Obnova pamiatok

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Súčasné teórie ochrany kultúrneho dedičstva chápu pod pojmom pamiatka všetky hmotné i nehmotné doklady historického vývoja spoločnosti, jej umenia, vedy, techniky a iných odborov ľudskej práce a života, ako aj dochované prostredie historických sídelných celkov a architektonických súborov, alebo doklady majúce vzťah k významným osobám a udalostiam dejín a kultúry, ktorých zachovanie je v záujme spoločnosti. Z uvedeného je zrejmé, že ak si spoločnosť uvedomuje konkrétne hodnoty viazané na konkrétne pamiatky, snaží sa o zachovanie a ochranu týchto pamiatok, respektíve celého pamiatkového fondu na danom území (v prípade štátnej ochrany pamiatok).

Ochrana pamiatkového fondu je súhrn činností a opatrení zameraných na identifikáciu, výskum, evidenciu, zachovanie, obnovu, reštaurovanie, regeneráciu, využívanie a prezentáciu kultúrnych pamiatok a pamiatkových území.

Cieľom ochrany a obnovy architektonického dedičstva je nielen zachovanie jeho hmotnej podstaty, ale zároveň aj zapojenie do súčasného života spoločnosti t j. priradenie adekvátnej funkcie historickému objektu či architektonickému súboru.

Zásady ochrany a obnovy architektonického dedičstva[upraviť | upraviť kód]

Vychádzajúc z úlohy, ktorú ochrana pamiatok prisudzuje autenticite a pôvodnej hmote historickej architektúry (najmä v kontexte západných kultúr), javí sa jednou z hlavných zásad pri ochrane architektonického dedičstva:

  • zachovanie pôvodnej hmoty a vzhľadu pamiatky
  • zachovanie pamiatky na pôvodnom mieste a v pôvodnom prostredí
  • zachovanie pôvodnej funkcie pamiatky

Táto zásada však predstavuje iba ideálny cieľ, ktorý je v praxi často ťažko dosiahnuteľný v plnom rozsahu, keďže v prípade historickej architektúry sa niekedy stretávame nielen s pozmeneným vzhľadom pamiatky, ale aj B nená-vratnou zmenou pôvodného prostredia či historicky odôvodneným zánikom pôvodnej funkcie. V prípade novej funkcie historickej architektúry však platí jednoznačná zásada, že táto sa musí prispôsobiť charakteru pamiatky a jej hodnotám a že pripadne nové stavebno-konštrukčné a technické zásahy z dôvodu novej funkcie by mali byť reverzibilné, t. j. odstrániteľné.

Metódy ochrany a obnovy architektonického dedičstva[upraviť | upraviť kód]

Ochrana pamiatky je súhrn činností a opatrení vykonávaných na predchádzanie ohrozeniu, poškodeniu, zničeniu alebo odcudzeniu kultúrnej pamiatky, na trvalé udržiavanie dobrého stavu vrátane prostredia kultúrnej pamiatky a na taký spôsob využívania a prezentácie, ktorý zodpovedá jej pamiatkovej hodnote. Zahŕňa v sebe všetky činnosti, ktorých cieľom je zabrániť pôsobeniu škodlivých vplyvov, ktoré ohrozujú hmotu a vzhľad pamiatky či jej samotnú existenciu. Škodlivé vplyvy pritom môžu byť dôsledkom činnosti človeka aj prírody. Obnova kultúrnej pamiatky je súbor špecializovaných odborných činnosti, ktorými sa vykonáva údržba, konzervovanie, oprava, adaptácia a rekonštrukcia kultúrnej pamiatky alebo jej časti. Predstavuje teda súbor činností, ktoré je potrebné realizovať, ak už škodlivé vplyvy zanechali na architektonickom diele svoje „stopy" a cieľom je vrátiť pamiatku do stavu pred pôsobením škodlivých vplyvov. Ochrana a obnova architektonických pamiatok sa realizuje rôznymi prostriedkami a nástrojmi.

Pred škodlivými vplyvmi činnosti človeka chránime pamiatky

Na zamedzenie pôsobenia prírodných škodlivých vplyvov a odstraňovanie ich následkov sa v praxi používajú rôzne technické prostriedky, postupy a metódy ochrany a obnovy. Z histórie pamiatkovej praxe poznáme

  • puristické metódy obnovy pamiatok
  • konzervačné metódy
  • metódu analýzy a syntézy,...

Tieto metódy nie sú vo vzájomnom rozpore a často v praxi dochádza k ich vzájomnej kombináciách.

