom.
Výkonný predseda Zjednotenej maďarskej strany
Po zlúčení maďarských strán na novozámockom zjazde 21. júna 1936 v Zjednotenú maďarskú stranu (Egyesült Magyar Párt) bol János Esterházy zvolený za jej výkonného predsedu. János Esterházy v tom čase odmietol ponuku Beneša prijať kreslo ministra v česko-slovenskej vláde. Jeho politickým cieľom, ktorý sledoval počas celej svojej kariéry, bola revízia trianonských hraníc. V tomto úsilí koordinoval svoj postup s maďarskou vládou, ktorá ho podporovala. János Esterházy pôsobil ako agent Maďarska v Česko-Slovensku pod menom „Szalma“ s číslom „221“. V roku 1938 sa opakovane stretol s vedúcim britskej misie lordom Runcimanom. V memorande odovzdanom britskému diplomatovi maďarskí poslanci požadovali uplatnenie samourčovacieho práva pre maďarskú menšinu v zmysle Wilsonových zásad. János Esterházy viedol zahraničné rokovania v Maďarsku, Poľsku a Taliansku. V dňoch 17. a 18. apríla 1938 sa zúčastnil na rokovaniach v Poľsku, na ktorom predložil program vypracovaný maďarskou vládou, ktorého cieľom bolo rozbitie Česko-Slovenska a úplné začlenenie Slovenska do Maďarska. János Esterházy sa snažil aj o účasť na komárňanských rokovaniach o revízii česko-slovensko/maďarských hraníc na základe mníchovskej dohody, česko-slovenská delegácia vedená Jozefom Tisom však jeho prizvanie odmietla.
Politická činnosť počas Slovenského štátu
Po viedenskej arbitráži v novembri 1938 János Esterházy, ako poslanec za mesto Košice, vítal Miklósa Horthyho vchádzajúceho do mesta. Sám sa však rozhodol ostať na slovenskom území a založiť Maďarskú stranu na Slovensku (Szlovenskói Magyar Párt). Hájila menšinové práva 70 tisíc Maďarov žijúcich v prvej slovenskej republike a súčasne požadovala od maďarskej vlády dodržiavanie práv slovenského obyvateľstva na znovupripojených územiach. V Bratislave začal János Esterházy vydávať noviny Új Hírek (Nové správy). Po ich zákaze v roku 1939, keď bol János Esterházy umiestnený pod policajný dohľad, začal s vydávaním novín Magyar Hírlap (Maďarský spravodaj). V súvislosti s pozemkovou reformou v Maďarsku sa vo vyhlásení adresovanom maďarským šľachticom zasadzoval za uskutočnenie reformy. Vo vyhlásení uverejnenom v tlačovom orgáne svojej strany sa oficiálne dištancoval od myšlienok národného socializmu a politiky vedenej v jej mene. Opakovane rokoval s prezidentom Jozefom Tisom o právach maďarskej menšiny na Slovensku, v rovnakej veci vystupoval aj na pôde slovenského snemu, kde bol jediným poslancom za maďarskú stranu. V rozhlasom príhovore 14. marca 1939 privítal vznik Slovenského štátu. V roku 1941 založil v Bratislave knižné vydavateľstvo Madách, v roku 1942 obnovil činnosť predtým zakázaného kultúrneho spolku Szemke.
Postoj k vysťahovaniu Židov
Dňa 15. mája 1942 ako jediný poslanec Slovenského snemu hlasoval proti ústavnému zákonu č. 68/1942 o vysťahovaní Židov, čím sa stal terčom útokov zo strany slovenskej tlače. Svoj postoj odôvodnil slovami:
„Slovenský snem 15. mája 1942 prerokoval návrh zákona o vysťahovaní židov. Pred zahájením schôdze som vyhľadal predsedu snemu Dr. Martina Sokola a povedal som mu nasledovné: Keď ma zvolili za poslanca slovenského snemu, na prvej schôdzi sme sa zaviazali k najsvedomitejšiemu plneniu svojich poslaneckých povinností. Návrh zákona o vysťahovaní židov je obsahovo taký, že si ho v žiadnom prípade nemôžem osvojiť a hlasovať zaň. Od svojho najmladšieho veku som mal protižidovskú orientáciu a tú si zachovám do smrti. To však neznamená, že svojim hlasom prispejem k zákonu, ktorý pošliapáva všetky ľudské a božie zákony. Pri vysťahovaní židov Slováci vystupujú nie proti náboženstvu, ale proti rase a to je o dôvod viac, prečo budem hlasovať proti návrhu. Maďarstvo tvorí na Slovensku národnostnú menšinu, preto je úplne nemožné aby prijalo a podporilo návrh zákona, ktorý väčšine dáva právo na to, aby vysídlila menšinu… My Maďari dokázateľne viac ako tisíc rokov žijeme a konáme v duchu Sv. Štefana, čoho najlepším dôkazom je, že z územia Uhorska nikdy a nikoho nevysídlovali ani individuálne ani ako skupinu. Zodpovední činitelia Maďarska tak v minulosti, ako i v súčasnosti vo svojej politike nasledujú odkaz Sv. Štefana, čo musí napĺňať uspokojením tunajších Slovákov. Môžu si byť dokonale istí, že kým bude v Maďarsku pri moci táto idea, dovtedy sa národnostiam nič zlé nemôže stať. Slovenská vláda sa prednesením svojho návrhu zákona o vysídlení židov vydala po nebezpečnej ceste, lebo tým uznala právo väčšiny jednoducho vystrnadiť menšinu z krajiny. Viem, že návrh zákona nevyhovuje ani mnohým mojim kolegom poslancom, ale nemajú odvahu vzoprieť sa straníckej disciplíne. Ja však ako predstaviteľ tunajších Maďarov vyhlasujem, a to prosím zobrať na vedomie, že som proti návrhu zákona, lebo ako Maďar, kresťan a katolík, považujem tento návrh za bezbožný a neľudský“ (Rukopis, Maďarský štátny archív, K-63-1942/65)
V roku 1944 János Esterházy pomohol stovkám prenasledovaných Židov, Čechov a Slovákov v úteku zo Slovenska cez Maďarsko. V októbri 1944 v memorande protestoval proti obsadeniu Maďarska nemeckou armádou. Príslušníci strany šípových krížov ho nakrátko internovali, Gestapo naňho vydalo zatykač.
