Kaluzova-Kleinova teória

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Kaluzova-Kleinova teória je rozšírenie všeobecnej teórie relativity ktorú vypracoval v roku 1919 Theodor Kaluza a neskôr v roku 1926 jej Oskar Klein dal kvantovú interpretáciu aby sa zhodovala s nedávnymi objavmi Heisenberga a Schrödingera. Pôvodnú hypotézu Kaluza poslal Einsteinovi a v roku 1921 ju sám publikoval.

Kaluzova-Kleinova teória je pokus o vytvorenie jednotnej teórie pola, zahrňuje gravitáciu a elektromagnetizmus pridaním piatej dimenzie.

Opis piatej dimenzie[upraviť | upraviť zdroj]

Fyzikálny priestoročas pozorujeme ako štvorrozmerný preto je vhodné vytvorenie päťrozmernej geometrie na zbavenie sa fyzikálnej podstaty piateho rozmeru. Kaluza zaviedol takzvané „válce“, podľa ktorých mala v päťrozmernej variete existovať jednorozmerná grupa izometrických transformácii. Vzniká tak Killingove vektorové pole čo spôsobuje, že päťrozmerná geometrická štruktúra môže byť opísaná geometriou štvorrozmernej hyperplochy. Päťrozmerná varieta potom má topologickú štruktúru M4 x S1 , kde M4 je Minkowského priestoročas a S1 je kružnica, to znamená že varieta by mala mať tvar tenkého valca. Ak je polomer tohoto valca dostatočne malý (subatomárnych rozmerov), nemôže sa žiadny makroskopický objekt v piatom rozmere pohybovať a priestoročas sa efektívne javí ako štvorrozmerný.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]