Parný rušeň 364.0

Parný rušeň 364.0
Prevádzkové parametre
Maximálna rýchlosť	90 km/h
Trvalý výkon	950 kW
Pretlak pary	14 atm
Výhrevná plocha kotla	163,83 m2
Plocha prehrievača	28,49 m2
Plocha roštu	3 m²
Priemer valcov	2
Usporiadanie pojazdu	1´C´1 h2
Rozchod	1435 mm
Minimálny polomer prechádzania oblúkov	150 m
Hmotnosť	53,8 t
Adhézna hmotnosť	41,9 t
Dĺžka cez nárazníky	12117 mm
Šírka	3110 mm
Výška	4650 mm
Priemer kolies	hnacie a spriahnuté 1820 mm predný behúň 1034 mm zadný behúň 870 mm
Typ brzdy	sacia, tlaková
Výrobné údaje
Výrobca	Lokomotivfabrik Floridsdorf AG
Prevádzkovateľ	kkStB (1916 – 1918) ČSD (1918 – 1938, 1945 – 1957) DR (1938 – 1945)
Rok výroby	1916, 1918
Počet vyrobených kusov	22

Parný rušeň 364.0 je typ trojspražných parných rušňov pre ľahšie rýchliky, vyrábaných rakúskou lokomotívkou Lokomotivfabrik Floridsdorf AG vo Viedni pre Cisársko-kráľovské rakúske štátne dráhy. Všetky rušne tohto typu boli neskôr prevádzkované ČSD, a to predovšetkým na čele osobných vlakov. Hoci po vzniku Česko-Slovenska sa v ich výrobe ďalej nepokračovalo, ich hlavné rysy dali impulz k prvej samostatnej československej konštrukcii rušňov 365.0.

Vývoj a výroba

Od roku 1910 hromadne vyrábali popredné rakúske lokomotívky úspešné parné rušne s vlečným tendrom radu 429 (v Česko-Slovensku neskôr označované ako 354.7), ktoré v tom čase svojim výkonom približne 810 kW postačovali aj na ľahšie rýchliky. Hromadné dodávky štvornápravových osobných vozňov triedy Ib s rázvorom náprav 13,5 m (prototypy iba 13,2 m) naprieč všetkými vozňovými triedami (staršie štvornáprvové vozne boli dodávané väčšinou iba pre vyššie vozňové triedy, resp. pre kombináciu vyšších tried s III. triedou) však umožnili zvyšovať maximálnu rýchlosť rýchlikov až na 100 km/h. Šéfkonštruktér rakúskych železníc, Karl Grolsdorf sa preto popri návrhoch iných rušňových rad vo svojich posledných rokov intenzívne zaoberal aj možnosťou zvýšenia maximálnej rýchlosti rušňov radu 429 na 90 km/h. Hoci ďalšími konštrukčnými vylepšeniami, najmä náhradou združeného parného stroja jednoduchším dvojčitým sa podarilo čiastočne zvýšiť ich výkon, vtedajšia technologická úroveň použitých materiálov, ktorá navyše po roku 1914 vplyvom vojnových udalosti upadla, nedokázala pri použití hnacích a spriahnutých kolies s priemerom 1614 mm zabezpečiť spoľahlivú prevádzku. Riešením sa stalo použitie osvedčených pojazdov starších a výkonnejších rušňov radu 10 a 110 s priemerom hnacích a spriahnutých kolies 1820 mm.

Vo výsledku tak bol z rušňov radu 429 použitý kotol, strojvodcovská búdka a zadný behúň, pričom predný behúň a hnacie a spriahnuté kolesá rozmerovo zodpovedali rušňom radu 4, 9, 10 a 110, pre aspoň čiastočné zachovanie adhézie boli rozostupy medzi hnacím a spriahnutými kolesami zväčšené.

Prvé dva rušne boli vyrobené v roku 1916, ďalších 20 v roku 1918.