Metódy podľa miery zásahu a spôsobu obnovy[upraviť | upraviť kód]

  • reštitúcia - ako odborné ošetrenie pamiatky, ktorej pôvodný dochovaný vzhľad bol prekrytý alebo zmenený neskorším technickým, stavebným alebo výtvarným zásahom, a to tak, že nevhodný zásah sa odstráni a pamiatka sa tým vráti do pôvodnej podoby, v akej sa zachovala (napríklad odstránenie zamurovaných arkád alebo neskoršej nehodnotnej priečky, ktorá rozdelila architektonicky celistvý priestor)
  • anastylóza - užší pojem ako reštitúcia. Pojem vznikol z gréckeho pojmu znovuvztýčenie stĺpov. Ide v podstate o zostavenie zrúteného alebo zničeného objektu späť do pôvodnej podoby zo zachovaných jednotlivých časti a prvkov zväčša na pôvodnom mieste. Pri tejto metóde často dochádza ku kombinácii s ďalšími formami obnovy. Metóda je typická pre obnovu antickej stavebnicovej architektúry, ale jej použitie nachádzame aj na iných druhoch historických objektov (napríklad sa využila aj pri obnove Kostola Frauenkirche v Drážďanoch)
  • reštaurovanie - v zmysle platnej legislatívy na Slovensku predstavuje osobitný druh obnovy, ktorý je zameraný na výtvarné a umelecko-remeselné časti a prvky historickej architektúry. V medzinárodnom kontexte sa pod pojmom reštaurovanie či reštaurácia chápe odborné ošetrenie poškodenia pamiatky, pri ktorom sa vhodným spôsobom aj novo doplnia, respektíve nahradia chýbajúce drobnejšie a menej podstatné časti architektúry s cieľom obnovy pôvodného vzhľadu pamiatky
  • rekonštrukcia - znamená doplnenie chýbajúcej či nahradenie poškodenej podstatnej časti pamiatky z (hľadiska celku) s cieľom obnovy pôvodného vzhľadu pamiatky. Náhrada pôvodného prvku sa môže uskutočniť:
    • kópiou
    • bossou (t j. prvkom, ktorý je materiálovo, farebne, formou opracovania alebo iným spôsobom odlíšený od pôvodného prvku)
    • novotvarom (t j. voľným dokomponovaním v duchu súdobej architektonickej tvorby

Praktická obnova pamiatok[upraviť | upraviť kód]

V praktickej obnove architektonických a stavebných pamiatok sa iba zriedkavo stretávame s výlučným použitím iba jednej zo spomenutých metód. Na bližšie určenie charakteru celkovej koncepcie obnovy určitého kultúrno-historického objektu či súboru sa používajú pojmy:

  • slohová rekonštrukcia (označuje súbor odborných zásahov s prevládajúcim použitím metód rekonštrukcie, reštaurácie a konzervácie, kde dopĺňané prvky majú charakter kópie, repliky, analógie, prípadne bossy, s nepodstatným odlíšením od pôvodného originálu. Slohová rekonštrukcia nemusí znamenať obnovu a prezentáciu pamiatky do jedného slohového obdobia. Je možná iba v prípade existencie hodnoverných dokladov o pôvodnom vzhľade a forme obnovovaného objektu)
  • náznaková rekonštrukcia (označuje súbor odborných zásahov, kde vzhľadom na charakter odlíšenia dopĺňaných prvkov už nemôžeme hovoriť o obnove pôvodného stavu a vzhľadu pamiatky, ale skôr o obnove pôvodného charakteru historickej architektúry, respektíve vyjadrenie jeho pôvodného výrazu a významu formou umeleckej štylizácie, náznaku, prípadne výtvarného symbolu)
  • novotvar (nová architektonická tvorba) v historickom prostredí (vyjadruje výrazné odlíšenie charakteru dotknutého objektu či súboru po odbornom zásahu od pôvodného historického stavu, t j. doplnenie historickej architektúry o nové významy a prvky súdobých výrazových prostriedkov, vyplývajúce najčastejšie z nových funkčno-prevádzkových a estetických požiadaviek, ako i z dochovaného stavu, ktorého miera deštrukcie nedovoľuje jeho obnovu inou metódou)

Obnova urbanistických súborov[upraviť | upraviť kód]

V prípade obnovy urbanistických súborov sa používajú pojmy

  • regenerácia
  • reanimácia
  • revitalizácia
  • rekonverzia (obnova priemyselného dedičstva spojená so zmenou funkcie sa často označuje týmto pojmom)

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]