Chajim Herzog

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Chajim Herzog
חיים הרצוג
Prezident Herzog na fotografii z roku 1989
Prezident Herzog na fotografii z roku 1989
Chajim Herzog, podpis
6. prezident Izraela
V úrade
5. mája 1983 – 13. mája 1993
Premiér Menachem Begin
Jicchak Šamir
Šimon Peres
Jicchak Rabin
Predchodca Jicchak Navon
Nástupca Ezer Weizman
Biografické údaje
Narodenie 17. september 1918
Belfast, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska (dnes Spojené kráľovstvo)
Úmrtie 14. apríl 1999 (80 rokov)
Tel Aviv, Izrael
Politická strana Strana práce (predtým Maarach, Mapaj)
Alma mater University of London
University of Cambridge
Vierovyznanie judaizmus
Rodina
Manželka
Deti Joel, Michael, Ronit, Jicchak
Odkazy
Spolupracuj na Commons Chajim Herzog
(multimediálne súbory)

Chajim Herzog (hebr. : Prehrať חיים הרצוג, Chajim Hercog; 17. september 1918 Belfast – † 17. apríl 1997 Tel Aviv) bol izraelský generál, diplomat, politik a člen Strany práce (predtým Maarach). V rokoch 19831993 zastával v dvoch funkčných obdobiach úrad izraelského prezidenta.

Pochádzal zo severoírskeho Belfastu; jeho otec bol írsky a izraelský vrchný rabín Jicchak ha-Levi Herzog. Vyštudoval právo a jeho vojenská kariéra začala už v roku 1936 vstupom do Hagany pri arabskom povstaní v Palestíne. Počas druhej svetovej vojny sa ako spravodajský dôstojník Britskej armády zapojil do boja proti nacizmu, zúčastnil sa vylodenia v Normandii, bojov o prekročenie Rýna a na oslobodení koncentračných táboroch. Patril medzi zakladateľov izraelskej armády a v roku 1948 sa zúčastnil bojov o Jeruzalem. Bol pri zrode izraelskej vojenskej spravodajskej služby a celkom dvakrát bol jej čelným predstaviteľom. Vojenskú kariéru ukončil roku 1962 v hodnosti generálmajora a o päť rokov neskôr sa počas šesťdňovej vojny stal vojenským komentátorom.

V rokoch 19751978 pôsobil ako stály zástupca Izraela pri Organizácii spojených národov (OSN), kde mnohokrát vystupoval na obranu židovského štátu. Herzogov prejav v súvislosti so schválením rezolúcie, ktorá označila sionizmus za druh rasizmu sa zaradil medzi prejavy, ktoré zmenili svet. V roku 1983 jeho kariéra vyvrcholila zvolením za izraelského prezidenta. V tejto funkcii zotrval desať rokov, počas ktorých sa snažil vystupovať na obranu Izraela a preklenúť rozdiely v izraelskej spoločnosti. Je autorom mnohých kníh a článkov venujúcich sa vojenskej histórii.[1]

Mladosť a štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Belfaste v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Írska (dnes Severné Írsko v Spojenom kráľovstve) ako syn Sáry Hillmanovej a významného rabína Jicchaka ha-Levi Herzoga, ktorý v rokoch 19191937 zastával funkciu vrchného rabína Írska a následne vrchného aškenázskeho rabína mandátnej Palestíne (1937 – 1948) a Izraela (1948 – 1959).[2] Rodina žila od roku 1919 v Dubline, kde sa narodil aj Chajimov mladší brat Jaakov (1921 – 1972), neskorší rabín a izraelský veľvyslanec v Kanade.[3] Vyrastal a neskôr aj študoval v Dubline na Wesley College.[1] V roku 1935, ako sedemnásťročný, podnikol spoločne s rodinou aliju do britskej mandátnej Palestíny, kde tri roky študoval v Hebronskej ješive, ješive Merkaz ha-rav a právnickej škole vlády britského mandátu.[4] V roku 1936 vstúpil na začiatku arabského povstania do židovskej polovojenskej organizácie Hagana.[5] O dva roky neskôr sa vrátil do Spojeného kráľovstva, kde vyštudoval právo na londýnskej univerzite a univerzite v Cambridgei.[2]

