Maďarský pavilón, Expo 1992, Sevilla

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Maďarský pavilón na Svetovej výstave 1992 v Seville v Španielsku patrí k hlavným dielam maďarského architekta Imreho Makovcza, za ktoré získal v roku 1992 štátne ocenenie.

Charakteristika[upraviť | upraviť kód]

Hoci témou Expo 1992 bola „Éra objavov“, spoločným menovateľom výstavy ostala prezentácia zdravého životného štýlu v spojitosti s prírodou. Jednotlivé pavilóny sa prezentovali na panoramatických filmových plátnach, akustickými zariadeniami a technickými vymoženosťami. Na 215 hektárovom výstavisku maďarský pavilón vynikal svojou tmavou prírodnou bridlicovou strechou, ktorá bola v ostrom kontraste s často používaným bielym umelohmotným alebo skleneným povrchom. Stal sa centrom záujmu zahraničnej dennej tlače a magazínov.

Pre architektonickú tvorbu I. Makovcza je charakteristická kulisovosť, symbolika a bohaté historické pramene postmoderny. Ako typický postmoderný architekt aj pri tomto diele použil architektonické prvky staroveku, stredoveku, staromaďarskej symboliky, prírodných prvkov a podobne. Pavilón z dreva postavili maďarskí tesári na mieste z domácich produktov, vzhľadovo pripomína chrám a označovaný je ako zelená stavba.

Exteriér[upraviť | upraviť kód]

Prvý vizuálny dojem vytvára sedem asymetricky vystupujúcich veží z jemného klenutia čiernej bridlicovej strechy. Dub – jediný vystavený exponát v stavbe – a hlavne jeho priemer, udáva veľkosť a miesto šiestej veže. Línia veží sa pohybuje v tvare krivky smerom ku vchodu. Priesečník osi vchodovej časti a strednej línie rebrovanej strechy vytvárajú dojem dynamiky. Blok budovy navyše využíva špecifické prednosti tvaru pozemku. Širšou stranou objekt zapadá do dôležitej križovatky ciest, z užšej južnej strany sa otvára výhľad na promenádu výstaviska EXPO. Najvyšší bod pavilónu pri kríži je 31,5 m. Tým, že sa strecha na koncoch budovy zaoblieva, pavilón pôsobí väčší a komplexnejší ako podobné hranaté budovy rovnakých rozmerov. Jeho 50-metrová dĺžka umožnila vytvoriť aj 5-metrový násyp zo zeminy v severnej časti pozemku a v jeho juhovýchodnom kúte vytvoriť informačno – predajný priestor.

Interiér[upraviť | upraviť kód]

Vstúpiť do pavilónu môže naraz až 70 – 80 členná skupina. Interiér je rozdelený na dva priestory tmavou vstupnou chodbou, ktorá symbolizuje uzavretú polohu Maďarska medzi západným a východným svetom. V piatich charakteristických uzatvorených priestoroch sa využíva päť rôznych zvukových a svetelných efektov. V okolitom prostredí sa odohrávala divadelná hra, v ktorej sa striedali staviteľské a architektonické dejstvá. Cez 6 metrov vysoké krídlové dvere sa vstupuje do miestnosti klinovitého tvaru, ktorej biela mramorová podlaha stúpa smerom ku dverám. Strechu tvoria drevené oblúkovité rebrá držiace debnenie, ktoré sú smerom k dverám stále hustejšie. Dvere sa po vstupe návštevníkov ticho automaticky zatvoria. V tejto miestnosti sa nachádzajú skryté reproduktory, počuť ľudské hlasy, vravu, útržky melódií, nápevov, bicie nástroje, zvukové spomienky, tzv. bežné zvuky Maďarska. Odohráva sa tu 23-minútová hra svetiel a zvukov, ktorá návštevníka povedie do štyroch, dverami bez kľučiek uzatvorených samostatných priestorov. Po jej ukončení nastáva obnova svetelného režimu a dvere sa opäť automaticky otvoria.

Prehliadka pavilónu pokračuje hore schodmi do chodby, ktorú tvorí šesť malých miestností, ktoré sa nachádzajú na polceste konštrukcie veží. Do siete z masívnych drevených brvien preniká denné svetlo. Šikmo prekrížené debnenia pripomínajú interiér zvonových veží. Denné svetlo, ktoré preniká z otvorov veže a ruch vzdialených zvukov približuje kontakt s okolitým svetom. V každej veži visia nové, špeciálne odliate zvony. Na zvukovej páske sa začína nový program – slabý tlkot zvonov, samotné zvony vo vežiach sa nehýbu. V dlhej západnej miestnosti sa nachádza suchý strom – dub, ktorého peň pretína sklenená podlaha. V súlade s hudbou sa otáčajúce reflektory osvetlia najskôr jeho korunu, bez lístia a kôry. Potom strom stmavne a osvetlí sa biela podlaha. Z konca odrezaného kmeňa trčia krátke korene, z koreňového balu vytŕča niekoľko hlavných oporných koreňov. Hudba a pohybujúce sa svetlá sa zastavia. Návštevníci sa posunú dopredu a dostanú sa do priestoru medzi korunou a koreňovým balom. Tento holý strom sa stal najfotografovanejším objektom EXPA.

