Lederhose

Lederhose

Lederhose je výraz pochádzajúci z nemeckého jazyka a znamená (doslova) "kožené nohavice". Rozšírené sú najmä ako súčasť bavorského kroja alebo ako súčasť motorkárskeho oblečenia.

História

Koža ako materiál odolný voči chladu a vlhku sa v odievaní používa už po stáročia. Pôvod dnešných lederhose ako súčasti ľudového bavorského kroja sa datuje do 18. storočia. Mestské obyvateľstvo ich po francúzskej revolúcii využívalo vo forme nohavicovej sukne najmä ako pracovný odev. Zdrojom kože boli hlavne domestikované zvieratá ako ovce a kozy; lov na voľne žijúce zvieratá ako jeleň bol len výsadou šľachty.

Počas 19. storočia bola koža viac a viac nahradzovaná súknom. Dĺžka nohavíc sa tiež zmenila - súknové nohavice boli dlhšie. Ku koncu 19. storočia vymizli krátke nohavice dokonca aj ako pracovný odev. V roku 1883 bola založená prvá bavorská folklórna spoločnosť, s hlavnou frakciou nazývanou "Združenie pre ochranu kroja". Toto združenie však bolo mnohokrát zosmiešňované miestnymi bavorskými obyvateľmi. Miestna cirkev sa tiež obrátila proti nim, členovia združenia mali zákaz účasti na obradoch. V roku 1913 boli všetky kluby bojujúce za krátke nohavice označené za nemorálne.

"Priatelia kožených nohavíc" však mali podporu u Ľudovíta I. Rodina Wittelsbachovcov bola nadšená myšlienkou bavorského kroja. Tá vznikla v čase romantizmu. Lederhose sa teda tešili popularite hlavne vo vysokých kruhoch po celej Európe. Šľachta organizovala tzv. "roľnícke svadby", kde boli všetci hostia oblečení ako poľnohospodári. Špeciálne navrhnuté kostýmy však boli drahé a skutoční poľnohospodári si ich mohli len ťažko dovoliť. Témy sa hneď chytili aj umelci. Maliar Ludwig Richter vytvoril miniatúry, ktoré obsahovali tradičné zobrazenia regiónov - samozrejme vyššej triedy. Kráľ Maximilián II., syn Ľudovíta I., dokonca prijal myšlienku šírenia tradície krojov do nižších vrstiev. Vydal nariadenie pre "zvýšené národné cítenie, hlavne v oblasti krojov". A podobne vznikla i tzv. "lovecká móda"; Maximilián, ktorý často rád chodil na lov spolu s rakúskym cisárom Františkom Jozefom I., sa jedného dňa objavil v sivozelenom kabáte a kožených nohaviciach.

Ľudovít I. sa v rovnakom období začal venovať podpore združenia v administratívnych kruhoch. Vyzval všetky regionálne i okresné úrady na vytvorenie podobného spolku pre zachovanie tohto kostýmu. Tento krok priniesol odevu veľkú podporu, čo nakoniec presvedčilo i cirkev. V mnohých mestách v Bavorsku a Rakúsku (v Rakúsku s podporou cisárskej rodiny) sa objavil spolok tradičných krojov, ktoré prevzali myšlienku pôvodného združenia, t.j. krátke kožené nohavice ako súčasť kroja. V Mníchove bola premena sprevádzaná obrovským nadšením občanov. Prostredníctvom mestskej buržoázie sa alpské široké pracovné nohavice sa zmenili na tesné, sebaprezentujúce. Nosili sa prevažne na "výstavné účely", vždy boli sviežo prizdobené ornamentami; až verejné spolky začali tvoriť zjednodušené a "typické" štýly. Takto však bola zasiahnutá len malá časť populácie. Skutočný prielom a nárast popularity nastal po 1. svetovej vojne, keď sa vysokohorská turistika stala masovou záležitosťou. Lederhose sa stali voľnočasovým oblečením na leto, ktorý sa adaptoval každým rokom podľa aktuálnych módnych trendov.

Nacisti sa snažili lederhose vytesniť z alpského regiónu a vytvoriť tzv. "celo-nemecký kroj". Platilo, že kostýmy zdedené po otcoch sú "relikviou starých čias" a museli byť chránené. V roku 1938 bol vydaný zákaz nosiť lederhose všetkým židom. Tento zákaz bol postupne rozšírený aj na ďalšie etnické skupiny a ľudí iného regionálneho pôvodu (Poľsko, východní robotníci).

Po vojne boli v Rakúsku a Nemecku kožené nohavice najobľúbenejším detským oblečením pre chlapcov. Ich éra bola nahradená len džínsami - džínsy mali svoj pôvod v pracovnom odeve rovnako ako lederhose. Na rozdiel od lederhose sa však džínsy stretli so zvyčajným ostrým odmietaním rodičov a boli preto spájané s istým "povstaním" mládeže.