Vojenská kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Po ukončení štúdií vstúpil v roku 1942 do Britskej armády, kde získal vojenské vzdelanie v Kráľovskej vojenskej akadémii v Sandhurste. Tu si vyslúžil celoživotnú prezývku „Vivian“, pretože Briti nevedeli správne vysloviť jeho meno Chajim.[6] Počas druhej svetovej vojny slúžil ako spravodajský dôstojník v pechotnom a obrnenom zbore, s ktorým sa zúčastnil vylodenia v Normandii a bojov v okupovanej Európe.[7] Bol prítomný aj na oslobodení koncentračného tábora Bergen-Belsen a podieľal sa na identifikácii nemeckých zajatcov vrátane Heinricha Himmlera, na výsluchu ktorého sa osobne zúčastnil.[2] Po skončení 2. svetovej vojny bol členom komisie, ktorá v britskej okupačnej zóne organizovala spravodajský systém, a pôsobil ako veliteľ vojenskej rozviedky v severnom Nemecku.[7] Demobilizovaný bol roku 1947 v hodnosti podplukovníka.[5]

V tom istom roku sa oženil s Aurou Ambacheovou, s ktorou mal štyri deti: dcéru Ronit a synov Joela (* 1949), Michaela a Jicchaka (* 1960),[8] ktorý sa stal izraelským politikom.[9] Jeho švagrom bol izraelský minister zahraničných vecí Abba Eban, ktorý sa oženil so sestrou Herzogovej manželky.[10]

Poprsie a hlava Herzoga vo vojenskej uniforme
Plukovník Herzog ako vojenský atašé, 1950

Izraelské vojenské spravodajstvo[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1947 sa vrátil do mandátnej Palestíny, kde ho s najväčšou pravdepodobnosťou Hagana poverila vykonať vnútornú hĺbkovú inšpekciu jej spravodajskej služby Šaj; túto inšpekciu vykonal v máji toho istého roku.[11] V januári 1948 sa stal jedným z inštruktorov výcvikového kurzu pre spravodajských dôstojníkov.[12] V prvej polovici toho roku bol na čele bezpečnostnej sekcie Židovskej agentúry[13] a bol styčnou osobou pre predstaviteľov Organizácie Spojených národov, ktorí do mandátnej Palestíny prišli prešetriť situáciu pred stiahnutím britských jednotiek v súvislosti s vypršaním britského mandátu.[2] Po vzniku Izraela v máji 1948 sa stal príslušníkom Izraelských obranných síl (IOS) a v ich radoch bojoval vo vojne za nezávislosť. Ako operačný a spravodajský dôstojník 7. obrnenej divízie sa zúčastnil bitky o Latrun.[1]

V júni 1948 rozhodol izraelský premiér David Ben Gurion o reforme a reorganizácii izraelských tajných služieb a poveril jeho a Isera Beeriho zriadením vojenskej výzvednej služby (Šerut ha-modiin) pri generálnom štábe, pod ktorej zodpovednosť by spadalo „bojové a taktické spravodajstvo, kontrarozviedka, cenzúra, monitorovanie rozhlasu a vysielačiek a špeciálne povinnosti.“[14] Spravodajskú službu viedol Beeri a Herzog sa stal jeho zástupcom.[14] Začiatkom roku 1949 došlo k ďalšej reorganizácii spravodajských služieb, v dôsledku čoho vzniklo spravodajské oddelenie IOS, ktoré viedol Chajim Herzog.[15] V tom istom roku vznikol na jeho návrh Koordinačný výbor spravodajských služieb, ktorý mal „kontrolovať a koordinovať prácu služieb a zmierňovať nezhody, ktoré medzi nimi vládli.“[16]

V roku 1950 ho vo funkcii nahradil Binjamin Gibli, ktorý uskutočnil rozsiahlu reorganizáciu a transformoval vojenské spravodajské oddelenie na vojenskú spravodajskú službu, ktorá sa od decembra 1953 volá Aman.[17] Po odchode z vojenského spravodajstva pôsobil v rokoch 1950 až 1954 ako vojenský atašé na izraelskej ambasáde v Spojených štátoch, medzi rokmi 1954 a 1957 ako veliteľ jeruzalemskej brigády a v rokoch 1957 až 1959 ako veliteľ južného veliteľstva IOS.[18] V roku 1959 sa vrátil na čelo vojenskej spravodajskej služby Aman, a zotrval v nej do roku 1962.[19] Počas tohto obdobia na jar 1959 v Teheráne so svojim iránskym náprotivkom dohodol iránsko-izraelskú vojenskú a spravodajskú spoluprácu.[20] V roku 1962 ho vo funkcii nahradil Meir Amit a on sám opustil izraelskú armádu v hodnosti generálmajora (aluf).[4]

