Pavol Hunfalvy
| Pavol Hunfalvy | |
| jazykovedec, etnológ, politik | |
| Rod. meno | Paul Hunsdorfer |
|---|---|
| Narodenie | 12. marec 1810 Veľký Slavkov, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko) |
| Úmrtie | 30. november 1891 (81 rokov) Budapešť, Rakúsko-Uhorsko (dnes Maďarsko) |
| Odkazy | |
| Commons |  Pavol Hunfalvy |
Pavol Hunfalvy[1] (rodným menom Paul Hunsdorfer, maď. Hunfalvy Pál; * 12. marec 1810 Veľký Slavkov – † 30. november 1891, Budapešť) bol uhorský etnológ, jazykovedec, poslanec uhorského snemu, člen Uhorskej akadémie vied. Uznával ugrofínsky pôvod maďarského jazyka a bol jedným z tvorcov teórie ugrofínskej jazykovej príbuznosti.
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]
Pochádza z nemeckého prostredia a maďarčinu sa začal učiť v 16 rokoch . [2] V roku 1842 si však pomaďarčil meno[3] a používal ho aj v oficiálnych dokumentoch. Svoj denník si viedol v nemčine a od roku 1836 väčšinou v maďarčine. [4]
Študoval filozofiu, právo a teológiu v Miškovci a Kežmarku. V roku 1833 sa stal vychovávateľom detí Karola Podmaniczkého . Od roku 1838 vykonával advokátsku prax.
Od roku 1842 bol profesorom[5] právnej vedy na Evanjelickom lýceu v Kežmarku a v roku 1846 sa stal jeho riaditeľom.
Počas uhorskej revolúcie v rokoch 1848-49 bol ako vyslanec spišskosobotského okresu v uhorskom sneme prívržencom Mierovej strany (Békepárt), ktorá navrhovala zmierenie s Habsburgovcami a nesúhlasila s ich detronizáciou. Program revolúcie však podporoval a zúčastňoval sa činnosti vlády v Debrecíne, Segedíne a neskôr v Arade.[3]
Hunfalvyho význam pre maďarskú jazykovedu spočíva v rozvoji jej inštitucionálneho rámca a v skúmaní jazykovo-historických vzťahov maďarského jazyka. Ako mnohí iní, aj on sa zaoberal príbuznosťou maďarčiny s turkickými jazykmi. [6] Prioritne sa však venoval štúdiu ugrofínskych jazykov a skúmaním súvislostí medzi nimi a maďarčinou. V roku sa stal 1851 stal knihovníkom Uhorskej akadémie vied. Túto funkciu zastával až do svojej smrti.
V roku 1861 a medzi rokmi 1865 a 1867 bol členom dolnej snemovne uhorského snemu a neskôr bol členom jeho hornej snemovne.
V roku 1869 podnikol študijnú cestu okolo Baltského mora . V 70. a 80. rokoch 19. storočia sa jeho záujem o jazykovednú históriu rozšíril do etnológie a okrem jazykovej príbuznosti sa venoval aj výskumu pôvodu a vzťahov etnických skupín.
Založil prvý maďarský jazykovedný časopis Maďarská lingvistika (Magyar Nyelvészet,1856-1861) a v roku 1862 jeho nástupcu Jazykovedné Oznamy Nyelvtudományi Közlemények), ktorý funguje dodnes a ktorého bol do roku 1878 aj redaktorom.
Hunfalvy zohral významnú úlohu v tzv. „ugro-tureckej vojne “. Dôvodom jej rozpútania bola publikácia Ármina Vámbéryho o uhorsko-tureckom príbuzenstve s názvom „Maďarské a turecko-tatárske slovné príbuzenstvo“ [7], vydaná v rokoch 1869-70. Vámbéry tvrdil, že veľké množstvo podobností medzi turkickými jazykmi a maďarčinou poukazuje na spoločný ázijský pôvod týchto jazykov a národov. Jeho práce napísané na túto tému vyvolali v Maďarsku dlhotrvajúcu akademickú a verejnú diskusiu. Zástancovia ugrofínskeho pôvodu maďarského národa a jazyka napadli Vámbéryho a jeho teóriu, spochybňujúc jeho vedeckú dôveryhodnosť. Hunfalvy sa v tejto debate postavil na "ugrofínsku" stranu. [8] Jeho najvýznamnejším príspevkom do diskusie bolo jeho dielo s názvom „Etnografia Uhorska“ [9], vydané v roku 1876. V tomto diele Hunfalvy zdôrazňuje veľmi silné prepojenie jazyka a národa a snaží sa dokázať, že Huni boli Ugrofíni. Poznamenáva, že Židia sú oveľa početnejší ako ostatné národy, takže ich rýchlo sa zvyšujúca populácia je skutočným nebezpečenstvom pre maďarský národ. Hunfalvyho názory obsahovali „hrubé chyby“ aj v iných ohľadoch. Vôbec nerozoznával rozdiely medzi etnickou a jazykovou príbuznosťou. Považoval ju za jednu a nedeliteľnú, čo však veda čoskoro vyvrátila. „...etnický pôvod národov treba považovať za rovnaký ako pôvod príslušného jazyka.“ (Hunfalvy Pál: Ugor vagy török–tatár eredetű-e a magyar nemzet? Értekezések a Nyelv- és Széptudományok köréből XI/I [1882], Budapest, 1883. 35.)
