Paríž v 20. storočí

Paríž v 20. storočí (Paris au XXe siècle) je vedecko fantastický román francúzskeho spisovateľa Julesa Verna. Je to po knihách Cesta naspäť do Anglicka a Škótska a Päť týždňov v balóne tretí autorov román. Jules Verne ho napísal v roku 1860 a opisuje v ňom ponurý obraz ľudskej spoločnosti o sto rokov (ľudstvo na jednej strane využíva obrovské technické vymoženosti, ale na druhej strane prechádza obrovským úpadkom vzdelanosti, ktorý so sebou priniesol konzumný a unáhlený spôsob života). Vernov vydavateľ Hetzel odmietol toto dielo vydať pre jeho pesimizmus, a po jeho prečítaní napísal Vernemu: "Môj drahý Verne, neviem, čo by som za to dal, aby som vám dnes nemusel písať. Stanovili ste si navýsosť obťažný úkol – a rovnako ako vaším predchodcom v podobných veciach, ani vám sa nepodarilo zhostiť sa ho s úspechom. (…) Publikáciu tejto knihy vidím ako katastrofu, ktorá zničí vaše meno. Priviedlo by to k presvedčeniu, že Päť týždňov v balóne bolo náhodné vybočenie. Ale ja tu mám Dobrodružstvá kapitána Hatterasa, a preto viem, že náhodné vybočenie je práve tato nezdarená vec ale verejnosť by to nevedela. (…) Nie ste pre túto knihu zrelý, prepracujete ju za dvadsať rokov. (…)" A na okraj rukopisu poznamenal: "Vášmu proroctvu dnes nikto neuverí. (…), nebudú sa o to zaujímať."

Jules Verne potom dielo založil medzi svoje ostatné rukopisy. Neskôr bol román dokonca považovaný za stratený. Jediným dôkazom jeho možnej existencie bol zoznam Vernových nevydaných diel, ktorý roku 1905 zostavil po smrti svojho otca jeho syn Michel Verne. V roku 1989 rukopis náhodou objavil autorov pravnuk Jean v trezore, o ktorom sa Michel domnieval, že je prázdny. Keď bol román v roku 1994 vydaný vo Francúzsku, zaznamenal obrovský úspech.

Obsah románu

Kniha je majstrovským dielom vedecko technickej predvídavosti a intuície Julesa Verna ohľadne ďalšieho technologického vývoja, je až vizionárska. Zatial čo iní videli v niektorých vynálezoch svojej doby len zábavné hračky, Verne im udelil dôležitú úlohu v budúcnosti. Ako príklad možno uviesť samohybné vozy poháňané v knihe motorom belgičana Jeana Lenoira (1822 – 1900) z roku 1859. Tento motor čakal celých tridsať rokov, než bol zdokonalený nemeckými inžiniermi Daimlerom a Benzom a skutočne využitý na pohon automobilov.

Román sa odohráva v Paríži v rokoch 1960 – 1962, v meste mrakodrapov zo skla, vysokorýchlostných vlakov a automobilov, vo svete počítacích strojov a celosvetovej komunikačnej siete, v dobe keď elektrické osvetlenie, faxy, telefóny a výťahy sú bežnou súčasťou každodenného života. Až k branám Paríža je vyhlbený morský kanál, splavný aj pre najväčšie námorné lode a na mieste dnešnej Eiffelovej veže bol postavený monumentálny maják. Veda tak všestranne uľahčila ľudský život, ten však napriek tomu nie je príliš šťastný. Neustály zhon štve ľudí bez odpočinku vpred. Kultúra upadá, svetu vládne praktický materializmus, manželstvo prestáva plniť svoju funkciu, pretože manželia sa vďaka pracovnému vyťaženiu takmer nevidia, agresívny feminizmus činí z žien "vyhynutú rasu", začína prevládať počet detí narodených z voľného zväzku a zaznieva aj myšlienka, že "ženy ako bytosti na množenie skoro nahradia stroje na stlačený vzduch". Klesá aj obecná úroveň vzdelanosti, mená ako Hugo, Balzac, alebo Musset sa stávajú prázdnymi pojmami z dávnej minulosti.

Hlavným hrdinom románu je šesťnástročný básnik Michel Dufrénoy, ktorý zdedil po svojom mrtvom otcovi umelecké sklony, ktoré mu bránia podieľať sa na konzumnom spôsobe života, a preto márne hľadá v modernom svete uplatnenie. Keď vyhral prvú cenu za latinské verše, bolo to jeho strýkom a tetou považované za osudnú skutočnosť. Stane sa bankovým úradníkom, ale táto epizóda jeho života skončí vyhadzovom. Jediným kladom tejto práce je, že nájde priateľa, tajného klaviristu – Quinsonnasa, ktorý ho zoznámi s ďalšími umelcami, a že sa zamiluje do krásnej Lucy, dcéry posledného univerzitného profesora rétoriky Richelota.

V následujúcich kapitolách knihy Michel hľadá prácu, márne obchádza so svojou básnickou zbierkou vydavateľstvá, a nakoniec modernizuje divedelné klasiky v útvare pomenovanom „Velké skladište drám“, ktorého účelom je chrliť nenáročné komédie, operety a vaudevilly s kupletmi a často aj s oplzlými žartami. Táto práca ho však nemôže ako tvorcu uspokojiť, a preto dáva výpoveď. Nakoniec nemá už žiadne peniaze a je nútený jesť najprv tzv. zemiakový syr, potom žaluďový chlieb a nakoniec syntetický chlieb, vyrábaný z uhlia. V hroznej zime na počiatku roku 1962 Michel zistí, že Lucy s otcom bola pre dlhy vysťahovaná z bytu neznámo kam. V krutom mraze blúdi ulicami a výjavy dostávajú až surrealistický nádych. Michel sa dostane na ohlušujúci „Elektrický koncert“, hraný dvomastami prepojenými klavírmi, a vidí ďalšie odpudivé scény parížskej spoločnosti 20. storočia, napríklad stavbu popraviska, kde zistí, že teraz sa popravuje elektrickým výbojom. Omdlie, ale spamätá sa ešte, uteká preč, dostáva sa na cintorín, odkiaľ pozoruje zmechanizované a odcudzené mesto a kde nakoniec zrejme umiera. Román končí slovami: „Ach! Paríž!“ zvolal s gestom zúfalého hnevu. „Ach! Lucy!“ zašeptal a v mdlobách padol do snehu.

Literárny portál Francúzsky portál