Po odchode z armády[upraviť | upraviť zdroj]

Je zrejmé, že sa musia podniknúť všetky bezpečnostné opatrenia, ale musím veľmi úprimne vyhlásiť, že keby som si mal dnes vybrať medzi tým, či mám sedieť v egyptskom bombardovacom lietadle, ktoré mieri k Tel Avivu, alebo byť v Tel Avive, z čisto sebeckej túžby po sebazáchove by som uprednostnil Tel Aviv.
– Chajim Herzog, úryvok rozhlasového komentára z 1. 6. 1967 poslucháčom, ktorí sa obávali egyptského bombardovania[21]

Po odchode z armády sa venoval podnikaniu a verejnej službe a pôsobil ako obchodný riaditeľ konglomerátu priemyselných podnikov, ktoré v Izraeli vlastnil sir Isaac Wolfson.[8] V máji 1967 pred vypuknutím Šesťdňovej vojny nastúpil ako komentátor do rádia Kol Jisrael.[5] Jeho komentáre mali pozitívny vplyv na izraelskú morálku a národné sebavedomie v situácii, keď susedné arabské štáty stupňovali vojenské napätie a propagandu.[22] Po dobytí Západného brehu Jordánu ho minister obrany Moše Dajan vymenoval za vojenského guvernéra východného Jeruzalemu a Judei a Samárie a v tejto funkcii zotrval až do konca roku 1967.[5] Po svojom vymenovaní sa opýtal Dajana na izraelskú politiku na dobytom území a čo sa od neho očakáva, načo mu Dajan odpovedal: „Predpokladá sa, že sa budeš starať, aby sa všetko vrátilo do normálnych koľají. Ale nesnaž sa vládnuť Arabom. Nechaj ich, nech si vládnu sami. Pochopiteľne musia vedieť, že si šéf. (…) V podstate chcem politiku, ktorá umožní, aby sa Arab narodil, žil a umrel na Západnom brehu, bez toho, aby niekedy videl nejakého izraelského úradníka.“[23]

Po demobilizácii sa postavil na čelo správnej rady vydavateľstva Keter Publishing a v roku 1965 sa spoločne s Ben Gurionom podieľal na vzniku politickej strany Rafi.[24] V roku 1972 s partnermi Michaelom Foxom a Jaakovom Neemanom založil právnickú firmu Herzog, Fox & Neeman, ktorá sa neskôr stala najväčšou právnickou spoločnosťou v Izraeli.[25] Na úlohu komentátora Kol Jisrael nadviazal pri jomkipurskej vojne v roku 1973, keď jeho pokojný hlas opäť povzbudil morálku národa.[2]

Diplomacia a politika[upraviť | upraviť zdroj]

V auguste 1975 bol menovaný za izraelského stáleho zástupcu pri Organizácii Spojených národov, a zostal ním do roku 1978.[1] V tomto období Izrael sústavne napádali arabské a komunistické štáty.[1] Počas jeho pôsobenia prijalo Valné zhromaždenie 10. novembra 1975 rezolúciu č. 3379, označujúcu sionizmus za „formu rasizmu a rasovej diskriminácie.“[26] Pri svojom prejave pred Valným zhromaždením OSN pripomenul, že presne pred 37 rokmi (10. novembra 1938) sa odohrala Krištáľová noc, navrhnutú rezolúciu odsúdil a symbolicky ju roztrhal (obdobne jeho otec roztrhal MacDonaldovu bielu knihu, ktorá obmedzovala židovskú imigráciu do mandátnej Palestíny v predvečer druhej svetovej vojny),[1] so slovami:[27]

Pre nás, židovský národ, chýba tomuto uzneseniu, založenom na nenávisti, klamstve a arogancii, akákoľvek morálna či právna hodnota.

