Lesné požiare „Čierneho štvrtku“
Lesné požiare „Čierneho štvrtku“ boli ničivou sériou požiarov, ktoré sa 6. februára 1851 prehnali štátom Viktória v Austrálii a vyhorelo 5 miliónov hektárov pôdy, čiže asi štvrtina rozlohy štátu. Zomrelo 12 ľudí spolu s miliónom oviec, tisíckami dobytka a nespočetným množstvom pôvodných zvierat.
Príčiny[upraviť | upraviť zdroj]
Lesné požiare „Čierneho štvrtku“ boli čiastočne spôsobené intenzívnym suchom, ktoré sa vyskytlo v roku 1850, keď kontinent trpel extrémnymi horúčavami. 6. februára 1851 sa zo severu spustil silný vietor s pribúdajúcimi hodinami naberal na sile a rýchlosti. Predpokladá sa, že katastrofa sa začala v Plenty Ranges, keď dvaja jazdci na býkoch nechali bez dozoru horieť polená, ktoré zapálili dlhú, suchú trávu postihnutú nedávnym suchom. Rok predchádzajúci tomuto požiaru bol mimoriadne horúci a suchý a tento trend pokračoval až do roku 1851.[1]
Podmienky a pokrok[upraviť | upraviť zdroj]
Počasie dosiahlo rekordné extrémy. O jedenástej hodine to bolo asi 47 °C (117 °F) v tieni. Vzduch sa ochladil na 43 °C (109 °F) o trinástej hodine a stúpla na 45 °C (113 °F) okolo šestnástej hodiny. Tí, čo prežili, tvrdili, že vzduch bol taký plný dymu a tepla, že sa im zdalo, že im skolabujú pľúca. Vzduch bol taký tmavý, že cesty vyzerali svetlé.[2] Pasienky a pláne sa zmenili na scvrknuté pustatiny: zmizli vodné diery, vyschli potoky a stromy sa zmenili na horľavé drevo. Vzduch naplnili oblaky dymu; lesy a pasienky sa stali jednou veľkou „plamennou plachtou“.[2] Horúci severný vietor bol taký silný, že hustý čierny dym zavanul až na severnú Tasmániu a vytvoril zakalenú hmlu, pripomínajúcu kombináciu dymu a hmly.[3] Domy, úrodu a záhrady pohltil rútiaci sa požiar a štvrť Viktórie zostala v hromade pustých ruín. Ľudia utiekali do vody, aby unikli dusivému vzduchu okolo seba, a keď sa všetko skončilo, vrátili sa k pohľadom na „sčernené usadlosti“[2] a zuhoľnatené telá zvierat, ktoré nemohli uniknúť. Počasie na mori bolo ešte „hrozivejšie ako na brehu“.[2] Intenzívne teplo bolo cítiť až 32 km na more, kde sa loď dostala pod útok žeravého uhlíka a bola pokrytá škvarou a prachom.[4]
Nakoniec povrch ochladili južný vánok a slabý dážď.[2]
Dôsledky a reakcie[upraviť | upraviť zdroj]
Katastrofálny požiar spôsobil straty na ľudských životoch, dobytku a pôde na míle ďaleko a zasiahol mnohé regióny vrátane Portlandu, Plenty Ranges, Western Port,[5] distrikty Wimmera a Dandenong, Gippsland a Mount Macedon. Farmy v celom regióne boli zničené spolu s množstvom osád v Gippsland, Western Port, Geelong, Heidelberg a na východ k Diamond Creek a Dandenong. Traja muži z Mount Macedon zomreli. Celkovo mala katastrofa za následok smrť dvanástich ľudí, jedného milióna oviec a tisícok dobytka na vzdialenosť 60 až 80 km.
Prvotnou reakciou na kalamitu bolo verejné zhromaždenie, ktoré sa konalo 11. februára 1851 v Geelongu. Komunita sa zišla, aby diskutovala o pomoci postihnutým, najmä občanom, ktorí prišli o všetko. Aby pomohli chudobným, mnohí dokonca zrušili nesplatené dlhy.