V tomto priestore je oblúk línie veží v ostrom kontraste so zúženým pravidelnými rebrami strechy. Záclony na oknách dlhšej strany klinovitej miestnosti filtrujú odrážajúce sa svetlo zo strešných panelov nižšieho rakúskeho pavilónu. Ticho sa otvoria vráta pod zvonicami smerom k veľkej oválnej miestnosti orientovanej na východ. Zvislá šikmá stena zvoníc kontrastuje s 27 m dlhým symetrickým priestorom vytvoreným rebrami, ktorý má tvar tunela. Na dlhšej strane miestnosti visí v priestore biele premietacie plátno. Premietaný film je umelecky sugestívny, zemepisne nejasný, priebeh je nevyriešený a dej sprevádza zvukový materiál. Na konci miestnosti preniká do interiéru prirodzené svetlo cez dvojicu vrát. Na jej druhej strane sú zatvorené vráta, cez ktoré sa do miestnosti vošlo. Na západnej stene sa drevené rebrá nespúšťajú až k podlahe, ale miznú za mohutnou vnútornou stenou. Je vysoká cez dve poschodia a hore ju zakončuje galéria. Povrch sa podobá priečeliam stredovekých domov, ale zároveň mohol niekomu pripomínať rad tvárí stredovekých vojakov. Ich oči tvorili okná galérií. V tomto priestore sú najlepšie spracované vráta, zložité mechanizmy veží, antropomorfné elementy: páry očí, zvýraznené čelá, čierne šindľové tváre, vráta so zavretými dverami.

Z interiéru sa vychádza vrátami siedmej najširšej veže, nad ktorými preniká prirodzené svetlo. Na konci siedmej veže, na severnom konci pavilónu sa nachádza malá terasa s jedálňou. V priestore miestnosti sa nachádza miniatúrny okrúhly pavilón, ktorý pripomína výklenky kostola v Paksi. Prsteň na drevených masívnych kmeňoch slúži ako základ pre kupolu veže v tvare okrúhlej jurty. Aj na poschodí je podobná jedáleň, kam vedie schodište umiestnené za siedmou vežou.

Podlaha v pavilóne je biela, mramorová. Najväčšie okenné plochy sú orientované na západnú stranu objektu.

Informácie o stavbe[upraviť | upraviť kód]

  • Autor projektu: Ing. arch. Makovecz Imre
  • Spolupráca na projekte:
    • Interiéry: Mezei Gábor
    • Stavitelia: Csernyus Lorincz, Siklósi József, Turi Attila, Lantos Z. Ferenc
    • Statici: Pongor László, Donászi Péter
    • Bytový strojár: Kovács Attila
    • Záhradný architekt: Páldy Eszter
    • Scénický výtvarník: Vajda Ferenc
    • Investor: Ministerstvo medzinárodných hospodárskych vzťahov Maďarskej republiky
    • Hlavný inžinier: Deák László
    • Stavebný dozor: Zsigmond István
    • Manažér: Éliás Ádám
    • Vedúci stavby: Lomnici Péter, Lorenzo Hernandéz de Ayala
    • Projekčná kancelária: MAKONA kft.
    • Hĺbkové stavby: SERVICIOS 93 SA
    • Konštruktér: Surján r.t.
    • Lepené konštrukcie: AGROKOMPLEX rt.
    • Okná, dvere: Simon László
    • Zvony: Gombos Miklós
    • Bytové strojárstvo: ISOLUX S.A.
    • Zastavaná plocha: 1 600 m²
    • Pivnica: 580 m²
    • Prízemie: 770 m²
    • Poschodie: 250 m²
    • Výška najvyššej veže: 31,5 m
    • Realizácia: 1990 – 1992

Použitá literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • Heathcote, Edwin- Imre Makovecz, The Wings of the Soul., Architectural Monographs No 47, Academy Editions, Great Britain, 1997, 103 – 109 s., 102 o.
  • Cook, Jeffrey- Magyar pavilon, Expo 92,Seville., Magyar Építomuvészet, Építészeti kulturális folyóirat, 4 szám, 1992, 9 – 14s.
  • Pásztor, Peter, Živá architektúra Imre Makovcza, vydavateľstvo MERITUM, 1999

Externé zdroje[upraviť | upraviť kód]