Justín II.

Justín II. (iné mená: Justin II., Justinus II., Iustinus II., Justinos II., I(o)ustinos II., zriedkavejšie: Justinius II., Iustinius II.; * 520 – † 5. október 578) bol byzantský cisár od 14. novembra 565 až do smrti.

Nástup na trón[upraviť | upraviť zdroj]

Justínovými rodičmi boli Dulcidius a Vigilantia, sestra cisára Justiniána I. Vďaka svojmu postaveniu na cisárskom dvore a svojej žene Sofii, ktorá bola neterou cisárovnej Theodory, získal po Justiniánovej smrti cisársky titul. Existoval síce ešte iný kandidát, ktorý sa tiež volal Justinus a aj on bol synovcom Justiniána, toho však čoskoro odstránili.

Prvé dni Justínovej vlády boli celkom sľubné: zaplatil dlhy svojho strýka, osobne sa staral o súdnictvo a vyzval na rešpektovanie náboženskej tolerancie. Nezanedbával západ, ale snažil sa udržať tamojšie územia. No z dôvodu chýbajúcej aristokracie a nevraživosti miestneho miestodržiteľa zostalo jeho úsilie neúčinné. Vo vnútorných záležitostiach spôsobila onedlho problémy jeho protimonofyzitská náboženská politika.

Obrana ríše[upraviť | upraviť zdroj]

Jednou z kľúčových udalostí jeho vlády bola invázia Langobardov vedených kráľom Alboinom do Talianska v roku 568. Germánski Langobardi si počas niekoľkých rokov podrobili veľké časti krajiny a takmer úplne tým zmarili reštauračné dielo Justiniána I. Ich vpád je všeobecne považovaný za poslednú etapu germánskeho sťahovania národov a za jeden z možných koncov antiky. Justín sa nedokázal postaviť na odpor proti útočníkom aj preto, že svoju pozornosť musel sústrediť na sever a na východ: Na Dunaji dal pokyn na celý rad skôr neúspešných ťažení proti prenikajúcim Avarom, kým na východe v roku 572 znovu vypukla vojna proti Sasánovcom, s ktorými uzatvorili Rimania mier iba pred desiatimi rokmi. Príčinou boli dovtedy nevyriešené spory v oblasti Kaukazu, okrem toho neustále dochádzalo k prepadom rímskeho územia arabským kmeňom Lachmovcov, ktorí boli perzskými spojencami. Neskoroantickí autori Justínovi vytýkali aj to, že ľahkomyseľne vyprovokoval vojnu tým, že podporoval povstanie v Peržanmi kontrolovanej časti Arménie. Dôvodom na vojnu bola tiež nespokojnosť Rimanov s potrebou platiť Peržanom každoročný tribút, ktorý dohodol Justinián v roku 562. Aj keď obe strany boli pripravené na vojnu rovnako zle, dosiahli Peržania pod vedením Husrava I. niekoľko významných úspechov.

Sasánovske vojska sa prevalili Mezopotámiou a v roku 573 dobyli dôležitú pevnosť Daru. Spojenectvo s Turkami, ktorí mali napadnúť Peržanov zozadu, neprinieslo očakávaný výsledok. Naopak, Turci sami onedlho zaútočili na Východorímsku ríšu. Zdá sa, že zlé správy z bojiska uškodili Justinianovmu duševnému zdraviu. Napriek tomu ale aj Rimania dosiahli niektoré úspechy: Justinianov vojvodca Justinián, brat cisárom odstráneného pretendenta trónu Justína, dosiahol skvelé víťazstvo v bitke pri Melitene. Bola to do tých čias jedna z najťažších perzských porážok v bojoch s Rimanmi. Kráľ Husrav I. vyviazol len s veľkou námahou. Napriek tomu tento úspech sa neukázal ako rozhodujúci. Peržania sa z porážky rýchlo spamätali a Justíns bol nakoniec nútený vykupovať si neistý pokoj zbraní každoročným poplatkom. Toto prímerie sa ale vzťahovalo len na Mezopotámiu, Arménia bola z tohto ustanovenia vyňatá a prímerie nevydržalo príliš dlho. Už v roku 578 boje začali nanovo.

Smrť a nástupníctvo[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 574 sa prejavovali príznaky Justínovej duševnej choroby. Na radu svojej manželky Sofie Justín 7. decembra 574 ustanovil úspešného vojvodcu Tiberia za svojho spolucisára. Ten odvtedy prakticky sám vykonával všetky štátne záležitosti. Keď Justín, ktorého vláda je moderným výskumom hodnotená prevažne negatívne (oproti historickým prameňom), roku 578 zomrel, stal sa Tiberios bez problémov jeho nástupcom.