Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život

Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život bol prvý slovenský ekonomický časopis. Vydával ho týždenne Daniel Lichard v apríli až septembri 1848 v Skalici v štúrovskej slovenčine.

Vznik

Lichard po priaznivom prijatí svojho prvého kalendára – Domovej pokladnice – slovenskou verejnosťou, sa pripravoval vystúpiť s hospodárskym týždenníkom, lebo sa domnieval, že tento by oveľa lepšie slúžil ľudovýchovnému a hospodárskemu programu štúrovskej generácie ako raz do roka vychádzajúci kalendár.

Už začiatkom roku 1846 si podal prvú žiadosť na Kráľovskú uhorskú miestodržiteľskú radu do Budína o povolenie na vydávanie Novín pre hospodárstvo, remeslo a domáci život. Aj on podobne ako Štúr a Hurban musel podstúpiť dlhý zápas s nadriadenými úradmi, kým sa mu po poldruha roka podarilo toto povolenie získať.

Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada so súhlasom Ústredného cenzúrneho úradu odmietla povoliť vydávanie Lichardových Novín pre hospodárstvo, remeslo a domáci život preto, lebo vraj cieľ, ktorý si Lichard pre svoje noviny vytýčil, je výlučne vecou školskej výučby a náboženskej výchovy a preto netreba kvôli tomu vydávať slovenské noviny. Okrem toho sú vraj oprávnené obavy, že tieto noviny, ako aj celá slovenská spisba, by slúžili vyvolávaniu národnostných treníc a rozširovaniu falošných náuk – teda ideológie slovenského národného hnutia. Súčasne zamietli Lichardovu požiadavku na ročnú vládnu subvenciu 1500 zlatých po dobu desiatich rokov, ktorou sa mali kryť výdavky spojené s vychádzaním týchto nesporne užitočných novín.

Vo svojej druhej žiadosti koncom toho istého roku Lichard sa už vzdáva požadovanej vládnej subvencie. Za ich finančné krytie a prípadné straty tu už ručí skalický kníhtlačiar Škarnicel. V tejto žiadosti Lichard medzi iným píše: “Nie ziskuchtivosť, ani ctibažnosť, ale čisté vlastenecké presvedčenie vedie ma k tomu, aby som tomuto nanajvýš potrebnému podniku svoje slabé duševné i hmotné sily zasvätil". Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada aj túto jeho druhú žiadosť kategoricky zamietla napriek tomu, že Ústredný cenzúrny úrad ju tento raz odporúčal na priaznivé vybavenie.

Preto Lichard po dvojnásobnom odmietnutí bol prinútený 22. apríla 1847 poslať tretiu žiadosť – a to priamo cisárovi do Viedne. Cisársky dvor zaujal k Lichardovej žiadosti priaznivé stanovisko. Mienil takto, podobne ako tomu bolo pri povolení vydávania Slovenských národných novín, získať na svoju stranu predstaviteľov nacionálneho hnutia národnostných menšín a oslabiť prestíž maďarskej vládnucej triedy, ktorá zásadne potierala akékoľvek pokusy o rozvíjanie slovenského národného života. Lichard dostáva po panovníckom súhlase 8. augusta 1847 dekrét – povolenie na vydávanie Novín pre hospodárstvo, remeslo a domáci život s pripomienkou, že akékoľvek porušenie cenzúrnych predpisov by viedlo k okamžitému zastaveniu novín.

Charakteristika

Lichardovo rozhodnutie vydávať hospodárske noviny bolo v súlade s plánmi predstaviteľov slovenského národného hnutia, ktorí venovali veľkú pozornosť roľníckej otázke a preto chceli aj prostredníctvom hospodárskych novín získavať ľudové vrstvy pre svoj sociálny a politický program.

Slovenskje národňje novini a Orol tatránski prinášajú prvý raz v histórii slovenského novinárstva od tých čias v neobvyklom rozsahu správy o živote slovenského ľudu, o jeho sociálnom a hospodárskom položení. Uverejňujú tu priamo otriasajúce zvesti o hlade, biede roľníkov, bezzemkov i robotníkov. Stávajú sa bojovou tribúnou, ktorá chce nielen najkrikľavejšiu biedu odstrániť, aj pomocou ľudovýchovných a hospodárskych spolkov, ale útočiť aj na vinníkov neutešených spoločenských pomerov, na celý prehnitý a reakčný systém feudalizmu.