Ekológia[upraviť | upraviť zdroj]
Intenzívne lesné požiare nie sú v južnej Austrálii ničím výnimočným. Región je jedným z troch najnáchylnejších na požiare na svete. Za posledných dvesto rokov oblasť zažila a zdokumentovala najmenej dvadsaťpäť veľkých požiarov, počnúc Čiernym štvrtkom v roku 1851. Intenzita týchto požiarov je čiastočne spôsobená prírodnými palivami, ako sú sklerofilové lesy v regióne. Kým sa prispôsobujú suchu a predátorom, listy stromov sa menia na hlavné palivo pre požiare. Stávajú sa odolnými ako ochrana pred suchými podmienkami a na zvýšenie efektívnosti využitia živín. Vyvíjajú tiež tvrdé tŕne a chemikálie, aby sa chránili pred malými zvieratami. Pevný povrch listov im umožňuje vydržať dlhšie a hromadiť sa na lesnej pôde a chemikália ich robí horľavými. Množstvo horľavého paliva môže spôsobiť peklo s jedinou iskrou.[6]
Narušenie oblasti formovalo krajinu tým, že spôsobilo, že rastlinné spoločenstvá sa vyvíjali a rozvíjali mechanizmy, ktoré pomáhajú pri rýchlej obnove. Napríklad u pôvodných druhov austrálskych kríkov sa vyvinulo uvoľňovanie semien po požiari a klíčenie vplyvom dymu. Iné rastliny, ako je akácia, eukalyptus[7]a Monotoca elliptica[8] sa prispôsobili na prežitie v suchej pôde chudobnej na živiny.[6]
Napríklad Acacia oncinocarpa a Eucalyptus miniata a trvalky majú adaptačné mechanizmy, ktoré im umožňujú žiť v oblastiach Austrálie náchylných na požiare. Akácia (malý rozložitý ker) aj eukalyptus (nadrastový strom) sa dokážu regenerovať zo semien a vegetatívne regenerovať nové výhonky z púčikov, ktoré unikajú ohňu. Rozmnožovanie a pád semien nastáva počas ôsmich suchých mesiacov. Kvôli častým požiarom v tejto oblasti sa semená zvyčajne uvoľňujú na nedávno spálené semenné lôžko.[9]
Trvalky prežijú oheň vyhýbaním sa. Tvoria podkrovie a rastú v obdobiach s nižšími teplotami a väčším množstvom zrážok. Tým, že v lete umierajú, vyhnú sa väčšine požiarov. Počas požiaru majú cibuľku alebo koreňovú hmotu, ktorá žije pod zemou, a horia len odumreté stonky a listy, takže rastlina prežije a nasledujúci rok začne znova rásť.[6]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ KIDDLE, Margaret. Men of yesterday: A Social History of the Western District of Victoria, 1834–1890. Reprinted with corrections.. vyd. Melbourne : Melbourne University Press, 1980. ISBN 978-0522842081. S. 181.
- ↑ a b c d e Bushfires in Victoria 1851 Black Thursday [online]. Romsey Australia. Dostupné online. Archivované 2014-04-08 z originálu.
- ↑ Maitland Mercury, and Hunter River General Advertiser (Tasmania), Saturday 22 February 1851
- ↑ Black Thursday. The Argus (Melbourne), 28 June 1924, s. 6. Dostupné online [cit. 2013-10-25].
- ↑ Empire, Sydney 19 Feb 1851
- ↑ a b c KELLETT, Dr. Mark. Fire and the Australian Bush [online]. . Dostupné online. Archivované 2014-03-03 z originálu.
- ↑ Acclimation and adaptive responses of woody plants to environmental stresses. The Botanical Review, April–June 2002, s. 276–277. DOI: 10.1663/0006-8101(2002)068[0270:aaarow2.0.co;2].
- ↑ Changes to plant species richness in forest fragments: fragment age, disturbance and fire history may be as important as area. Journal of Biogeography, 2002, s. 752. DOI: 10.1046/j.1365-2699.2002.00722.x.
- ↑ SETTERFIELD, S.A.. Seedling Establishment in an Australian Tropical Savanna: Effects of Seed Supply, Soil Disturbance and Fire. Journal of Applied Ecology, December 2002, s. 949–959. DOI: 10.1046/j.1365-2664.2002.00772.x.
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
- State Library of Victoria's Bushfires in Victoria Research Guide [online]. . Dostupné online.
- Victorian Department of Sustainability and Environment, Fire and Other Emergencies [online]. . Dostupné online. Archivované 2006-09-02 z originálu.
- Craigieburn Historical Interest Group [online]. . Dostupné online. Archivované 2010-11-13 z originálu.
- Romsey Australia [online]. . Dostupné online.
- State Library of Victoria [online]. . Dostupné online. Archivované 2011-06-12 z originálu.
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Black Thursday bushfires na anglickej Wikipédii.