Jeho prejav zaradili britskí historici na čele so Simonom Sebag-Montefiorom do zbierky „prejavov, ktoré zmenili svet“ (Speeches that Changed the World) popri prejavoch napríklad Martina Luthera Kinga, Nelsona Mandelu, Winstona Churchilla či Johna F. Kennedyho.[28][29] Táto rezolúcia bola 16. decembra 1991 (teda v čase, keď pôsobil vo funkcii prezidenta) revokovaná rezolúciou č. 46/86, ktorou Izrael podmienil svoju účasť na Madridskej mierovej konferencii v roku 1991.[30] V histórii OSN šlo k roku 2010 o jedinú revokovanú rezolúciu.[31]

Ďalšou udalosťou jeho pôsobenia v Organizácii spojených národov bola operácia Entebbe z júla 1976. Izraelská špeciálna jednotka Sajeret Matkal vtedy uskutočnila operáciu na záchranu zhruba stovky cestujúcich letu spoločnosti Air France, ktorých uniesli palestínski teroristi z Ľudového frontu za oslobodenie Palestíny a nemecké Revolučné bunky do Ugandy.[32] Celá operácia sa odohrala v priebehu 57 minút a až na štyroch pasažierov pri nej všetkých rukojemníkov zachránili. Uganda potom požiadala zvolať zasadnutie Bezpečnostnej rady OSN. Chcela, aby Bezpečnostná rada odsúdila Izrael, od ktorého požadovala uhradenie vzniknutých materiálnych škôd.[33] Herzog na ugandskú požiadavku pred Radou bezpečnosti reagoval:[33]

V žiadnom prípade tu nesedím na lavici obžalovaných ako žalovaná strana. Stojím tu ako žalobca, vznášajúci obžalobu tohto prehnitého, skorumpovaného, brutálneho, cynického a krvilačného monštra medzinárodného terorizmu a všetkých, ktorí ho tak či onak podporujú – či už cestou priamej pomoci, alebo len púhej tolerancie. Predstupujeme pred Bezpečnostnú radu s prostým posolstvom, v ktorom oznamujeme, že sme hrdí na to, čo sme dokázali, lebo sme predviedli celému svetu, že i v malej krajine, existujúcej za podmienok, v akých musí fungovať Štát Izrael, a ktoré členovia tejto Rady dôverne poznajú, predstavujú ľudská dôstojnosť, život a sloboda tie najvyššie hodnoty. Sme hrdí nielen na to, že se nám podarilo zachrániť životy viac než stovky nevinných rukojemníkov – mužov, žien i detí, ale aj na význam, ktorý má naša operácia pre vec obrany ľudskej slobody.

V roku 1978 ho vo funkcii izraelského stáleho zástupcu pri OSN vystriedal Jehuda Cvi Blum a on sa vrátil do Izraela, kde sa venoval právnej praxi a domácej politike.[2] Do celoštátnej politiky vstúpil vo voľbách do Knesetu v roku 1981, keď bol zvolený za poslanca za stranu Maarach, predchodkyňu dnešnej Strany práce.[18] Počas necelých dvoch rokov, ktoré v izraelskom parlamente strávil, pôsobil ako člen zahraničného a branno bezpečnostného výboru a výboru pre ústavu, právo a spravodlivosť.[34] Na svoj mandát rezignoval v roku 1983 potom, ako bol zvolený za izraelského prezidenta. V parlamente ho nahradil Nachman Raz.[35]

Prezidentstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Kameň s hebrejským a poľským popisom
Pamätný kameň od prezidenta Herzoga v Osvienčime. Kameň pochádza zo skaly v Jeruzaleme. Rovnaký kameň (iba citát z Knihy žalmov je v češtine) sa nachádza aj v koncentračnom tábore Terezín v Českej republike.

Prvý raz zvolili Chajima Herzoga za prezidenta vo voľbách konaných 5. mája 1983, do ktorých nastúpil ako kandidát opozičnej strany Maarach. Jeho súperom bol Menachem Elon, nominovaný vládnou stranou Likud. Porazil ho, keď získal najtesnejšiu možnú väčšinu 61 hlasov, kým Elon obdržal 57 hlasov.[36] Prezidentský úrad Herzog zastával v dvoch po sebe idúcich funkčných obdobiach. Druhý raz bol zvolený vo voľbách konaných 23. februára 1988, v ktorých nemal žiadneho protikandidáta a získal 82 hlasov (2 hlasy boli proti, 2 hlasovacie lístky boli odovzdané prázdne a jeden hlas bol neplatný).[36]

Herzog stojací medzi skupinou detí
Prezident Herzog počas návštevy mošavu Bejt Jicchak, 1989