Lichardove Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život mali dopĺňať Štúrov politický tlačový orgán a okrem poľnohospodárstva všímať si aj remeslá a vznikajúci priemysel. Jednou z ich závažných úloh bolo aj vedenie a organizovanie ľudovýchovných spolkov, hlavne nedeľných škôl, zriaďovaných intenzívnejšie po nariadení Kráľovskej uhorskej miestodržiteľskej rady. Lichardove noviny mali šíriť medzi roľníkmi a remeselníkmi aj poznatky o racionálnejšom hospodárení a modernej remeselníckej výrobe a to v čase, keď u nás neboli nijaké školy, ba ani len kurzy zaoberajúce sa takouto problematikou.

Lichard sľuboval, že zábavná časť jeho novín bude obsahovať „zaujímavé básničky, rozprávky, podobenstvá...“. Úroveň týchto literárnych príspevkov zostala však nízka a nepresahovala kvalitou podobné príspevky vo Fejerpatakyho a Palkovičových kalendárov. Stali sa len nevýrazným doplnkom jeho spravodajstva, komentárov i popularizačnovedeckých článkov.

Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život nemali rôznorodé novinové žánrové formy, prevládali tu len články, správy a komentáre. Inklinovali k popularizačnovedeckému štýlu. Pokrokom bolo, že Lichard vedel už voliť pre svoje články vhodné titulky i to, že materiál do novín zaraďoval podľa stupňa dôležitosti tak, aby spoločensky najzávažnejším a najaktuálnejším veciam venoval i najviac miesta. Nezamieňal si veľké otázky s malými a podružnými a nepreplňoval svoje články únavnými podrobnosťami. Vedel aj o ťažkých a zložitých odborných problémoch písať prístupnou a zaujímavou formou. Pritom neskĺzol do primitívnosti, nepodceňoval svojho čitateľa a nepredkladal mu povrchné články, alebo také správy, ktoré by boli nevierohodné, alebo preplnené frázami. Snažil sa aj v publicistickej činnosti vychádzať zo života pospolitého ľudu a slúžiť potrebám slovenskej spoločnosti.

Lichard vedel svoje stanovisko v novinách obhájiť serióznymi a presvedčivými argumentmi. Znakmi jeho publicistiky sú logika, súlad medzi štýlom a obsahom, dôsledná reálnosť, kritičnosť, úspornosť a adekvátnosť výrazu, ako aj využívanie prvkov ľudovej reči.

Pôsobenie novín

Po obdržaní povolenia Lichard sa snažil získať pre svoje noviny čo najviac predplatiteľov a finančných prostriedkov, bez ktorých by nemohol zabezpečiť ich vychádzanie. Pre ťažkosti s poštou, nemohol začať svoje noviny vydávať od 1. júla 1847, ako to bol pôvodne plánoval. A tak len po niekoľkých mesiacoch, na prahu novej doby marcovej revolúcie a pamätných zákonných ustanovení bratislavského snemu o zrušení poddanstva, vyšlo v Skalici 5. apríla 1848 prvé číslo Lichardových Novín pre hospodárstvo, remeslo a domáci život, ktoré boli prvým slovenským tlačovým orgánom takéhoto špecifického zamerania. Podľa príkazu cenzúry, v týchto novinách bola prísne zakázaná “politika, hádky za reč a otázky náboženské".

Prvé číslo slovenských hospodárskych novín malo v hlavičke znázornený symbol moderného poľnohospodárstva, remeselníckej výroby a priemyslu. Pod týmto alegorickým obrazom bol symbol anjela mieru s nápisom „Pokoj“. Noviny boli lámané do dvoch stĺpcov. Zriedkavo sa v nich objavila ilustrácia. Vychádzali raz do týždňa na ôsmich stranách “v podobe štvorky" (formát 25 cm x 19 cm). Ich posledné číslo vyšlo 27. septembra 1848. (Spolu vyšlo 26 čísel.)

V článku zvanom “Slovo k úvodu” sa Lichard bližšie zmieňuje o formách popularizácie prírodných vied a výchovy dedinského čitateľa, ktorú chcel vo svojich novinách realizovať. Mienil prechádzať od základných poznatkov o poľnohospodárstve, remeslách a priemysle k zložitejším problémom prírodovedeckým. Hlavným cieľom týchto novín bolo “hospodárovi ukazovať cestu, po ktorej môže s najlepším osohom pokračovať". Lichardove noviny pre hospodárstvo svojou orientáciou na hospodárske a popularizačno-vedecké články, boli nesporne prínosom pre slovenské novinárstvo. Začínajú vychádzať v čase, keď boli revolučné udalosti predo dverami, v čase, keď sa celý hospodársky a spoločenský život založený na feudálnych vzťahoch dostáva v Uhorsku do smrteľnej krízy a stojí pred rozpadom.

