Peter Záchenský

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Peter Záchenský
slovenský kameraman a režisér
Narodenie16. marec 1935 (84 rokov)
Ružomberok, Slovensko
Úmrtie1.január 2017 (81 rokov)
Bratislava, Slovensko

Peter Záchenský (* 16. marec 1935, Ružomberok † 1. január 2017 Bratislava) je slovenský kameraman a režisér dokumentárnych a hraných krátkometrážnych filmov. Svoju tvorivú dráhu začínal ako asistent kamery, neskôr dlhé roky pôsobil vo funkcii kameramana. Koncom 70. rokov sa dostal od realizácie objednávkových filmov k autorským dielam. Zatiaľ najvýraznejším jeho úspechom je film Hľadanie výrazu (1979) o klaviristovi Petrovi Toperczerovi.

Život a dielo[upraviť | upraviť kód]

Peter Záchenský pracoval ako kameraman a režisér Štúdia krátkych filmov v Bratislave a už od 60. rokov rôznymi formami spolupracoval s amatérskym filmovým hnutím, u ktorého si získal silnú popularitu. K samostatnej tvorbe sa nedostal prostredníctvom štúdia na FAMU, ale vďaka skúsenosti z rôznych filmárskych profesií. Keď vstúpil do kinematografie, začínal ako asistent kamery, neskôr sa stal kameramanom a následne režisérom dokumentárnych filmov. Ako kameraman pracoval s viacerými významnými slovenskými dokumentaristami. Známa je jeho spolupráca na filme Etudy o človeku zo slovenskej gotiky od Martina Slivku. Z kameramanského hľadiska je tvorba Petra Záchenského radená do tradície kameramanov starostlivo komponujúcich obraz z aspektu jeho výtvarnej harmónie. Záchenský ako kameraman uprednostňuje statickú kameru oproti ručnej s jej často rozochveným obrazom. Pre jeho zábery je dominantná vecnosť, čitateľnosť. Smeruje skôr k jemnosti ako k expresívnosti, skôr k faktografii než ku štylizácii obrazu. K samostatnej dokumentárnej tvorbe Záchenský prechádza v druhej polovici 70. rokov.

Jeho režisérsky debut Človek proti vode a suchu (1977) spolu s ďalšími autormi (Štefankovičová, Milo) vypĺňa generačné vákuum, ktoré v slovenskom dokumente nastalo po vyvrcholení tvorby autorov ako Martin Slivka, Pavol Sýkora, Vlado Kubenko, Štefan Kamenický, Otakar Krivánek a ďalších. Postupne vykryštalizoval okruh typických tém jeho snímok a tiež názor na metódu i ciele dokumentu. Záchenského tvorba sa dá v podstate rozdeliť na tri základné tematické okruhy, ktoré sa síce niekedy prekrývajú, ale v princípe tvoria tri samostatné celky. Do prvého okruhu patria filmy o umení a umelcoch, do druhej skupiny možno zaradiť snímky o všedných a na prvý pohlaď nezaujímavých ľuďoch z rôznych pracovných prostredí, v tretej skupine sa sústreďujú diela o vzťahoch medzi minulosťou a prítomnosťou. Na začiatku režijnej tvorby Petra Záchenského stoja filmy o umení. V Hľadaní výrazu (1979) o klaviristovi Petrovi Toperczerovi sa pokúsil obrazovo stvárniť rôzne etapy tvorby umeleckého diela. Vo filme o insitnom maliarovi Julovi Považanovi, Diagnóza maliar, sledoval skôr možnosť rôznej interpretácie výtvarného diela, pričom nechal dostatok priestoru pre diváka a formovanie jeho vlastného názoru.

Dlhšie dva filmy – Prítomnosť histórie a Umenie vzdoru – sa už prelínajú aj s témou histórie a jej väzieb na súčasnosť. Pre Záchenského filmy o umení je príznačné, že umelecké diela nevníma len v estetických kontextoch, ale vždy ich dáva do súvislosti či už s tvorcom a jeho osobným životným postojom, alebo zdôrazňuje vzťah dielo – divák. V rámci dokumentov o jednoduchých ľuďoch nakrútil filmy Majster (1981), Operačný deň (1982) a Šanca (1983). V prvom z nich sa z rôznych názorov formuje postava majstra v závode ako funkcia i ako človek so svojimi individuálnymi zvláštnosťami. Šanca je oproti tomu dokumentom o úspešnom vynáleze a o problémoch, ktoré ho sprevádzali. Operačný deň sa trochu vymyká z nášho členenia, lebo dôležitejší než lekári či sestry alebo pacienti jednej nemocnice je obraz bezchybnosti nemocničného mechanizmu a organizmu. V tomto pohľade na nemocnicu dominuje presvedčenie, že najdôležitejšia je vysoká profesionalita práce chirurgov, sestier, ale aj ostatného nemocničného personálu. Pre tieto dokumenty o rôznych typoch ľudí z rôznych prostredí je charakteristické zdôraznenie sociálnych väzieb, vradenie človeka do súvislostí spoločenských vzťahov či jednoducho prevádzkových pomerov.