Herzog vnímal prezidentský úrad ako symbol jednoty národa a inštitúciu, ktorá môže vyjadriť „najhlbšie pocity národa a zahrnúť všetky etnické spoločenstvá, národnosti a vyznania.“[2] Vo svojej novej pozícii sa snažil o posilnenie morálnych a národných hodnôt judaizmu a demokracie. Jadrom jeho prezidentstva bol rešpekt k jednotlivcovi a občanovi a neustále udržoval kontakt s verejnosťou. Veril, že všetkých Izraelcov, bez ohľadu na náboženský či etnický pôvod, spája túžba po mieri.[2] Snažil sa preklenúť rozdiely v izraelskej spoločnosti a vyjadroval sa k všetkým hlavným spoločenským otázkam, či už šlo o absorpciu imigrantov, integráciu menšín, rasizmus, zmenu volebného systému či napätie medzi religióznou a sekulárnou časťou spoločnosti.[2]

Som prezident Arabov a Drúzov rovnako ako Židov a nikto, kto popiera ich práva, do tejto budovy nevstúpi.
– Herzog takto zakázal vstup do prezidentskej rezidencie militantnému protiarabskému poslancovi Meirovi Kahanemu[37]

Herzog podporoval aj úzke styky medzi Izraelom a židovskými komunitami po celom svete a židovské vzdelávanie.[7] Ako prezident podnikol mnohé zahraničné cesty, počas ktorých sa snažil vysvetliť izraelskú pozíciu a podporiť diplomatické a obchodné vzťahy. Celkom navštívil cez tridsať krajín a stal sa prvým izraelským prezidentom, ktorý uskutočnil oficiálnu štátnu návštevu Nemecka (apríl 1987),[38] Čínskej ľudovej republiky[5] a vzhľadom na blízke americko-izraelské vzťahy paradoxne aj prvým izraelským prezidentom, ktorý podnikol oficiálnu štátnu návštevu Spojených štátov (november 1987).[37] Bol tiež prvým prezidentom, ktorý po opätovnom nadviazaní diplomatických vzťahov v roku 1991 navštívil Česko-Slovensko.[39] Pri tejto príležitosti prijal čestné členstvo, ktoré mu udelilo Masarykove demokratické hnutie.[40]

V roku 1985 navštívil počas štátnej cesty do Írska miesto svojho štúdia – Wesley College, kde slávnostne otvoril Írske židovské múzeum.[1] Ako ostrý kritik režimu Saddáma Husajna označoval Irak za „brloh svetového terorizmu.“ Vyhlásil, že svet väčšinou odmieta izraelské varovania, že sa Bagdad stáva hlavným mestom svetového terorizmu, a dodal, že niektoré západné štáty pomohli Saddámovi Husajnovi rozvinúť jeho vojenskú silu.[41]

Prezidentské milosti[upraviť | upraviť zdroj]

Plaketa s textom v maďarčine
Pamätná doska na Veľkej synagóge v Budapešti: „Na pamiatku Chajima Herzoga, prvého izraelského prezidenta, ktorý navštívil rodisko Theodora Herzla, 12. júna 1991“

Medzi jeho sporné rozhodnutia patrilo zníženie trestu trom židovským radikálom zo skupiny Židovské podzemie, ktorí boli v roku 1985 odsúdení na doživotné odňatie slobody za vraždu štyroch palestínskych Arabov, spáchanú roku 1984 v Hebrone.[42][43] Trest znížil najprv na 24 rokov odňatia slobody, potom na 15 rokov a v roku 1989 nakoniec na 10 rokov odňatia slobody, čím umožnil, aby vrahov po dvoch rokoch prepustili na slobodu za dobré správanie.[44][45] Podľa českého odborníka na problematiku Blízkeho východu, politológa Marka Čejku (2011) vyšlo neskôr najavo, že „hlavným dôvodom zmiernenia trestov bol veľký tlak premiéra Šamira a ministra spravodlivosti Dana Meridora.“[46] V roku 1990 znížil iným členom židovského podzemia doživotné tresty odňatia slobody za prípravu bombového útoku na mešity na Chrámovej hore.[47]

Sediaci Herzog si prezerá knihu
Prezident Herzog (vľavo) v archíve Jad Jaari, 1986