Do popredia sa vtedy dostávali otázky hospodárske, volalo sa po racionálnejšom obrábaní pôdy, po rozšírení remeselníckeho podnikania, modernizácii výroby a rozvoji manufaktúr. Najdôležitejšou otázkou tejto doby bola otázka roľnícka, ktorej riešenie v mnohonárodnostnej monarchii bolo úzko spojené s národnostnou otázkou. Od spôsobu jej riešenia záviselo, akou cestou sa bude uberať ďalší kapitalistický vývoj. Preto aj orientácia Daniela Licharda na tento najzávažnejší problém ukazuje, ako ďaleko dopredu videl tento človek a ako správne pochopil základné požiadavky historického vývoja.

Už aj staršie slovenské noviny a časopisy sa zaoberali poľnohospodárskou, remeselníckou tematikou a popularizáciou prírodovedeckých poznatkov, (Prešpurské noviny, Staré noviny literního umění, Týdenník, Tatranka, Slovenskje národňje novini, Orol tatránski), no v nich bola táto tematika viac-menej okrajovou. Tvorila menšinu, pretože v nich prevládali články literárne, historické a niekedy aj politické. Lichard bol okrem toho naslovovzatým odborníkom na prírodné vedy a skúseným popularizátorom vedeckých poznatkov, čo sa pozitívne odrazilo na dobrej úrovni jeho hospodárskych novín.

Hospodárska a technická zaostalosť Uhorska bola prekážkou, ktorú chceli aj prívrženci Ľudovíta Štúra a Daniela Licharda v rámci svojich skromných možností prekonávať. Hovoril o tom aj jeden z vytrvalých dopisovateľov Orla tatranského Ondrej Klonkay: “Nás v rozumnejšom hospodárstve Nemci ďaleko predišli... chudobní Slováci len vždy pri tom starodávnom spôsobe hospodárenia zostávame: ale veru i chatrnejšie úžitky za túto chatrnejšiu prácu prijímame". Až vychádzaním Lichardových hospodárskych novín sa tento problém aspoň čiastočne vyriešil, keď aj slovenský čitateľ dostal konečne hospodársky tlačový orgán.

Lichard bol nielen redaktorom a vydavateľom novín, ale aj ich skutočným tvorcom. Sám si musel zaobstarávať aj administráciu novín a sám napísal aj väčšinu článkov do nich. Z rubriky Verejná listáreň vieme, že bol v čulom listovom spojení s čitateľmi novín, ktorí sa naňho často obracali. Sám im dával cenné rady pre pestovanie nových, neznámejších druhov plodín, ošetrovanie ovocných stromov, chove dobytka, ale prinášal aj praktické rady pre remeselníkov a roľníkov.

Lichard sa snažil od začiatku vychádzania novín získať pre ne čo najviac dopisovateľov zo všetkých slovenských krajov. Zaviedol pre nich aj osobitnú rubriku. Výťahy z ich listov vychádzali v rubrike Domáce dopisy. Týkali sa väčšinou otázok poľnohospodárskych, včelárskych a ovocinárskych. Najviac dopisovateľov mal z gemerskej a turčianskej stolice. Pravda Lichardove noviny nemohli byť ani zďaleka takými všestrannými a bojovnými, akými boli v tejto dobe napr. Slovenskje národňje novini.

Časti novín

Pri zostavovaní rubrík a zaraďovaní správ i článkov do novín, Lichard vychádzal zo skúseností, ktoré získal pri redigovaní Domovej pokladnice. Okrem toho preberal dosť materiálu aj zo súdobej rakúskej, nemeckej i českej ľudovýchovnej literatúry. Jeho významným cieľom bolo Novinami pre hospodárstvo napomáhať hospodársky pokrok v krajine tak, aby sa mohla čo najskôr „na stupeň priemyslu vyšvihnúť a tak dobrobyt remeselníkov založiť„“. Štefan Janšák (*1886 Osuské – 1972 Bratislava) v monografii o Lichardovi tvrdil, že „obsahovo Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život boli tak vysoko, že ich sám neskôr svojím Obzorom nepredstihol“.

Popredné miesto v novinách mali úvodníky, venované zásadným otázkam hospodárskej prosperity roľníkov a remeselníkov. Lichardovi, napriek predbežnému zákazu cenzúry, sa v novinách podarilo uverejniť aj niekoľko politických úvodníkov podporujúcich štúrovskú ideológiu.

Prírodným vedám venoval rubriku Lipové lístoky. Bol to zaujímavý pokus pútavou a prístupnou formou vzbudzovať záujem neškoleného dedinského čitateľa o prírodné úkazy. Nájdeme tu články z botaniky, z fyziológie rastlín, zoológie, ba aj ornitológie a geológie. Snažil sa vysvetľovať hlavne tie prírodné javy, s ktorými sa roľník pri svojej práci na poli a v hore najčastejšie stretával. Remeselníckej výrobe určil rubriku Remeselnícko-technické nárady (neskoršie Remeselnícko-technické správy). Tu uverejňoval praktické rady pre rôzne druhy remesiel (zámočníctvo, tesárstvo, zlievárenstvo, garbiarstvo, stolárstvo, obuvníctvo, zlatníctvo, kníhviazačstvo…), tak, aby každý čitateľ – remeselník si tu našiel niečo osožného pre svoju prácu.