V tretej skupine diel Záchenský odkrýva kontinuitu času a dejín, hľadá styčné body medzi minulosťou a prítomnosťou. Tak je tomu vo filme Ad revidendum (1981) o maturitnom stretnutí absolventov gymnázia po päťdesiatich rokoch alebo vo filme Z pokolenia na pokolenie (1983) o folklórnom súbore Kopaničiar. V snímke Prítomnosť histórie (1984), ktorá je portrétom dvoch stredoslovenských výtvarníkov, sa objavuje téma dejín ako vplyv SNP na tvorbu umelcov, ktorí vojnu nezažili. V Umení vzdoru (1979) Záchenský zobrazuje vývoj revolučnej tematiky v neprofesionálnych výtvarných dielach. Z hľadiska voľby hrdinov jeho tvorbu charakterizuje uprednostňovanie všednosti, jednoduchosti a štatistickej priemernosti proti netypickosti, periférnosti, bizarnosti. Úlohou dokumentu je potom odhaliť skôr skryté než zjavné konflikty a prúdenia, ktoré nie sú zrejmé na prvý pohlaď. Iným charakteristickým znakom je zmierňovanie rozporov, harmonizácia konfliktov a budovanie obrazu človeka, prostredia či témy ako mozaiky rôznych i protichodných názorov a postojov.

Z hľadiska realizácie Záchenský dáva dôraz na pomerne vyčerpávajúci opis prostredia alebo problému, málo však využíva skratku a kontrast. V jeho filmoch sa kladie váha na vrstvu dialógov, na zvukovú vrstvu. Z hľadiska metódy sa Záchenského filmy radia do priestoru medzi oblasť autentických dokumentov a oblasť autorsky výrazne štylizovaných dokumentov. Vcelku možno povedať, že Záchenského tvorba vyrástla v období reakcie na výrazne autorské dokumenty, v ktorých sa realita štylizovala v duchu rôznych myšlienkových a estetických koncepcií. V Záchenského snímkach sa realita uprednostňuje pred štylizáciou. V podstate je to rozvíjanie línie budovanej dielami Štefana Uhra, Martina Hollého či Vida Horňáka, ale s rozdielom odlišnej dramaturgie a obmedzenia výraznosti inscenácie reality. Záchenského dokumenty si nekladú za cieľ objavovať nové formálne postupy vyjadrovania sa vo filme, ale pravdivo hovoriť o ľudoch a spoločnosti, v ktorej žijú.

Režijná filmografia[upraviť | upraviť kód]

  • Človek proti vode a suchu (1977)
  • Promóciou to začína (1977)
  • Agrokomplex (1978)
  • Tvár školy tvarov (1978)
  • Zodpovednosť za bezpečnú prácu (1978)
  • Hľadanie výrazu (1979)
  • Opraty v rukách (1979)
  • Umenie vzdoru (1979)
  • Diagnóza maliar (1980)
  • Kotvenie vstreľovaním (1980)
  • Práca vo výške (1980)
  • Práca na rebríkoch (1981)
  • Ad revidendum (1981)
  • Krása z pohybu (1981)
  • Majster (1981)
  • Päť fakúlt jednej školy (1981)
  • Jeho jasnosť Slnko (1982)
  • Operačný deň (1982)
  • Priestor, práca, kultúra (1982)
  • Šanca (1983)
  • Z pokolenia na pokolenie (1983)
  • Po stopách jednej kontroly (1984)
  • Prevencia v cestnej doprave (1984)
  • Prítomnosť histórie (1984)
  • Termálne kúpaliská (1984)
  • Tvorba a výstavba socialistického obytného prostredia (1984)
  • Tvorba socialistickej architektúry na Slovensku (1984)
  • Dlhé trate predsedu (1985)
  • S chemikáliami vždy bezpečne (1985)
  • Zelené projekty (1985)
  • Intenzifikácia bytovej výstavby (1986)
  • Prevencia v cestnej premávke II. (1986)
  • Architektúra súčasnej Bratislavy (1987)
  • 40. výročie februára (1987)
  • Medzníky našich dejín (1987)
  • Návrhárky (1987)
  • Prevencia v cestnej premávke III. (1987)
  • Súčasnosť historickej Trnavy (1987)
  • Úniky (1987)
  • Klenotnica dávnej minulosti Slovenska (1988)
  • Strmé cesty kysucké (1988)
  • Výročie Trnavy (1988)
  • Banská Bystrica (1989)
  • Návraty (1989)
  • Počítače v architektúre (1989)
  • Bratislava (1990)
  • Muž a žena (1990)
  • Tvorba a ochrana sídelnej zelene (1990)
  • Výchova k rodičovstvu (1990)
  • Zem neodpúšťa (1990)
  • Hľadanie ostrova istoty (1992)

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

Primárnym zdrojom pre tento výhonok bol článok Dokumentárna tvorba Petra Záchenského, Václav Macek. In Výtvarníctvo, fotografia, film, roč. 23., č. 8/1985, s. 18 – 19.