Verejnosť kritizovala aj jeho angažmán v tzv. afére autobusu číslo 300.[8] V apríli 1984 uniesli štyria palestínski teroristi linkový autobus spoločnosti Egged. Pri zásahu špeciálne jednotky pasažierov (až na jednu ženu) oslobodili[48], dvoch únoscov pri záchrannej operácii zabili, ostatní dvaja zomreli po skončení akcie, keď ich odovzdali agentom Šin Bet.[48] Oficiálne však druhí dvaja „zomreli cestou do nemocnice.“[48] Kvôli vážnym pochybnostiam poveril minister obrany Moše Arens zvláštnu vyšetrovaciu komisiu, ktorú viedol Meir Zorea, aby prešetrila celú udalosť. V zložitom vyšetrovaní sa Šin Bet pokúsila krivými výpoveďami svojich agentov zvaliť vinu za smrť dvoch zadržaných na generála Jicchaka Mordechaja, ktorý teroristov pri výsluchu bil.[48] Kvôli mocenským bojom vnútri spravodajskej služby sa celá aféra dostala do rúk generálneho prokurátora Jicchaka Zamira. Ten odporučil prepustiť riaditeľa spravodajskej služby Avrahama Šaloma a niekoľko vyšších dôstojníkov pre ovplyvňovanie svedkov a falšovaniu dôkazov.[48] Nakoniec sa však nikto z nich pred súd nepostavil, pretože im Herzog udelil prezidentskú milosť bez toho, aby proti nim boli vznesené obvinenia.[48] V rozhovore, ktorý poskytol v roku 1993, uviedol, že odsudzuje to, čo sa po zásahu stalo, ale že v tom čase bol Izrael zatiahnutý do vojny s teroristami a že prípadný súdny proces by mohol Šin Bet „roztrhať na kusy.“[8]

Počas jeho pôsobenia v prezidentskom úrade sa vystriedalo šesť vlád, a na ich čele stáli postupne štyria premiéri. On sám často fungoval ako zákulisný sprostredkovateľ, napríklad pri zostavovaní vlád národnej jednoty po voľbách v rokoch 1984 a 1988.[7] V roku 1993 po skončení druhého funkčného obdobia odišiel z politiky a v prezidentskom úrade ho nahradil niekdajší veliteľ Izraelského vojenského letectva a bývalý minister Ezer Weizman.[8]

Poprezidentské obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Herzogov hrob
Herzogov hrob na národnom cintoríne na Herzlovom vrchu v Jeruzaleme

Po návrate do súkromného života sa venoval prednáškovým turné, písal novinové komentáre, vlastnú autobiografiu a bol aj členom v niekoľkých správnych radách.[7] Angažoval sa aj pri vzniku Centra blízkovýchodných štúdií a diplomacie pri Ben Gurionovej univerzite v Negeve, ktoré sa dnes na jeho počesť volá Centrum Chajima Herzoga pre blízkovýchodné štúdium a diplomaciu.[5] Rok po zavraždení premiéra Jicchaka Rabina Herzog prehovoril na Bar-Ilanovej univerzite, na ktorej predtým študoval Rabinov vrah Jigal Amir. V rozhorčenom prejave pripomenul súdržnosť a spolupatričnosť izraelskej spoločnosti z čias šesťdennej vojny, ktorá vtedy nasledovala Rabina ako náčelníka generálneho štábu. Pokračoval slovami:[49]

Ak vražda takého človeka, ministerského predsedu, nespôsobí, že sa rozochvejú všetky vlákna našej národnej existencie, ak to nami neotrasie až do najhlbších základov, ak nezvrátime toto prekliatie, nevykoreníme túto rakovinu a neskoncujeme s touto skupinou šialených fanatikov – známkou hanby pre náš národ –, sme, Bože chráň, v nebezpečenstve, že sa staneme svedkami toho, ako sa bude táto nočná mora opakovať. (…) Ohne skazy už horia na okraji tábora. Ak sa spoločne nepoponáhľame uhasiť ich, zničia nám celý náš dom.