Príbuzný charakter mala aj rubrika Drobničky pre gazdinku. Boli tu rady pre varenie, konzervovanie potravín, ničenie škodcov zeleniny a ovocia, informácie o domácich liekoch a pod. Zavedenie tejto rubriky svedčí o Lichardovej snahe pomáhať ženám a zapájať ich postupne do národného hnutia, čo bolo v súlade aj so želaním ostatných štúrovcov. Nie je preto náhodné, že už Hurban do svojich literárnych almanachov Nitry zaraďuje príspevky žien, ako ani to, že Slovenskje národňje novini prinášajú časté správy o účinkovaní žien v rozličných národných podujatiach a spolkoch.

Osobitné postavenie v Lichardových novinách mala rubrika Kukučka, v ktorej uverejňoval „všelijaké novinky z behu sveta a ľudského života“. Boli to zaujímavé aktuality rôznorodého obsahu, ktoré preberal pravda, bez udania prameňa, z peštianskych, viedenských, pražských alebo i zo zahraničných novín a časopisov. Išlo tu väčšinou o správy a glosy, týkajúce sa napr. správ o zrušení otroctva v Turecku, strojovej rentabilnej výrobe v Anglicku, prvom vysťahovaleckom spolku v Pešti, zriadení parnej pekárne vo Viedni a pod. Oočiatočná náhodnosť a určitá chaotičnosť v preberaní a v zaraďovaní správ do tejto rubriky, neskoršie ustúpila cieľavedomej koncepcii. Lichard aj túto rubriku postavil do celospoločenského demokratického hnutia v Uhorsku, do boja proti feudalizmu a jeho prežitkom, ako aj agitácii na slovenské národné požiadavky. Vítal napr. s nadšením správu o plánovanom budovaní všeobecne- vzdelávacích a priemyselných škôl v Čechách a na Morave s vyučovacím jazykom českým a dodal: “Školy na základe národnom, príď aj prostred nás kráľovstvo vaše!”. Z takých istých pozícií privítal aj zrušenie cenzúry a vládny výnos z 25. marca 1848 o zákaze porušovania listového tajomstva. V dobe metternichovského absolutizmu vznikol vo Viedni rozsiahly úrad, ktorý mal na starosti aj otváranie úradnej i súkromnej korešpondencie, vyzvedanie a udávanie tajnou políciou a jej konfidentmi – čo bola jedna z najpodlejších foriem, prostredníctvom ktorej sa chcel nenávidený feudálny režim udržať pri moci.

Lichard vo svojich hospodárskych novinách využívajúc uvoľnenie pomerov po zrušení cenzúry z marca 1848, snažil sa publikovať aj správy a komentáre politického zamerania. Sám sympatizoval s ľudom severného Talianska, bojujúceho v tejto dobe proti rakúskej nadvláde v súlade s národno-zjednocovacím talianskym hnutím. Bolo to aj preto, lebo sám ako Slovák – príslušník utláčaného národa bez nacionálnej slobody a štátnej samostatnosti, pociťoval hlboké sympatie k národnooslobodzovaciemu hnutiu. Preto aj na tomto mieste označil „taliansku vojnu za boj národov ku slobode povolaných“.

Stúpenci maďarizácie s veľkou pozornosťou sledovali Lichardove hospodárske noviny a snažili sa ich redaktora obviniť pred nadradenými úradmi z porušenia predpisov. Tvrdili, že v nich uverejňuje napriek zákazu politické články. Ak by mu to boli dokázali a noviny by boli oficiálne označili za politické, nebol by sa ubránil povinnosti zložiť za ne neobyčajne vysokú kauciu a to v súlade s novým „stocentovým zákonom o tlači“. Lichard však toľko peňazí nemal, a preto z obavy pred zastavením novín sa radšej zriekol publikovania vojnového a politického spravodajstva.

Rubriky o poľnohospodárstve, remeslách, priemysle doplňovali úradné správy, výťahy zo zákonov a nariadení, oznámenie o nových knihách, i prvé obchodné inzeráty. Na žiadosť čitateľov Lichard do novín zaradil aj prehľad o cenách obilia.

