Johannes Aavik

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Johannes Aavik
Johannes Aavik

Narodenie 26. november 1880
Randvere, Estónsko
Úmrtie 18. marec 1973 (92 rokov)
Štokholm, Švédsko
Alma mater Univerzita v Tartu
Nižynská univerzita
Univerzita v Helsinkách

Johannes Aavik (* 8. december (podľa juliánskeho kalendára 26. november) 1880, Randvere, Laimjala, Saaremaa – † 18. marec 1973, Štokholm) bol estónsky jazykovedec, teoretik a fennofil, ktorý zohral významnú úlohu v modernizácii a vývoji estónskeho jazyka.[1]

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa ako syn spisovateľa na voľnej nohe. Svoje stredoškolské vzdelanie získal na gymnáziu v Kuressaare, kde študoval v rokoch 1894 – 1902. Bol najlepším študentom a vynikal v cudzích jazykoch. Škola mu umožnila študovať nemčinu, francúzštinu, latinčinu a gréčtinu. Angličtinu a fínčinu študoval samoštúdiom. Aavik študoval históriu a filológiu na Univerzite v Tartu v rokoch 1901 – 02 a na Nižynskej univerzite v rokoch 1902 – 05. Bol členom mladoestónskeho hnutia a získal doktorát z románskych jazykov na Univerzite v Helsinkách v roku 1910. Po škole sa stal členom Mladoestónskeho hnutia Noor-Eesti. Odišiel na Jaltu, kde vyučoval francúzštinu, no po čase sa vrátil späť na Saaremaa. Aavik vyučoval v rokoch 1926 až 1933 francúzštinu a estónčinu na univerzite v Tartu (v rokoch 1934 – 40) a v Kuressaare. Taktiež bol učiteľom estónčiny na gymnáziu v Tartu. V roku 1934 bol Ministerstvom školstva Estónska vymenovaný za konzultanta a inšpektora škôl. Odišiel s rodinou do exilu pred sovietskou okupáciou v roku 1944 a zvyšok života strávil v Štokholme, kde roku 1973 zomiera.

Vývoj estónskeho jazyka[upraviť | upraviť zdroj]

Johannes Aavik si uvedomil, že estónčina, ktorá bola po storočia jazykom poddaných, potrebovala inovovať. Tento proces bol podmienený vznikom moderného národa. Bola potreba štandardizovať gramatiku, ortografiu a tiež vytvoriť odbornú terminológiu. Aavik bol toho názoru, že jazyk má byť univerzálny a ľubozvučný. V roku 1912 začal písať články do literárnych časopisov, kde navrhoval zmeny, ako rozvinúť estónčinu. Bol veľkým zástancom preberania slov z fínčiny, napríklad aare (poklad), hetk (chvíľa), julm (krutý), lause (veta) levima (rozšíriť), raev (zlosť, hnev), siirduma (odložiť, odročiť), tootma (vyrobiť), vallutama (dobiť).[2] Na druhej strane ale odmietal vplyv nemčiny a ruštiny, ktoré neboli, podľa Aavika, dostatočne ľubozvučné a vznešené. Mnoho z jeho návrhov bolo uznaných a stalo sa súčasťou estónskej slovnej zásoby. Od roku 1914 začal s tvorením nových, dobre znejúcich slov, ktoré nahrádzal za nedobre znejúce. Napríklad navrhol slová relv (zbraň) namiesto sõjariist (lit. vojnové náradie), roim (zločin) namiesto kuritöö (diabolský čin), veenma (presvedčiť) namiesto uskuma panema (lit. primäť veriť). Vo všeobecnosti sa snažil vyhnúť sa fonémam t a s a tiež preferoval krátke slová pred dlhými. Taktiež uprednostňoval o pred u tak, ako je to bežné v juhoestónskych dialektoch. Taktiež sa pokúšal zmeniť ü na y podľa fínskej ortografie. Dlhé a nepraktické označenia skracoval: 1) z vety vytvoril frázu, 2) z frázy zlúčeninu, 3) zo zlúčeniny derivát a 4)z derivátu kmeň slova: täht, millel on saba > sabaga täht > sabatäht > komeet.

Aavik sa snažil modernizovať aj gramatiku. Podporoval používanie i-plurálu namiesto t(d)-plurálu (keelis namiesto keeltes), tiež aj i-superlatívu namiesto bežného superlatívu (suurim namiesto kõige suurem) a -nd namiesto -nud v aktívnom minulom particípiu. Navrhol používanie skloňovacích afixov v ma-infinitíve, ale len niektoré z nich sa presadili v bežnej reči. Rovnako sa pokúsil zaviesť budúci čas slovies a zámeno pre ženský rod, ale nezaznamenal úspech.

Aavik publikoval množstvo esejí a prekladov kvôli propagácii svojich myšlienok. Mal rovnako prívržencov aj odporcov. V roku 1919 vydal slovník s 2000 inovovanými slovami. Jeho princípy (funkčnosť, estetika a národná kvalita) boli zosumarizované v diele „Keeleuuenduse äärmised võimalused“ (Extrémna perspektíva na jazykovú inovatívnosť; Tartu, 1924. Napísaná v rokoch 1914-1918).

Jazykové inovácie postupne začali upadať po roku 1927, kedy bolo schválené, že v školách sa má vyučovať už ucelená a štandardná estónčina tak, ako je popísaná v Estónskom ortografickom slovníku (1925, hlavný vydavateľ J. V. Veski) a v Estónskej gramatike (od Elmara Muuka, 1927). Aj v dnešnej dobe sa Aavikove názory dajú považovať za podnetné.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Toivo Miljan, Historical Dictionary of Estonia, Scarecrow Press 2004
  2. Eestigiid.ee. Aavik, Johannes
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Johannes Aavik na anglickej Wikipédii.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Antoine Chalvin. Johannes Aavik et la rénovation de la langue estonienne. Paríž: ADEFO/L'Harmattan, 2010. 334 s.
  • Virve Raag. The Effects of Planned Change on Estonian Morphology. Acta Universitatis Upsaliensis, Studia Uralica Upsaliensia, 29. Uppsala, 1998. 156 s.
  • Reet Kasik. Stahli mantlipärijad. Tartu Ülikooli Kirjastus, 2011, 302 s.