Preskočiť na obsah

Negatívna teológia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Negatívna teológia alebo apofatická teológia je teológia, ktorá sa snaží postihnúť absolútnu transcendentnosť (transhorizontovú realitu) Boha cestou dôsledného negovania všetkých jeho atribútov a označení, všetkých predstáv a pojmov, ktoré si o ňom utvárame. Podľa negatívnej teológie sa o Bohu nedá povedať ani to, že nie je, ani to, že je. Jej prístup nepramení z obmedzených rozumových schopností človeka; snaží sa poukázať na fakt, že hoci sa Boh zjavil ľuďom, neprestáva byť menším tajomstvom.[1]

Opisne možno prístup apofatickej teológie opísať ako výstup Mojžiša na horu Sinaj. Mojžiš, ktorý stúpa stále vyššie je ako človek, ktorý sa snaží Boha zachytiť stále dokonalejšími a prepracovanejšími ľudskými pojmami. Keď vyjde na vrchol, stále ešte nie je u Boha. Takže vyčerpal všetky rozumové pojmy a ďalšie poznanie Boha je prístupné mystickej skúsenosti.[2] Stvorenie má v sebe odraz božského a teda ho môžeme poznávať. Rozum vytvára symboly a obrazy, ktoré majú v sebe podobu nepoznateľného.[3]

Súdobý pravoslávny teológ Vladimir Nikolajevič Losskij metódu apofatickej teológie opísal: „…spočíva v popieraní toho, čo Boh nie je. Najskôr zo všetkého sa odstráni stvorené, hmotné a to aj kozmická sláva hviezdneho neba, dokonca i svetlo neba anjelského, ktoré možno rozumom pochopiť. Potom sa vylučujú vlastnosti najvyššie: dobro, láska, múdrosť. Ďalej sa vylučuje bytie samo. Boh nie je nič z toho. Jeho vlastná prirodzenosť je nepoznateľná. On ‚nie je‘ ničím čo je. Avšak - a práve v tom tkvie paradox kresťanstva - On je ten Boh, ktorému ja hovorím ‚Ty‘.“[4]

Negatívna teológia nepopiera existenciu vlastností Boha ako takých, ale učí len, že vlastnosti Božie sú nad všetku predstavivosť.

Negatívnu teológiu najviac rozpracoval Pseudo-Dionýzios Areopagita,[5] na ktorého nadväzovali v stredoveku o. i. mystici ako Majster Eckhart a Mikuláš Kuzánsky[2].

Na isté riziká spojené s apofatickou teológiou upozorňuje J. Pelikan: „V nedávnych časoch sa príležitostne ukázali nebezpečné znamenia trendu apofatickej teológie ako agnostickej zásterky pre spoločné odmietanie reality zjavenia a vtelenia. Štúdium apofázy ako teologického a filozofického pohľadu potrebuje mať zdôraznené svoje miesto v dejinách kresťanského učenie, vrátane svojich dialektických vzťahov k vyznaniu a dogme.“[6]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. TEOLOGIE APOFATICKÁ. In: FARRUGIA, Edward G. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Ed. Pavel Ambros; preklad Adam Mackerle. Vyd. 1. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2010. 1039 s. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S. 892.
  2. a b APOFAZE. In: FARRUGIA, Edward G. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Ed. Pavel Ambros; preklad Adam Mackerle. Vyd. 1. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2010. 1039 s. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S. 76 – 77.
  3. ТHEOLOGY. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2232 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 2058.
  4. LOSSKÝ, Vladimír. Dogmatická teologie. Preklad Pavel Aleš. Praha : Ústřední církevní nakladatelství, 1986. 103 s. S. 11.
  5. APOPHATIC THEOLOGY. In: PROKURAT, Michael; GOLITZIN, Alexander; PETERSON, Michael D. Historical Dictionary of the Orthodox Church. Lanham, Md : Scarecrow Press, 1996. 439 s. ISBN 0-8108-3081-7. S. 34.
  6. Apophatic. In: PELIKAN, Jaroslav. The Melody of Theology : A Philosophical Dictionary. Cambridge, Mass.; London : Harvard University Press, 1988. 274 s. ISBN 0-674-56472-3. S. 6 – 8.

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]