Pred retribučným súdom
V roku 1945 ho po oslobodení Bratislavy sovietske velenie internovalo a po 12 dňoch prepustilo. Následne János Esterházy navštívil predsedu zboru povereníkov Gustáva Husáka, aby s ním rokoval o maďarskom memorande (žiadajúcom revíziu hraníc) a protestoval proti perzekúciám voči Maďarom na oslobodenom území (ktoré boli iniciované košickým vládnym programom). Gustáv Husák ho však nechal zatknúť a odovzdal sovietskej štátnej bezpečnosti. Rok strávil v moskovskom väzení na Ljubljanke. Na základe vyfabrikovaných obvinení bol potom odsúdený na 10 rokov nútených prác a odpravený na Sibír. Dňa 16. septembra 1947 ho Národný súd v Bratislave v neprítomnosti v priebehu jediného pojednávania odsúdil na trest smrti za úklady proti republike a kolaboráciu s fašizmom. V roku 1949 ho sovietske úrady odovzdali česko-slovenským orgánom. Na základe prezidentskej milosti mu zmiernili trest na doživotie. Zomrel 8. marca 1957 po dlhej púti v mnohých česko-slovenských väzniciach v mírovskej väznici neďaleko Olomouca.
Pokusy o rehabilitáciu
Jeho dcéra Alica Malfattiová, podporovaná predstaviteľmi maďarskej menšiny na Slovensku, Svetovým kongresom Maďarov aj maďarskou vládou, sa od novembra 1989 pokúša o jeho rehabilitáciu. Moskva ho v roku 1993 oficiálne rehabilitovala. Na Slovensku rehabilitovaný nie je. V roku 1994 jeho dcéra požiadala o obnovenie konania, ale súd si vyžiadal od slovenských a českých historikov odborné posudky a tie vyzneli negatívne. Z príležitosti 100. výročia narodenia Jánosa Esterházyho 11. marca 2001 sa konala v maďarskom parlamente slávnosť za účasti maďarského prezidenta Ferenca Mádla. Slovenskú stranu zastupoval František Mikloško.
Zdroje
- [1] Eduard Nižňanský a spol, Kto bol kto za I. ČSR (Q111 Brat. 1993)
- [2] Jozef Kamenec, Osobnosť Jánosa Esterházyho a jej kontroverzné interpretácie (Ľudia ľuďom bez hraníc, Helsinské občianske združenie v SR, Nitra 2000, s. 34)
- [3] Alice Esterházy-Malfatti, Bálint Török, Esterházy János Emlékkönyv (Pamätná kniha Jánosa Esterházyho) (Századvég Bp. 2001)
- [4] Ladislav Deák, Politický profil Jánoša Esterházyho (Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky vo vyd. Kubko Goral 1995, šírený zdarma a vydaný súčasne i v anglickej a maďarskej jazykovej mutácii) viď Externé odkazy
- [5] Jerguš Ferko, Vodca-zvodca János Esterházy (Maďarské sebaklamy, Matica Slovenská 2003, s.127-129)
- [6] Bohumil Doležal, K polemice pana Yehudy Lahava, Lidové noviny 21. apríla 2001
- [7] Augustín Marko, Pavol Martinický, Slovensko-maďarské vzťahy. História a súčasnosť vo faktoch. Bratislava, 1995
- [8] János Esterházy, A kissebségi kérdés/Menšinová otázka. Vybrané prejavy a state (Ister Bp. 2000)
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému János Esterházy
