Kahanova komisia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Titulná strana správy Kahanovej komisie

Kahanova komisia (hebr. : ועדת כהן) formálne známa ako Vyšetrovacia komisia udalostí v utečeneckých táboroch v Bejrúte bola komisia ustanovená izraelskou vládou 28. septembra 1982 na prešetrenie masakru v Sabre a Šatíle, ktorý sa odohral v dňoch 16. až 18. septembra toho roku počas prvej libanonskej vojny. Komisia dostala pomenovanie po svojom predsedovi, Jicchakovi Kahanovi, predsedovi Najvyššieho súdu. Ďalšími členmi komisie boli sudca Najvyššieho súdu Aharon Barak a generálmajor v zálohe Jona Efrat.[1] Cieľom komisie bolo prešetriť „všetky fakty a faktory súvisiace s krutosťami, ktorých sa dopustila jednotka libanonskej armády proti civilnému obyvateľstvu v táboroch Šatíla a Sabra.“[2] Komisiu ustanovili v dôsledku státisícových mierových protivládnych demonštrácií, ale aj na nátlak izraelského prezidenta Jicchaka Navona, ktorý žiadal „dôkladné a nestranné právne vyšetrovanie“ a v prípade, ak ju neustanovia, pohrozil rezignáciou.[3]

Závery a reakcie[upraviť | upraviť kód]

Po dôkladnom štvormesačnom vyšetrovaní zverejnila komisia 8. februára 1983 správu. Pri vyšetrovaní dospela k záveru, že priamo zodpovední sú falangisti pod vedením Fadi Frema, a že „zo strany izraelských elementov neexistoval úmysel poškodiť nebojujúcich obyvateľov v táboroch.“[4]

Podľa záverov komisie uznali ministra obrany Ariela Šarona zodpovedného „za prehliadanie nebezpečenstva aktov pomsty a krviprelievania zo strany falangistov proti obyvateľom v utečeneckých táboroch,“ a za to, že „nepodnikol príslušné opatrenia, aby zabránil alebo obmedzil toto nebezpečenstvo.“[4] Šaronova nedbalosť v ochrane civilného obyvateľstva Bejrútu, ktorý sa dostal pod izraelskú kontrolu predstavovala nesplnenie povinnosti, ktorou bol ako minister obrany poverený, a komisia mu odporučila, aby vyvodil osobné závery za „nepriamu zodpovednosť“ za masakry.[5] Ak by tak neurobil, odporučila záverečná správa premiérovi Menachemovi Beginovi, aby „využil svoje postavenie a prinútil ministra obrany, aby odstúpil.“[5]

Šaron však nemienil rezignovať a Begin sa postavil proti jeho prepusteniu.[3] Nasledovali ďalšie demonštrácie, ktoré volali nielen po odstúpení Šarona, ale aj po odstúpení premiéra a ministra zahraničných vecí Jicchaka Šamira. Na jednu z demonštrácií zaútočil neznámy radikál, ktorý do davu vhodil ručný granát. Na následky výbuchu zomrel záložný bojový dôstojník a mierový aktivista Emil Grunzweig a ďalších šesť osôb, vrátane Avrahama Burga, syna ministra vnútra Josefa Burga, bolo zranených. Po týždeň trvajúcich demonštráciách oznámili Šaronovu rezignáciu na post ministra obrany; Šaron však vo vláde zotrval ako minister bez kresla.[3]

Komisia vo svojej správe kritizovala náčelníka vojenskej rozviedky Aman generála Jehošuu Saguia za to, že „zatváral oči a zapchával si uši pred tým, čo sa jasne dialo vnútri Sabry a Šatíly“[4] a odporučila ho odvolať.[1] V prípade náčelníka Generálneho štábu generála Rafaela Ejtana komisia dospela k ;záveru, že mal predvídať pomstu za smrť Bašíra Džamaila a „jeho neschopnosť zabrániť tejto hrozbe označila za porušenie služobných povinností.“[1] V súvislosti s blížiacim sa koncom jeho funkčného obdobia však odvolanie neodporučila.[3] Odporučila aj zbaviť veliteľských funkcií na obdobie troch rokov generála Amosa Jarona, ktorý bol veliteľom izraelských vojsk v Bejrúte,[1] a vyzvala veliteľa severného veliteľstva generála Ami Droriho, aby podal demisiu.[5]

V dôsledku masakru klesla vážnosť a úcta Izraela na minimum, napriek tomu, že ho nespôsobila izraelská armáda.[6] Naopak vyšetrovanie Kahanovej komisie a potrestanie vysoko postavených osôb sa hodnotilo kladne.[7]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c d HERZOG, Chaim. Arabsko-izraelské války. Praha : Lidové noviny, 2008. 617 s. ISBN 978-80-7106-954-6. S. 460. (po česky)
  2. 104 Report of the Commission of Inquiry into the events at the refugee camps in Beirut- 8 February 1983 [online]. Ministerstvo zahraničných vecí Štátu Izrael, 1983-02-08, [cit. 2011-06-17]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. a b c d SACHAR, Howard, M. Dějiny Státu Izrael. Praha : Regia, 1999. 767 s. ISBN 80-902484-4-6. S. 688-689. (po česky)
  4. a b c GILBERT, Martin. Izrael: Dějiny. Praha : BB Art, 2002. 668 s. ISBN 80-7257-740-9. S. 498. (po česky)
  5. a b c ROSENZWEIG, Luc. Ariel Šaron. Praha : Garamond, 2008. 350 s. ISBN 978-80-7407-023-5. S. 217. (po česky)
  6. TERNER, Erich. Dějiny Státu Izrael. Pardubice : Kora, 1991. 262 s. ISBN 80-901092-0-9. S. 190. (po česky)
  7. The Verdict Is Guilty: An Israeli commission and the Beirut massacre [online]. Time, 1983-02-21, [cit. 2011-06-18]. Dostupné online. (po anglicky)

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kahanova komise na českej Wikipédii.