Preskočiť na obsah

NOX (architektonické štúdio)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

NOX je rotterdamské architektonické štúdio (založené v r. 1991), ktoré tvorili dvaja architekti Lars Spuybroek a Maurice Nio.

Digitálna architektúra je v období svojho rozmachu. Architekti sa pohybujú na rozhraní rôznych disciplín začínajúc geometriou a končiac semiotikou. Dizajn priestoru už nekončí len pri fyzickej architektúre, ale prekračuje jej hranicu a pokračuje do virtuálneho priestoru. Tvorí sa tak hybridné prostredie, kde sa prelína fyzická architektúra s architektúrou mediálneho priestoru. K tvorcom takejto architektúry zaraďujeme okrem Diller + Scofidio, Hani aj kooperáciu dvoch holandských architektov skupiny NOX.

Vedúcou osobnosťou NOX je Lars Spuybroek, ktorý sa narodil v r. 1959 v holandskom Rotterdame. Spolu s Mauriceom Niom študoval na Fakulte architektúry, kde v r.1989 úspešne ukončil štúdium. Po štúdia obaja spojili svoje schopnosti a založili v Rotterdame štúdio s názvom NOX.

Od začiatku 90-tych rokov sa zaoberali vzájomnými vzťahmi architektúry a mediálneho priestoru a špeciálne architektúry a počítačov. Rok po skončení školy vyhrali súťaž na nový kráľovský pavilón pre kráľovnú Beatrix Palazzo Pensile.Takisto založili a vydávali aj časopis venovaný tejto tematike s názvom NOX, neskôr aj Forum a prekladali diela do holandčiny. Venovali sa aj expozíciám a to Heavenly Bodies,v galérii Motta v Eindhovene a Excessive Force pre V2v Rotterdame.

Pavilón H2OXPO na ostrove Neeltje Jans v Holandsku.
Maison Folie v meste Lilla.

Do popredia svetovej architektúry sa však dostali až Vodným pavilónom H2OXPO na ostrove Neeltje Jans v Holandsku, ktorý je prvou budovou s interaktívnym interiérom, kde môžu návštevníci meniť zvukovú a svetelnú kulisu pomocou senzorov. Stropy a steny sa tu plynulo zlievajú v jeden celok. Využitie počítačovej podpory ešte viac umocňuje vnímanie priestorov. Počin vyvolal mnohé reakcie v a zaradil objekt k netradičnej architektúre. Je považovaný za technické revolúciu využitia počítačových prostriedkov, ktoré nahrádzajú jednoduché opakovanie prvkov a ich variácií. Poprel vnímanie svojej architektúry ako futuristickej, naopak prihlásil sa k dielam architektov ako Otto Frei. Ďalším príspevkom Larsa Spuybroeka , ktorým v r.2001 rozvíril hladinu chápania architektúry bol návrh nového WTC v New Yorku,USA. V tomto roku sa stal aj profesorom digitálnym technológií na kasselskej univerzite v Nemecku. Neskôr v r.2006 prednášal na univerzitách v New Yorku a Atlante,Delfte a Amsterdame.

Interaktívna skulptúra na námestí Doetinchemu.

K vydareným zrealizovaným projektom po roku 2004 možno zaradiť projekt kultúrneho stánku Maison Folie v meste Lilla či interaktívnu skulptúra D-Tower v meste Doetinchem (spolu s holandským umelcom Q.S. Serafijom) meniacu farby podľa nálady jeho obyvateľov pomocou webstránky. Ďalším interaktívnym objektom je Son-O-House v meste Son-en-Breugel blízko Eindhovenu, na ktorom spolupracoval so skladateľom Edwinom van der Heide. Jeho dielo a schopnosti boli ocenené viacerými cenami počnúc Archiprix (1989), Mart Stam Incentive Prize (1995), Lakov Chernikov Award (1997) a Zeeuwse Architectuurprijs (1997). O dva roky neskôr bol nominovaný na Mies van der Rohe Award. Ocenenie pre svetovo najlepšieho dizajnéra Cologne Thumper získal v r.2006.


Maurice Nio sa narodil v r.1959 a bol spoluzakladateľom NOX. Štúdium ukončil v r.1988 diplomom na Fakulte architektúry Technickej univerzity v meste Delft. V rokoch 1991-96 paralelne pracoval na veľkých architektonických projektoch v BDG Architects and Engineers a NOX. V r.1997-99 pracoval v ateliéroch VHP, až kým si v r.2000 nezaložil svoje štúdio NIO architecten.

K jeho najvýznamnejším projektom (po opustení NOX )patrí spaľovňa The Hulk v holandskom meste Hengelo (1997). Koncepčne budova spaľovne vytvára filter medzi hrubou krajinou obklopujúcou mesto Hengelo a supermodernou technológiou vnútri objektu. Je to zvláštny druh prepojenia medzi vnútornou a vonkajšou krajinou a osvojuje si rysy hromady odpadu okolo. Táto analógia medzi "tráviacim procesom" spaľovne a tráviacim procesom zvierat ho inšpirovala k tomu, aby koncipovali hmotu a celkové farebné riešenie ako kovového, zeleného chrobáka, ktorý sa živí odpadom naokolo a vypúšťa čistý plyn. Táto myšlienka je zastúpená v celom objekte a rezonuje v každom detaile. K ďalším významných stavbám, na ktorých sa podieľal už ako člen NIOarchitekten (založené r. 2000) patrí sústava 22 mostov vo vodných záhradách (The Aquarians), autobusová stanica mesta Hoofddorp (Fluing Vehicle), skladisko na periférii Rotterdamu (Black Mothafucka),či tunel v meste Pijnacker (Touch of Evil), ktorý je obalený vrstvou červenej hmoty, ktorá mení farbu podľa dopadu svetla až na národnú holandskú oranžovú. Zaujímavým projektom je taktiež súbor dvadsiatich domov pozdĺž cesty pri meste Hilversum (The Cyclops). Riešenie problému, kde bolo treba postaviť protihlukovú zábranu, ktorá umožní ďalšiu rezidenčnú výstavbu. Táto cesta bola inspiračným zdrojom. Domy sú ako auta, majú obklad z hliníkových dosiek. Jednotlivé domy sú kotvené do zakrivenej, protihlukovej bariéry, ktorá je z priehľadného zeleného polykarbonátu. Tam, kde pozemok susedí s cestou prilieha k protihlukovej bariére, je zaslepený. Nedostatok svetla v zadnej časti pozemku rieši vykonzolovaná obytná miestnosť vpredu.

Maurice Nio bol aj redaktorom Mediamatic Magazine a členom Rotterdam Art Foundation. Venoval videoprojekčnej činnosti, publikoval množstvo článkov o architektúre, umení, filmoch a iných médiách. Vydal niekoľko kníh (You Have The Right To Remain Silent (1998) a naposledy Unseen I Slipped Away (2004).


Bibliografia

[upraviť | upraviť zdroj]