Letecká archeológia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Letecký pohľad na Grézac
Letecká fotografia opice na planine Nazca v Peru

Letecká archeológia (ang. aerial archaeology) je proces získavania archeologických informácií pomocou lietadla, iných leteckých zariadení (napríklad dronov) alebo satelitov. Avšak, cieľom leteckej archeológie nie je informácie len zbierať, ale ich aj spracovať. Preto by sme postup leteckej archeológie mohli rozdeliť na zbieranie dát (získavanie snímkov z lietadla alebo iného leteckého prostriedku) a analýzu dát (spracovanie a interpretácia získaného materiálu a jeho porovnávanie s archeologickými informáciami, získanými pomocou iných metód).

História[upraviť | upraviť zdroj]

Za najstarší doklad uskutočneného za letu balónom, považovať správu amerického aviatika J. Wisa z roku 1852, ktorý zbadal z výšky v Ohiu obrazce, ktoré pôvodne označoval za hieroglyfy. Osobnosti, ktorej nemožno uprieť prvenstvo v oblasti metodológie bol Osbert G. Crawford, ktorý ako prvý publikoval svoje objavy pomocou ktorých definoval princípy na identifikáciu archeologických pamiatok v teréne, a zároveň uviedol postupy, ktorými sa dajú terénne dáta získať a spracovať. V 70 rokoch boli vyhotovené prvé snímky z družíc a od 90 rokov sa označenie diaľkový prieskum (DAP) začalo používať v širšom zmysle (ozn. družicové snímky i letecky kolmé fotografie).

Ciele archeologického výskumu[upraviť | upraviť zdroj]

Informácie slúžia primárne potrebám štúdia pravekej a historickej krajiny a pozostatkov aktivít človeka v nej. Plošný prieskum krajiny z výšky, identifikácia doposiaľ neevidovaných pamiatok a jej dokumentácia. Evidencia, uloženie, odborná analýza získaných dát a ich využitie. Ochrana kultúrneho dedičstva a systematické monitorovanie záujmového územia.

Príznaky[upraviť | upraviť zdroj]

Každý umelý zásah do povrchu zeme zanecháva stopy. Skutočnosť, že tieto stopy sú omnoho lepšie zistiteľné pri pozorovaní z výšky je hlavnou príčinou vzniku a rozvoja DAP. Príznaky, ktoré identifikujú nemovité objekty môžeme rozdeliť na priame a nepriame.

Priame indikátory[upraviť | upraviť zdroj]

Pôdne znaky: sa môžu ukázať, pokiaľ je stavba (studňa, priekopa) vyplnená zeminou. Tieto časti pôdy sú tmavšie (kvôli ukladaniu vody) a zároveň menej úrodné. Z tohto dôvodu napríklad obilie rastúce na nenarušenej časti pôdy bude vyššie ako vo vyplnenej pôde. Opačný prípad nastáva pri kamenných štruktúrach. V tomto prípade vieme lokalizovať pozostatky hradieb alebo budov, pretože sa tu menej ukladá voda a tieto miesta budú oproti okoliu svetlejšie.

Tieňové znaky: tieto znaky môžeme pozorovať počas celého roka, pri východe alebo západe slnka. Viditeľnosť týchto znakov ovplyvňuje mnoho faktorov – výška a farba vegetácie, výška letu, uhol pohľadu. Tieňové znaky sa nám ukazujú kvôli rôznej výške pôdy, ktorá je spôsobená archeologickými štruktúrami. V tomto prípade je potrebné fotiť šikmo, aby tiene mohli vyniknúť.

Nepriame indikátory[upraviť | upraviť zdroj]

Snežné a mrazové: V menšej miere môže zviditeľniť pamiatky tenká snehová pokrývka alebo námraza. Efekt zviditeľnenia spočíva v nerovnomernom rozptýlení snehovej pokrývky, ktorých výška je lokálne ovplyvnená terénnou morfológiou a vetrom (mohylové násypy, valy, priekopy...).

Vlhkostné: Vznikajú vďaka rozdielnemu obsahu vody v zahĺbených objektoch a v ich prostredí v období častých dažďov.

Priestorové (vegetačné) príznaky: pod zemou ukryté objekty menia chemickú skladbu a štruktúru podorničnej vrstvy alebo podložia, takže dochádza ku zmenám na vegetácii, ktorá z tejto pôdy vyrastá.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]