Zomrel 17. apríla 1997 na zlyhanie srdca[50] a je pochovaný na národnom cintoríne na Herzlovom vrchu v Jeruzaleme.[51]

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Ide o autora mnohých kníh, ktoré sa týkajú histórie, najmä vojenskej histórie. Medzi ne patria:

Knihy vydané v angličtine
  • HERZOG, Chajim. Who stands accused?: Israel answers its critics. London : Random House, 1978. 277 s. ISBN 0394501322. (po anglicky)
  • HERZOG, Chajim. The Arab-Israeli Wars: War and Peace in the Middle East from the War of Independence through Lebanon. London : Vintage, 1983. 480 s. ISBN 0394717465. (po anglicky)
  • HERZOG, Chajim. Heroes of Israel: Profiles of Jewish Courage. London : Little Brown and Company, 1989. 295 s. ISBN 0316359017. (po anglicky)
  • HERZOG, Chajim. Living History: A Memoir. New York : Pantheon, 1996. 448 s. ISBN 067943478X. (po anglicky)
  • HERZOG, Chajim; GICHON, Mordechaj. Battles of the Bible. London : Pantheon, 1997. 320 s. ISBN 1853672661. (po anglicky)
  • HERZOG, Chajim. The War of Atonement. London : Greenhill Books, 1998. 300 s. ISBN 0394717465. (po anglicky)
Knihy vydané v češtine
  • HERZOG, Chajim. Arabsko-izraelské války : válka a mír na Blízkém východě od války za nezávislost v roce 1948 po současnost. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2008. 617 s. ISBN 978-80-7106-954-6. (po česky)
  • HERZOG, Chajim. Válka ze Dne usmíření : podrobný příběh z roku 1973 arabsko-izraelské války s úvodem brigádního generála Michaela Herzoga. Praha : [s.n.], 2005. 375 s. ISBN 80-7214-767-6. (po česky)
  • HERZOG, Chajim; GICHON, Mordechaj. Biblické války. Brno : Books, 1999. 294 s. ISBN 80-7242-053-4. (po česky)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g Chaim Herzog (1918-1997) [online]. badacz.org, [cit. 2011-06-19]. Dostupné online. (po poľsky)
  2. a b c d e f g h i Chaim Herzog: Sixth President of the State of Israel 1983-1993 [online]. Úrad prezidenta Štátu Izrael, [cit. 2011-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. COMAY, Joan; COHN-SHERBOK, Lavinia. Who's Who in Jewish History: After the Period of the Old Testament. Londýn : Routledge, 2002. 407 s. Dostupné online. ISBN 978-0415260305. S. 169. (po anglicky)
  4. a b Chaim Herzog (1918-1997) [online]. Kneset, [cit. 2011-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. a b c d e f Chaim Herzog: 1918-1997 [online]. Ministerstvo zahraničních věcí Státu Izrael, 2003-03-02, [cit. 2011-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. HERZOG, Chaim. Living History: A Memoir. New York : Pantheon Books, 1996. 448 s. ISBN 067943478X. S. 47. (po anglicky)
  7. a b c d e ISSEROFF, Ami. Biography of Chaim Herzog [online]. Zionism and Israel, [cit. 2011-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. a b c d e PACE, Eric. Chaim Herzog, Former Israeli President, Dies at 78 [online]. The New York Times, 1997-04-18, [cit. 2011-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  9. Isaac Herzog [online]. Ministerstvo zahraničných vecí Štátu Izrael, [cit. 2011-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  10. ISSEROFF, Ami. Biography of Abba Eban [online]. Zionism and Israel, [cit. 2011-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  11. BLACK, Ian; MORRIS, Benny. Mossad - izraelské tajné války. Praha : Jota, 2006. 632 s. Ďalej len: Mossad - izraelské tajné války. ISBN 80-7217-392-8. S. 65. (po česky)
  12. Mossad - izraelské tajné války. S. 71-72
  13. Герцог Хаим [online]. eleven.co.il, [cit. 2011-06-19]. Dostupné online. (po rusky)
  14. a b Mossad - izraelské tajné války. S. 73-74
  15. Mossad - izraelské tajné války. S. 79
  16. Mossad - izraelské tajné války. S. 90
  17. Mossad - izraelské tajné války. S. 117-118
  18. a b Herzog, Chaim (1918-1997) [online]. Židovská agentúra, [cit. 2007-11-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  19. Chaim Herzog [online]. Jewish Virtual Library, [cit. 2011-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  20. Mossad - izraelské tajné války. S. 200
  21. GILBERT, Martin. Izrael: Dějiny. Praha : BB Art, 2002. 668 s. Ďalej len: Izrael: Dějiny. ISBN 80-7257-740-9. S. 376. (po česky)