Technický popis

Vnútorný rám lokomotívy pozostáva z dvoch pozdĺžnikov z 27 mm hrubého plechu vnútornej vzdialenosti 1170 mm. Predný behúň priemeru 1034 mm tvorí spolu s prvým sprihanutým dvojkolesom tzv. Krauss-Helmholtzov podvozok. Zadný behúň s priemerom kolies 870 mm bol bez vratných pružín. Parný stroj bol dvojčitý, pozostávajúci z piestov s priemerom 540 mm a zdvihom 680 mm a pomocou Heusingervho rozvodu poháňal prostrednú spomedzi spriahnutých náprav. Vzájomná vzdialenosť osi parného stroja je 2116 mm. Paru do parného stroja privádzali piestové posúvače. Pevný rázvor (medzi hnacou a druhou spriahnutou nápravou) predstavoval 2200 mm, celkový 9260 mm.

Kotol rušňov vychádzal z lokomotívneho kotla rušňov radu 429 (československé označenie 354.7) a os jeho ležatej časti bola vo výške 2980 mm nad temenom koľajnice. Skriňový kotol mal dĺžku 3100 mm a šírku 1294 mm. Ležatý kotol mal vnútorný priemer 1466 mm a dĺžku trúbiek 4600 mm. Na ležatom kotli mali rušne 910.01-02 jeden nízky parný dóm na treťom prstenci, zvyšné mali pridaný ďalší na prvom prstenci. Československé dráhy neskôr parné dómy vymenili za vysoké, spojené trúbkou (podobne ako u iných rekonštrukcii), čím síce elegancia strojov utrpela, ale došlo k zväčšeniu parného priestoru a zabráneniu strhávaniu vody do valcov. Dymnica obsahovala Schmidtov predhrievač. Strojvodcovská búdka svojimi rozmermi plne zodpovedala rušňom radu 429.

Rušne boli dodané pôvodne so sacou brzdou, tá bola v medzivojnovom období doplnená o tlakovú brzdu, pričom jednostupňový kompresor mávali umiestnený na ľavej strane dymnice.

S rušňami boli dodané štandardizované rakúske tendre radu 156 (neskoršie československé označenie 516.0), ktorých sa vyrobilo celkom okolo 1250 kusov. Šlo o trojnápravové nitované tendre s celkovým rázvorom náprav 3200 mm, kde rázvor medzi prvou dvojicou náprav (od rušňa) bol zväčšený na 170 mm. Priemer všetkých kolies bol 1034 mm. Celá súprava s rušňom dosahovala dĺžku 18311 mm. Prázdny tender vážil 17 t a pri maximálnom zaťažení dosahoval nápravové tlaky 13 t na všetky nápravy. Tender dokázal uviesť 16 m³ vody a 8,5 m³ uhlia. Plne naložený vážil 39 t. Tendre mali zúžený priestor na uhlie, čím bol zabezpečený dobrý výhľad pre lokomotívnu čatu aj pri jazde tendrom vpred. V Česko-Slovensku sa priestor pre uhlie v týchto tendroch zvykol zväčšovať dreveným debnením, čím sa možnosť zásob uhlia rozšírila až na 11 m³.

Prevádzka

Rušne boli ešte rakúskymi štátnymi železnicami využívané pre vedenie rýchlikov Viedeň-Berlín cez Jihlavu. Po ich prevzatí ČSD a dodaní novších strojov radu 365.0 slúžili najprv v Českej Třebovej na osobných vlakoch do Brna a Prahy. Neskôr sa dostali do Hradca Králové, a v druhej polovici tridsiatych rokov do Děčína a Břeclavi, kde ich zastihla anexia Sudet nacistickým Nemeckom. Po roku 1938 všetky rušne prevzali preto DR a označili ich ako radu 35.5 so zachovaním poradových čísel. Po vojne sa všetky vrátili ČSD, kde boli ešte presunuté do Prahy a Tábora. S výnimkou stroja 364.020, zrušeného ešte v roku 1946 (pravdepodobne bol vážne poškodený počas oslobodzovacích bojov a tak do prevádzky po vojne už nezasiahol) a stroja 364.005 boli zvyšné stroje zrušené medzi rokmi 1951 až 1957.