Súvis so zrušením poddanstva 1848

Po zrušení poddanstva v marci roku 1848 sa mnohí poslanci krajinského snemu i šľachtické predstavenstvá stolíc, ako aj jednotliví zemskí páni, snažili preťahovať uskutočnenie tohto zákona, alebo ho sabotovať. Dokonca niektorí úradníci stoličnej správy na ľudových zhromaždeniach popierali existenciu zákona o zrušení poddanstva, alebo tvrdili, že vstúpi do platnosti oveľa neskoršie. Robili tak preto, lebo chceli využívať ako sa len dalo, lacné pracovné sily poddaných a upevňovať feudálnu tyraniu. Lichard preto uverejnil vo svojich novinách presné znenie krajinských zákonov o zrušení dežmy, o spoločnom znášaní obecných poplatkov a daní, o slobodných kráľovských mestách, o stoličných voľbách a súdnictve, ktoré nikoho nemohli nechať v pochybnostiach o skutočnom stave vecí.

Lichard chcel pôvodne do svojich novín dať aj zoznam vrchnosti o stave slovenských cechov aj s cechovými predpismi. Snažil sa pomáhať oživeniu obchodu s remeselníckymi výrobkami, zmodernizovať cechovú sústavu a rozširovať poznatky o racionalizácii a modernizácii výroby. Tým chcel tiež prekonávať stredovekú strnulosť cechového zriadenia a jeho obmedzenosť. Upustil však od toho a v týchto novinách publikoval len úradnú správu ministra hospodárstva, priemyslu a kupectva zo dňa 9. VI. 1848, v ktorej sa uvádzali opatrenia na zamedzenie najhrubšieho vykorisťovania učňov a tovarišov, ale aj rozšírenia výroby istých druhov tovarov mimo cechov. Boli to opatrenia, ktoré si hospodársky vývoj v krajine už dávno vyžadoval.

V jednom z úvodníkov: “Čože má ľud náš od budúcnosti očakávať?" riešil jednu z najzávažnejších otázok nášho národného hnutia a celouhorského demokratického pohybu – zrušenie poddanstva a likvidáciu feudálnych prežitkov. Vysvetľoval tu pamätné marcové zákony tak, aby ich výklad bol nielen pravdivou informáciou pre slovenských sedliakov, ale aby čelil i falošnej propagande nepriateľov ľudu o ďalšom trvaní „zlopovestnej panštiny“. Na tomto mieste odsúdil aj štátne zriadenie v rakúskej monarchii, v ktorej šľachtic bol „despotom“ a poddaný „otrokom“, pričom pripájal k tomu aj vlastné komentáre, svedčiace o jeho dôkladnej analýze spoločenských pomerov i o teoretickom poznaní a praktických skúsenostiach.

Lichard na tomto mieste, podobne ako Štúr v úvodníku “Nový vek” uverejnenom v Slovenských národných novinách 31. III. 1848, hodnotí zrušenie poddanstva ako významný historický medzník. Charakterizuje ho ako začiatok novej epochy v živote slovenského ľudu. Lichard sa tu stáva stúpencom základných občianskych slobôd, ktoré už formulovali vodcovia Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie. V spomínanom úvodníku Lichard vyslovuje presvedčenie, že “sebavôľa všetkých malých aj veľkých pánikov pri stolici, či pri meste, počnúc od pána hajdúch až po vicišpána, prestať musí". Dovolával sa tu rovnosti pod zákonom, demokratizácie verejného života a dôslednej likvidácie feudálnych prežitkov. Ako vidno, v tejto dobe nebolo v sociálnej i národnej politike diferencii medzi Danielom Lichardom a stúpencami Ľudovíta Štúra.

Situácia slovenskej ekonomiky v 30-tych a 40-tych rokoch 19. storočia

Lichard, ako aj ostatní predstavitelia slovenského národného života pred revolúciou roku 1848/49, správne videli, že hlavnou prekážkou rozvoja Slovenska je feudalizmus a s ním spojený zaostalý spôsob výroby, ktorý nevládal zabezpečiť spoločnosti dostatok výživy, viedol k stagnácii výroby, k hladomorom a k pauperizáciii širokých roľníckych más. Preto bolo potrebné zintenzívnenie poľnohospodárskej výroby, spriemyselnenie krajiny, zlepšenie obchodu a dopravy, ale aj rozšírenie sociálnych a politických práv na všetky triedy spoločnosti. Výstižne to formuloval už Ľudovít Štúr: “Vec je z histórie a z každodennej skúsenosti dostatočne známa, že len tam, kde priemysel a obchod kvitol, rástla i sloboda politická a naopak, zase v zemiach nepriemyselných, v zemiach len orbou sa zapodievajúcich, býva vždy chudoba, služobnosť, poddanstvo a otroctvo".