  22. Izrael: Dějiny. S. 372
  23. Izrael: Dějiny. S. 391
  24. Izrael: Dějiny. S. 354
  25. BDI: Herzog, Fox & Neeman remains top Israeli law firm [online]. Step Strategy, 2006-06-26, [cit. 2009-10-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  26. SACHAR, Howard, M. Dějiny Státu Izrael. Praha : Regia, 1999. 767 s. Ďalej len: SACHAR, H.M. Dějiny Státu Izrael. ISBN 80-902484-4-6. S. 620. (po česky)
  27. Israeli Ambassador Herzog's Response To Zionism Is Racism Resolution [online]. Jewish Virtual Library, [cit. 2011-02-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  28. Herzog speech on Zionism makes history [online]. Ynetnews, 2007-06-26, [cit. 2011-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  29. COLLINS, Tim; MEMBERY, York. Ten of the greatest: Inspirational speeches [online]. Daily Mail, 2011-02-09, [cit. 2011-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  30. General Assembly Resolution 46/86, Revocation of Resolution 3379, 16 December 1991, and statement by President Herzog. [online]. Ministerstvo zahraničných vecí Štátu Izrael, 1991-12-19, [cit. 2011-02-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  31. LIPMAN, Jennifer. On this day: UN Resolution 3379 [online]. The Jewish Chronicle, 2010-11-10, [cit. 2011-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  32. SACHAR, H.M. Dějiny Státu Izrael. s. 622-623
  33. a b DUNSTAN, Simon. Blesková operace izraelských speciálních jednotek: útok na letiště Entebbe v roce 1976. Praha : Grada, 2010. 64 s. ISBN 978-80-247-3402-6. S. 60. (po česky)
  34. Haim Herzog [online]. Kneset, [cit. 2011-06-19]. Záložka „Knesset activities“. Dostupné online. (po anglicky)
  35. Knesset Members of the Tenth Knesset [online]. Kneset. Dostupné online. (po anglicky)
  36. a b Previous Presidential Elections [online]. Kneset, [cit. 2011-04-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  37. a b FRIEDMAN, Thomas L. President of Israel to Make First Visit to U.S [online]. The New York Times, 1987-11-08, [cit. 2011-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  38. TERNER, Erich. Dějiny Státu Izrael. Pardubice : Kora, 1991. 262 s. ISBN 80-901092-0-9. S. 254. (po česky)
  39. PAVLÁT, Leo. Vzpomínka na prezidenta Chaima Herzoga [online]. Český rozhlas, 2007-04-15, [cit. 2011-06-19]. Dostupné online. (po česky)
  40. Bill Gates obdržel Čestnou medaili Tomáše Garrigua Masaryka [online]. Živě.cz, 2002-03-28, [cit. 2011-11-05]. Dostupné online. (po česky)
  41. PADILLA, Steve; SOBLE, Ronald L. Herzog Calls Iraq a Nest of Terrorism : Mideast: The Israeli president, visiting Los Angeles, says that the danger posed by Saddam Hussein must be neutralized. [online]. Los Angeles Times, 1990-11-19, [cit. 2011-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  42. FISHER, Dan. 3 Members of Jewish Underground Will See Life Sentences Commuted [online]. The Los Angeles Times, 1987-03-18, [cit. 2011-06-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  43. ČEJKA, Marek. Judaismus a politika v Izraeli. 3. vyd. Brno : Barrister & Principal, 2009. 278 s. Ďalej len: Judaismus a politika v Izraeli. ISBN 978-80-87029-39-8. S. 229. (po česky)
  44. 3 Israeli Terrorists Are Released In 4th Reduction of Their Terms [online]. The New York Times, 1990-12-27, [cit. 2009-10-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  45. Documents given to Arabs in Gaza [online]. The New York Times, 1989-06-07, [cit. 2009-10-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  46. ČEJKA, Marek. Dějiny moderního Izraele. Praha : Grada Publishing, 2011. 351 s. Ďalej len: Dějiny moderního Izraele. ISBN 978-80-247-2910-7. S. 208.
  47. Judaismus a politika v Izraeli. S. 241
  48. a b c d e f Mossad - izraelské tajné války. S. 423-427
  49. Izrael: Dějiny. S. 581
  50. Dějiny moderního Izraele. S. 255
  51. Chaim Herzog [online]. nndb.com, [cit. 2011-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Videá

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Chajim Herzog na českej Wikipédii.