Ján Lacko (režisér)
| Ján Lacko | |
| slovenský filmový a televízny režisér | |
| Narodenie | 24. december 1925 Myjava, Slovensko |
|---|---|
| Úmrtie | 24. jún 1991 (65 rokov) Bratislava, Slovensko |
Ján Lacko (* 24. december 1925, Myjava – † 24. jún 1991, Bratislava)[1] bol slovenský filmový a televízny režisér.
Jeho matkou bola prozaička Anna Lacková-Zora (1899 – 1988), čo pravdepodobne ovplyvnilo jeho profesijný život.
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Dokumentárna tvorba
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1949 nastúpil do bratislavského Štúdia dokumentárnych filmov, kde pôsobil ako scenárista a neskôr aj ako režisér. Onedlho na to sa stal aj režisérom a scenáristom Armádneho filmového štúdia v Prahe, kde nakrútil niekoľko vojensky orientovaných snímok. Ako dokumentarista dlhší čas nepresahoval priemer aktuálnej dobovej produkcie, keďže jeho filmy podporovali ideológiu 50-tych rokov a nájdeme tu agitačné aj budovateľské snímky. Väčšiu pozornosť upútal až svojím posledným dokumentom Príbetská jar (1956), ktorý hovorí o nefundovaných praktikách novodobých komunistických vedúcich družstva. Film bol na svoju dobu dvážnym počinom kritiky kolektivizácie a jej chýb.
Hraná tvorba
[upraviť | upraviť zdroj]Od roku 1957 sa začal venovať hraným filmom. Zo začiatku pôsobil ako asistent réžie či pomocný režisér u Vladimíra Bahnu na filmoch Posledná bosorka a Zemianska česť. V 50-tych rokoch kládol Ústredný výbor komunistickej strany dôraz na rozvoj veselohier, ktoré mali humorom nebadane agitovať a práve vďaka svojej "lahkej" povahe byť prístupnými čo najviac divákom. V tomto duchu vznikli aj prvé dva Lackove hrané filmy. Debut Statočný zlodej (1958) je adaptáciou pôvodnej hry Ivana Stodolu Jožko Púčik a jeho kariéra. Ján Lacko túto hru už režíroval a dokonca v nej sám hral ako člen ochotníckeho divadla ešte v dobe pred nástupom do Štúdia dokumentárnych filmov. Možno aj vďaka tomu sa mu podarilo dobre uchopiť komediálny aspekt diela a využiť najmä komické herectvo Jozefa Kronera. Druhý a divácky úspešný film je Šťastie príde v nedeľu o trojici kamarátov, ktorí chcú rýchlo zbohatnúť v športke. Scenár Ivana Bukovčana nastavuje kritické zrkadlo spoločnosti no zároveň tézovito vyzdvihuje poctivú prácu, ktorá jediná je zárukou materiálnych túžob. Znova tu teda vidieť povinné ideové vychovávanie filmom, najmä veselohrou.
Po dvoch veselohrách prichádza Ján Lacko s vážnejšou témou vo dráme Skaly a ľudia zo stavby železničného tunela, no vzápätí sa vracia späť ku komédií v jeho azda najznámejšom filme s veľkým diváckym úspechom Skalní v ofsajde (1960). Rovnako ako v Šťastie príde v nedeľu aj tu zobrazuje trojicu kamarátov, tentokrát už dospelých mužov. Keďže ide už o Lackovu tretiu veselohru, odrazila sa na filme jeho filmárska zručnosť a istota v žánri, čo spôsobilo, že film zaznamenáva divácky úspech ešte aj dnes.
Vďaka úspechu Lackových veselohier pokračoval režisér nadalej v tomto žánri filmami ako Výlet po Dunaji (1962), Páni sa zabávajú (1971) alebo Cnostný Metod (1979). Žiadna ďalšia komédia však už nemala taký divácky úspech ani nedosiahla filmárskych kvalít tak ako Skalní v ofsajde. Vo svojich prvých komédiach Lacko dokazuje svoje remeselno-filmárske zručnosti rovnako ako aj cit pre humor a uvoľnenie diváka. Vtipné situácie organicky zakomponováva do diela a s pomernou ľahkosťou prechádza od jednej k druhej. Občasnú dramaturgickú rozdrobenosť vyvažuje svojím svižným filmárskym prístupom. Ten sa ale postupne v 60-tych a najmä 70-rokoch stráca a jeho komédie už nedokážu pracovať s humorom na takej úrovni ako v 50-tych rokoch. Stále ale zostáva jedným z mála režisérov, ktorí podstatnú časť svojej filmovej tvorby venovali komédiam.
V 60-tych a hlavne v 70-tych rokoch prechádza Lacko postupne aj k dráme. Sú to filmy ako Vždy možno začať (1961), Odhalenie Alžbety Báthoryčky (1965), Ďaleko je do neba (1971), Človek na moste (1972), Rozdelení (1976) či Dievča z jazera (1978). Tieto snímky sú však prinajlepšom priemerné, divácky veľmi nezaujali a kriticky tiež neobstáli veľmi dobre. Pri drámach, často aj s psychologickým podtextom, už Lacko nemohol využívať ľahkosť, s akou pracoval pri veselohrách, no nevedel správne pracovať so žánrom drámy. Filmy sú často neobratné s prvoplánovými myšlienkam, ťažkopádnymi scenármi a moralizujúcimi námetmi. Odhalenie Alžbety Báthoryčky bol v podstate diváckym prepadákom a po zhruba dvadsiatich premietaniach bol navždy stiahnutý z distribúcie. Filmy zo začiatku 70-tych rokov sú značne normalizačné a nasledujú predpísanú ideológiu aj v oblasti výkladu dejín (Ďaleko je do neba) či občianskej uvedomelosti (Človek na moste).
Ján Lacko neobišiel ani televíznu tvorbu. Svoj prvý televízny film Žltý dostavník (1965) nakrútil poda poviedky Guya de Maupassanta. Asi najpodarenejšiu televízni snímku tvorí 6-dielny televízny seriál o osudoch a postojoch členov bratislavskej robotníckej rodiny koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov Miesto v dome (1976). Začiatkom 80-tych rokov nakrútil ešte tri televízne filmy a postupne prešiel na réžiu dabingu.
Filmografia (výber)
[upraviť | upraviť zdroj]- 1958 Statočný zlodej
- 1958 Šťastie príde v nedeľu
- 1960 Skalní v ofsajde
- 1962 Výlet po Dunaji
- 1971 Páni sa zabávajú
- 1972 Človek na moste
- 1972 Ďaleko je do neba
- 1976 Miesto v dome (TVS)
- 1979 Cnostný Metod
- 1980 Toto leto doma
- 1983 Anička Jurkovičová (TV)
- 1987 Kvočka (TV)