Hospodársky a sociálny stav Uhorska bol v tridsiatych a štyridsiatych rokoch minulého storočia neutešený. Kým v rakúskych a českých zemiach boli už vtedy početné manufaktúry a rozširovala sa aj priemyselná výroba, Uhorsko zápasilo s ťažkosťami cechovej výroby, ktorá stagnovala a nemohla sa rozvinúť aj preto, lebo bola ochromená zahraničnou konkurenciou. Na Slovensku len v štyridsiatych rokoch minulého storočia vznikajú prvé cukrovary, parné mlyny, liehovary, octárne a garbiarenské podniky, pričom niektoré z nich využívali ešte nútenú prácu poddaných.

Pôvodná akumulácia sa prejavuje postupným koncentrovaním pôdy v rukách feudálov na úkor poddaných. Na latifundiách veľkostatkov sa síce rozširuje výroba, no spôsob obrábania pôdy bol extenzívny, založený na poddanských pracovných silách a na ich primitívnych výrobných nástrojoch. Zaberanie poddanskej pôdy šľachtou i rýchly rast populácie roľníckeho obyvateľstva zapríčinili tiež jeho prenikavé zbedačovanie.

Majetková diferenciácia roľníctva na Slovensku sa veľmi prehĺbila. Urbárska pôda, t. j. pôda v dedičnej držbe poddaných tvorila pred revolúciou necelých 23 % celkovej slovenskej pôdy. V niektorých stoliciach bol tento pomer ešte horší. Napr. v zemplínskej stolici tvorila len 12 %, v turčianskej 14 % atď. Pôda, ktorá podľa zákona patrila poddanému roľníctvu, bola veľmi rozdrobená. Noviny Magyar gazda takto opisovali v tejto dobe zbedačovanie slovenského roľníctva: „V Hornom Uhorsku drobenie pozemkov dosiahlo taký stupeň, že roľnícke usadlosti na mnohých miestach rozdelili na 32, 64, ba aj 128 častí a na takých miestach, kde sa sotva jedna rodina môže uživiť, bývalo 30 a 40 slovenských rodín“.

Okrem toho musíme mať na zreteli, že počet želiarov – bezzemkov dosahoval vtedy až 210 000 (hláv rodín), t. j. o 50 000 viacej, ako urbárskych roľníkov, čo predstavuje obrovský počet dedinskej chudoby. Pôda slovenských stolíc bola menej úrodná, ako v strednej časti Uhorska a spôsob hospodárenia bol na nízkej úrovni. Aj podľa toho možno posúdiť, že situácia na slovenských dedinách pred zrušením poddanstva bola viac ako kritická.

Okrem toho slovenského poddaného oveľa viacej vykorisťovali, ako poddaného roľníka v južnom Uhorsku. Peter Kellner-Hostinský – tento naslovovzatý ekonóm a talentovaný redaktor Slovenských národných novín, podáva vo svojom rozsiahlom príspevku Pohľady na naše národné hospodárstvo, uverejnenom v štúrovských politických novinách, takéto svedectvo o postavení slovenského roľníka: “Poddaný liptovskej stolice platí daň od zeme, t. j. dežmu tri razy, štyri razy väčšiu, ako poddaný v Banáte, prečo? Bo zem liptovská je na úrodu chudobnejšia, naproti tomu banátska bohatšia...Z tej istej výmery pôdy v Liptove má roľník len 10 zl. zisku, kým poddaný v Banáte až 60 zl., ale dežmu platia rovnakú".

Časté epidémie chorôb a hlad boli na slovenskom vidieku v tejto dobe častým hosťom. Ondrej Klonkay píše v štúrovských politických novinách, že podľa úradných správ tesne pred revolúciou v Uhorsku za jedno leto zomrelo pre hlad a epidémie 274.000 ľudí. Často vraj vtedy na Slovensku bolo vidieť nielen “prázdne domy, ale aj odpoly pusté dediny". Zo strachu pred hladom a epidémiami utekali roľníci z ohrozených oblastí do iných stolíc. Magistrát Budapešti napr. ustanovil na obvode hlavného mesta stráže, ktoré nemilosrdne zaháňali biedou tlačených Slovákov, putujúcich stovky kilometrov pešky, aby ušli pred smrťou hladom.

Zrušenie poddanstva nezmenilo veľa na postavení nášho roľníctva. Veď v jeho rukách zostalo také malé množstvo z celkovej rozlohy ornej pôdy, že sme, ako výstižne povedal Štefan Janšák významný politik z rokov 1918 – 1948 a rodák z obce Osuské, vstúpili do storočia pary a elektriny s veľmi zlými ašpiráciami, takrečeno ako národ bezzemkov. Rozdrobenosť a extenzívne obrábanie pôdy, slabý rozvoj priemyslu a obchodu, surové vykorisťovanie ľudových más, to boli najzávažnejšie nedostatky, ktorých sa Slovensko nezbavilo ani do konca prvej svetovej vojny.