Nič nepotvrdzuje význam Hunfalvyho viac ako to, že jeho osoba a názory sú dodnes predmetom debát a konšpiračných teórií. Podľa niektorých jeho kritikov iba využil autoritu akademického postu a zanedbal vecné argumenty. László Marácz to vyjadruje takto: „Skutočnosť, že "Ugrofíni" vyhrali ugro-tureckú vojnu, sa dá sotva nazvať vedeckou zásluhou. V podstate to bolo spôsobené tým, že Hunfalvy a jeho tábor sa dostali k moci v Maďarskej akadémii vied počas Bachovho absolutizmu."
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ HUNFALVY, Pavol. In: Slovenský biografický slovník. Zväzok II. E – J. Martin : Matica slovenská, 1987. 592 s. S. 435.
- ↑ Paládi-Kovács Attila írja életútjának ismertetésekor: „Hunsdorfer Pál 1823 őszén, 13 esztendős korában került Késmárk városába, s ott elvégezte a gimnázium négy osztályát. Kitűnő latinista volt, szépen haladt a francia nyelvben, s már kisdiákként forgatni kezdte a német egyetemek kiadványait. Emlékezéseiben megírta, hogy például a frankfurti egyetem által kiadott értekezések német nyelvét alig értette, magyarul pedig még egyáltalán nem tudott. 1827-ben Miskolcra adták »magyar szóra«, s az ottani evangélikus gimnáziumban végezte az 5. vagyis a retorikai osztályt. Tanára javaslatára a következő osztályt a reformátusok miskolci líceumában járta, ahol kitűnő tanárai voltak. E két év alatt kellő jártasságot szerzett a magyar nyelvben…” Domokos Péter–Paládi-Kovács Attila: Hunfalvy Pál. Budapest, Akadémiai K. 1986. 259 oldal. (A múlt magyar tudósai)
- ↑ a b Domokos Péter–Paládi-Kovács Attila: Hunfalvy Pál. Budapest, Akadémiai K. 1986. 259 oldal. (A múlt magyar tudósai)
- ↑ Kozmács István: Tudósítás Hunfalvy Pál kéziratos hagyatékáról
- ↑ https://www.slovakiana.sk/kulturne-objekty/cair-ko24b5i?content=CAIR_DIV_IMAGES_1&contentDo=urn:nbn:sk:cair-do262sw
- ↑ Fejes László: Akiknek el akarják venni a múltjukat. Nyelv és Tudomány (nyest.hu) 2011. május 16.
- ↑ Vámbéry Ármin: Magyar és török-tatár szóegyezések. In: Nyelvtudományi közlemények VIII. 109-189. o.
- ↑ Hunfalvy Pál: Ugor vagy török-tatár eredetű-e a magyar nemzet? In: Értekezések a Nyelv- és Széptudományok köréből. XI. kötet. (1883–84)
- ↑ Hunfalvy Pál: Magyarország ethnographiája
- Péter Domokos ed. Finnugor életrajzi lexikon. Tankönyvkiadó, Budapest, 1990,
- Medailón k osobnostiam Kežmarku:[1]
- Choma, Branislav ed.: Spišskí bratia Pál a János Hunfalvy v zjednotenej Európe. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie (Kežmarok 24.-26.10.2008), JADRO, 2009, Kežmarok
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Hunfalvy Pál na maďarskej Wikipédii.
- ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2022-12-22]. Dostupné online. Archivované 2022-12-22 z originálu.