Notácia (hudba)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Notácia (iné názvy: notový zápis; najmä pre jednotlivé symboly notové písmo, notopis; ľudovo noty) je systém záznamu skladieb pomocou grafických symbolov (nôt) a slov (prípadne ich skratiek), ktorý umožňuje jednoznačnú interpretáciu hudobného diela.

Súčasná notácia má svoj pôvod v zápise náboženských piesní (gregoriánskych chorálov) gréckej ortodoxnej cirkvi v 8. storočí (tvz. neum systém). Západný systém notácie sa začal vyvíjať v 11. storočí zavedením c a f kľúčov a ustálil sa v 17. storočí.


Spôsob notácie[upraviť | upraviť zdroj]

Základom notácie sú

  • Nota - grafický symbol označujúci dĺžku tónu (a výšku pomocou svojho umiestnenia v Notovej osnove).
  • Notová osnova - systém ktorý pomáha určiť výšku noty.
  • Kľúč - určujúci referenčnú notu od ktorého sa počítajú všetky ostatné.
  • Takt (hudba) - označujúci pravidelné striedanie prízvučných a neprízvučných nôt
  • Slová alebo ich skratky (obyčajne v taliančine) - označujúce tempo v ktorom sa má skladba hrať, dynamiku skladby alebo silu jednotlivých tónov.

Príklad notácie[upraviť | upraviť zdroj]

Ako príklad notácie poslúži niekoľko začiatočných taktov valčíka "Na krásnom modrom Dunaji" od Johanna Straussa:

Začiatok valčíka "Na krásnom modrom Dunaji"
  1. Vľavo hore je označenie tempa skladby v taliančine. V tomto prípade ide o "valčíkové tempo". Pod ním je aj upresnenie (ktoré sa nepoužíva vždy), že sa má hrať 142 štvrťových nôt za minútu.
  2. Označenie taktu, v tomto prípade je takt troj-štvrťový (v takom takte je jednotkou doby štvrťová nota a takt obsahuje tri takéto doby).
  3. Taktová čiara
  4. Kľúč označujúci referenčnú notu, v tomto prípade husľový kľúč označujúci "jednočiarkové g" (= g1) na druhú linajku.
  5. Predznamenanie dva krížiky zvyšujú všetky tóny f a c o poltón na fis a cis. Dva krížiky v predznamenaní a prvá nota prvého taktu (7) (d1) určujú aj použitú stupnicu, D-dur.
  6. Skladba začína štvrťovou notou je d1. Označenie "mf" pod ňou určuje, že skladba sa má začať hrať stredne silno (z taliančiny mezzo forte = stredne silno). Ďalšou zaujímavosťou je, že skladba sa nezačína normálnym (úplným) taktom, ale predtaktím ktoré nemá dĺžku celého taktu ("zvyšok taktu sa obyčajne nachádza na konci skladby").
  7. Prvá nota v prvom (úplnom) takte je tiež d1. Spolu s predznamenaním prezrádza, že v skladbe bola použitá stupnica D-dur.
  8. Legato, (označené oblúčikom) označuje, že tóny majú do seba prechádzať plynule.
  9. V druhom takte je polová nota a1 a za ňou nasleduje
  10. akord zložený z tónov fis2 (nota f zvýšená o jeden krížik v predznamenaní) a a2. Bodka nad notami označuje, že sa majú hrať Staccato, t. j. "trhane" (opak k legato). To sa dosahuje tak, že medzi notami je kratučká pauza a ďalšia nota sa začne hrať výrazne.
  11. V treťom takte sa nachádza štvrťová pauza.
  12. Pod druhým a tretím taktom je znak pre Decrescendo, ktoré znamená postupné znižovanie hlasitosti tónov.

Čítanie notácie[upraviť | upraviť zdroj]

Príklad nôt pre klavír (Johann Sebastian Bach)

V princípe sa noty čítajú zľava doprava po riadkoch. Pre klávesové nástroje sa ale čítajú naraz dva riadky. Horný riadok je pre pravú ruku a píše sa v husľovom kľúči. Dolný riadok je pre ľavú ruku a píše sa v basovom kľúči.

Iná možnosť je, že noty nie sú len pre jediný hudobný nástroj (alebo len pre samotného speváka). Príklad môžu predstavovať noty pre spev s doprovodom. V takom prípade je horný riadok pre speváka, jeden alebo dva spodné riadky (v závislosti od typu hudobného nástroja) sú pre sprevádzajúci hudobný nástroj. Hudobná notácia určená pre viacero nástrojov sa nazýva Partitúra.