Podpora slovenských roľníkov

Lichardove hospodárske noviny vychádzajúce v prevratnom historickom roku 1848 mali osobitne významné poslanie. Mali zainteresovať roľníka zbaveného poddanstva na zvyšovaní výnosov pôdy, na lepšom chove dobytka, modernizácii poľnohospodárskej výroby a pod. Lichard v nich úspešne spájal kultúrny a nacionálny program štúrovcov so sociálnymi potrebami ľudových más. Treba však zdôrazniť, že svojimi novinami chcel slúžiť hlavne remeselníkom a tým roľníkom, ktorí mali vlastný hospodársky inventár, ťažný dobytok a pôdu. Na týchto dvoch spoločenských vrstvách totiž veľmi záležalo štúrovcom.

Lichard v Novinách pre hospodárstvo prinášal články s návrhmi na agronomické a agrotechnické opatrenia, informácie o technických novinkách, praktické rady pre poľné hospodárstvo a remeslá. Išlo tu napospol o rady, ktorých realizácia si nevyžadovala väčších finančných investícií a ktoré mohol uskutočniť aj drobnejší remeselník a hospodár. V týchto novinách navrhoval aj založenie hospodárskej školy v Trnave. Podnetom k tejto jeho myšlienke bol dar 150.000 zlatých, ktoré poskytlo ministerstvo financií na odstránenie hrozných následkov hladu v hornouhorských stoliciach. Správne hodnotil tento čin vlády ako almužnu, ktorá „veľmi žobrač upomína“. Navrhol, aby sa tieto peniaze radšej použili na založenie hospodárskej školy, do ktorej by boli študenti prijímaní zadarmo. Vyučovacím jazykom tu mala byť slovenčina. Žiaci mali by počúvať nielen teoretické prednášky, ale absolvovať aj praktické kurzy priamo na poliach. Ich povinnosťou malo byť aj rozširovanie znalostí o modernom hospodárení medzi ľudom. Lichard radil, aby sa pri škole vytvoril aj celoslovenský hospodársky spolok, ktorý by vydával aj roľnícky časopis. Tieto Lichardove myšlienky sa však pred revolúciou roku 1848/49 neuskutočnili.

Veľký význam mali aj Lichardove články v Novinách pre hospodárstvo, týkajúce sa kultivácie pôdy, pestovanie plodín a zavádzanie rôznych agrotechnických opatrení v časoch na Slovensku ešte málo rozšírených. Valec na drvenie hrúd na poli, brány so železnými zubami, kosa miesto kosáka, železné osi na vozoch namiesto drevených, využívanie tzv. valcového klinu na štiepanie dreva, výroba gleja, dreveného uhlia, boj proti trojpoľnému systému a pod. (Bojoval proti úhorovému hospodáreniu v presvedčení, že “každý čistý úhor je zjavná škoda pre hospodára". Radil roľníkom, aby si zaviedli pevný osevný postup, polia dôkladne hnojili a kultivovali ich aj bránením a podmietkou.

O jeho nezištnosti a úprimnej snahe pomôcť ľudu svedčí aj to, že kúpil za značnú sumu vo Viedni kvalitné osivo tzv. svätoilonskú pšenicu, ktorú zasial v Skalici a dočkal sa z nej dobrej úrody. Chcel, aby sa toto kvalitné osivo na Slovensku čo najviac rozšírilo, a preto vo svojich novinách vyzýval roľníkov – záujemcov. Žiadal ich, aby sa prihlásili, ak majú záujem, kde im má bezplatne toto osivo poslať. Snažil sa tiež v našich krajoch udomácniť sadenie morušových stromov, zaviesť chov hodvábnika a výrobu hodvábu.

Zánik novín

Lichard takýchto i podobných návrhov vo svojich hospodárskych novinách publikoval veľa. Jeho novinárska činnosť mala významné poslanie. Bola mostom, po ktorom sa štúrovci chceli dostať k roľníkom a získavať ich postupne pre svoj hospodársky, politický i národný program. Preto Lichard, aj keď vydával len hospodárske noviny, zdal sa mnohým prívržencom odnárodňovania slovenských krajov byť nebezpečným protivníkom, ktorého sa chceli čo najskôr zbaviť.

V časopise Egyházi lap (Cirkevné listy) objavil sa vtedy zlostný pamflet Ladislava Jesenského, v ktorom bol Lichard obvinený z búrenia dedinského ľudu proti vrchnosti, z panslavizmu, prebúdzania sympatií širokých vrstiev slovenského obyvateľstva k Prahe, Záhrebu, alebo „práve ku Moskve“. Jesenského útok proti Lichardovi bol organickou súčasťou pohonu proti slovenským národovcom roku 1848.

