Karkinos (syn Xenokla)
Karkinos (starogr. Καρκίνος) bol aténsky tragický básnik v 4. stor. pred Kr.[1]
Karkinos, syn Xenokla, dosiahol vrcholné obdobie svojej tvorby v sedemdesiatych rokoch 4. stor. pred Kr., v období 100. olympiády (380 – 376 pred Kr.).[2] Podľa súčasných poznatkov patril medzi najvýznamnejších dramatikov svojej doby. Pokračoval v tradícii svojej rodiny, pretože i jeho otec Xenokles a starý otec Karkinos boli tiež dramatici. Karkinos sa zrejme narodil koncom 5. stor. pred Kr., keďže svoje prvé víťazstvo získal v roku 372 pred Kr. (v divadelnej dramatickej súťaži). [3]
Uvádza sa, že napísal okolo 160 drám a získal jedenásť víťazstiev na Dionýziach.[1][4] Po jeho dielach sa nezachovali takmer žiadne stopy. Známe sú len názvy niektorých jeho diel ako Aias, Oidipus, Orestes, Médea, Alepé a jeho najznámejšie dielo Aeropé.[5] Niekoľkokrát ho spomína Aristoteles[6] a záznam o ňom je uvedený v byzantskom lexikóne Suda, ktorý je hlavným zdrojom jeho biografie.[2] Pôsobil v Aténach a údajne sa viackrát zdržiaval v Syrakúzach na dvore tyrana Dionysia II. (kde zložil mnoho hier)[7]
Poznámky z jeho Médey sú zachované na fragmente papyrusu z 2. storočia v Paríži (Papyrus Louvre E 10534 [2]), ktorý uvádza rozhovor medzi Médeiou, Jasónom a Kreónom v hovorených veršoch. Hudobný skladateľ z cisárskeho obdobia následne zhudobnil niektoré jambické trimetre Médey. Ako sa dalo očakávať, papyrus umiestňuje hovoriace časti Jasóna a Kreóna v trimetroch riadok po riadku. Trimetre zhudobnenej Médey sú však napísané v dlhších stĺpcoch, ako próza, oddelené lomkou (s notovým zápisom[8]).[9] Jeho Médea sa od zaužívaných verzií odlišuje tým, že ju predstavil nevinnú, neprávom obvinenú z vraždy svojich detí.[10]
Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 292.
- ↑ a b Suda, Karkinos, kappa, 394 [1]
- ↑ John Kenyon Davies. Athenian Propertied Families, 600-300 B.C.. Oxford : Clarendon Press, 1971. ISBN 978-01-9814-273-7. S. 284.
- ↑ S. D. Lambert. Rationes Centesimarum: Sales of Public Land in Lykourgan Athens. Amsterdam : J.C. Gieben, 1997. ISBN 978-90-5063-157-0. S. 164.
- ↑ Nikolaos Vakonakis. Das griechische Drama auf dem Weg nach Byzanz. Tübingen : Narr, 2011. ISBN 978-38-2336-582-2. S. 8-9.
- ↑ Martin Hose. Aristoteles, › Poetik‹. Berlin : Walter de Gruyter GmbH & Co KG, 2022. ISBN 978-31-1070-343-6. S. 310.
- ↑ Virginia M. Lewis. Myth, Locality, and Identity in Pindar's Sicilian Odes. Oxford : Oxford University Press, 2019. ISBN 978-01-9091-032-7. S. 82.
- ↑ Johanna Hanink. Lycurgan Athens and the Making of Classical Tragedy. Cambridge : Cambridge University Press, 2014. ISBN 978-11-0706-202-3. S. 200.
- ↑ Vinzenz Brinkmann. Die Launen des Olymp. Petersberg : Imhof, 2008. ISBN 978-38-6568-373-1. S. 159.
- ↑ Corinne Ondine Pache. Baby and Child Heroes in Ancient Greece. Chicago : University of Illinois Press, 2004. ISBN 978 -02-5202-929-5. S. 16.