Udalosti sa však potom už valili búrlivým tokom. Po pamätných Žiadostiach slovenského národa vyhlásených 10. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši, Štúr, Hurban a Hodža, na ktorých bol vydaný zatykač, sa pred smrťou zachránili len útekom za hranice. Perzekúcie slovenských národovcov boli vtedy na dennom poriadku. Ich priamym dôsledkom bolo aj zastavenie prvých politických Slovenských národných novín.

V bezradnosti a dezorientovanosti zapríčinenej nedostatkom informácií, zastrašovaním a prenasledovaním, štúrovci pociťovali stranu svojich novín, dvojnásobne ťažko. Videli, a na každom kroku sa mohli vtedy presvedčovať, aký nesmierny význam pre život národa majú politické noviny, ak ho pravda dobre vedú, usmerňujú a informujú. Hľadali osobnosť, ktorá by v týchto kritických chvíľach zastúpila na Slovensku Ľudovíta Štúra. Práve vtedy bolo treba, aby niektorý zo slovenských novinárov odrážal útoky maďarskej tlače, ale aj slovenských novín, vydávaných cez revolúciu kossuthovskou vládou.

Najvhodnejším pre túto úlohu sa im zdal byť popredný slovenský novinár, príslušník staršej generácie národovcov – Daniel Lichard. Do jeho redakcie Novín pre hospodárstvo dochádzalo vtedy veľa žiadostí čitateľov, aby sa čo chytil najskôr tejto zodpovednej úlohy. Sám o tom napísal: “Jedno po druhom dostávali sme dopisy, k tomu nás ponúkajúce, aby sme aj politickým novinám v tomto tak veľmi pamätnom veku jednu čiastku listov našich otvorili".

Pohotový skalický redaktor bol ochotný splniť tieto požiadavky slovenskej verejnosti. Chcel 1. októbra 1848 zastaviť vydávanie Novín pre hospodárstvo, remeslo a domáci život a začať vydávať politické noviny Slovenská Zorňica s hospodárskou prílohou Žitva. V prílohe sa mali podľa neho, “tie veci podávať, ktoré sa dosiaľ v novinách našich (t. j. v Novinách pre hospodárstvo), podávali". Slovenská Zornica mala brániť slovenské národné práva s prihliadaním na „skutočné zákony našej vlasti“. Išlo o novú koncepciu novinárskeho programu, ktorú chcel podrobne vysvetliť v úvodníku prvého čísla nádejných novín.

Licharda od úmyslu vydávať slovenské politické noviny neodradili ani vyhrážky maďarských šovinistov, ani nepriazeň úradnej vrchnosti, ani obavy pred finančnými stratami. Skalický kníhtlačiar Škarnicel mu už aj poskytol peniaze na potrebnú kauciu. Začal robiť všetky potrebné prípravy na vydanie ich prvého čísla. Život však skrížil jeho plány.

27. septembra 1848 bol nútený vo svojich Novinách pre hospodárstvo uverejniť takýto ohlas: “... Od toho času, čo sme pred týždňom premenu v ohľade Novín pre hospodárstvo, remeslo a domáci život urobiť sa majúcu oznámili, do cesty nám vkročili nepredvídané prekážky v tom, že potrebná kaucia zase pod otázkou prišla, takže nielen onú premenu odložiť, ale aj celý tento časopis na čas pretrhnúť a zastaviť musíme". Lichard sa domnieval, že ide len o prechodné opatrenie a že onedlho začne politické noviny predsa len vydávať, ako to aj z ďalšieho textu „ohlasu“ vyplýva.

Bola skutočne jedinou príčinou zániku novín len vysoká kaucia? Veď ešte pred týždňom písal v tých istých novinách, že peniaze na kauciu mu poskytne Škarnicel. Vo vlastnom životopise hovorí, že príčinou zániku novín boli revolučné nepokoje. Bližšie tento pojem ani tu však nevysvetlil. Toto tvrdenie považujeme viac za pravdepodobné.

To bolo posledné 26. číslo Lichardových Novín pre hospodárstvo, remeslo a domáci život. Tento znamenitý hospodársky týždenník vychádzal iba pol roka. Aj keď už nikdy nebol obnovený, nezabudol naň ani Lichard, ani jeho čitatelia a to ani po dvadsiatich, tridsiatich rokoch. Mal pokrokovú tradíciu a aj preto jeho vydavateľ a redaktor dal neskôr svojmu Obzoru ten istý podtitul: Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život.