Pohyb (filozofia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Pohyb je rozlične definovaný pojem či kategória vo filozofii; v najširšom a pôvodnom zmysle je to zmena, stávanie (sa), zahŕňa teda všetky zmeny a procesy vo vesmíre (v prírode, ľudskej spoločnosti aj psychike), v najužšom zmysle je to len mechanický pohyb.[1][2][3][4][5][6][7]

Pohyb jedna zo základných filozofických tém; entita, aspekt , výsledkom poznania ktorého sú rôzne významové útvary filozofické, špeciálnovedné, mytologické, každodenné a pod., líšiace sa navzájom najmä podľa toho, aké kategórie intervenujú v úvahách o pohybe. Filozofické skúmanie pohybu vyúsťuje vo filozofii často do vypracovania filozofického pojmu pohybu, či dokonca filozofickej kategórie pohybu.[4]

Ukážky názorov na pohyb[upraviť | upraviť zdroj]

Starovek[upraviť | upraviť zdroj]

Predatická filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Pohyb podľa predstaviteľov predatickej filozofie v Predsokratoskej fyzike nepozná pohyb v zmysle modernej prírodnej vedy, totiž ako zmenu polohy jednotlivých vecí vo vzťahu k iným. Pohyb nerozoznáva od procesu vôbec a zaujíma ju predovšetkým ako vznikanie a súčasne zanikanie, ktorým sa jednotlivé určité reality a ich súbor (svet, kozmos) vydeľujú z neurčitého prazákladu; pohyb je preto u nich pôvodne tým, čím vzniká a zaniká kozmos, je to vznik kozmu skôr než pohyb v kozme, pohyb sveta skôr než vo svete. Predsokratici, pokiaľ hovoria o pohybe, upínajú sa k pohybu kozmogonickému, ktorého nevyčerpateľným hýbateľom sú nerozlučné a vzájomne sa potláčajúce protiklady; herakleitovské určenia o identite cesty "hore" a "dolu", o "odmeranom" roznecovaní a uhasínaní kozmického ohňa, o jednom, ktoré rozlišujúc sa zhoduje samo so sebou patrí do tejto súvislosti. To, že nemáme zo začiatkov ľudskej reflexie o celku sveta nijaké presné určenie pohybu a procesu, súvisí nielen s tým, že pôvodná "fyzika" znamená ešte len prvé nesmelé krôčiky v skúsenostnom poznaní a jeho analýze, ale aj s touto zvláštnosťou filozofickej prereflexie; je úvahou o svete v celku, ktorý sa snaží tematizovať odtieňovaním proti pôvodnému "chaosu".[8]

Anaximandros[upraviť | upraviť zdroj]

Pohyb podľa Anaximandra je večný a je predpokladom respektíve príčinou vznikania a zanikania, základom vylučovania protikladov.[9]

Herakleitos[upraviť | upraviť zdroj]

Pohyb podľa Herakleita je boj protikladov stelesňovaný ohňom ako počiatkom všetkého (arché).[10]

Zenón z Eley[upraviť | upraviť zdroj]

Pohyb je podľa Zena z Eley ako zmena v priestore je nemysliteľný.[11]

Antický atomizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Predstavitelia antického atomizmu chápali pohyb za zložený z atómov, pretože presun musel u nich znamenať vždy preskok z jednej elementárnej pozície do druhej, čo vedie k pojmu elementárneho časového intervalu (nemožno rozoznať menší časový interval ako ten, v ktorom sa odohrá jediný taký preskok) a k pojmu maximálnej rýchlosti (tej, ktorou sa pohybuje teliesko, ktoré v každom nasledujúcom okamihu prechádza ďalším a ďalším priestorovým elementom, zatiaľ čo všetky ostatné stupňe rýchlosti znamenajú zotrvávanie v nasledujúcich elementoch počas viacerých časových elementov).[12]

Podľa Demokrita príčina pohybu spočíva v atómoch, čo sú v priestorovom prázdne následkom svojej veľkosti a váhy v stave neustáleho vírenia, ktoré je druhotne vyvolané neustálym približovaním sa podobných atómov a odpudzovaním sa odlišných atómov. Takto sa prejavujúci pohyb nemal začiatok a nemôže mať ani koniec, pretože atómy sú nezničiteľné. Preto stále dochádza k novým spojeniam podobných atómov a k zvláštnym zoskupeniami nepodobných atómov, čím sa tvoria odlišné atómové masy-svety. Vesmír je teda stálym spájaním sa a rozlučovaním atómov, ktoré sa stále vírivo pohybujú.[13]

Aristoteles[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Aristotela je pohyb uskutočňovanie súcna, čiže premena možnosti na skutočnosť. Pohyb úzko súvisí aj so vzájomným vzťahom látky a formy. V tomto smere je pohyb určitou tendenciou látky (ako možnosti) k uskutočneniu formy (ako skutočnosti). Pohyb je nadobúdanie tvaru. Pohyb neexistuje mimo veci a je večný, pretože vždy bol a vždy bude. Existuje šesť druhov pohybu: vznikanie, zanikanie, zväčšovanie, zmenšovanie, premena a zmena miesta. Najzaujímavejší je pohyb, v ktorom zo zárodku alebo semena vzniká rastlina či živočích. Podmienkou pohybu je priestor a čas.[14]

Novovek[upraviť | upraviť zdroj]

René Descartes[upraviť | upraviť zdroj]

René Descartes tvrdil, že pohyb je umožňovaný rozpriestranenosťou a vyžaduje prvý impulz, ktorý pochádza od Boha.[15]

Klasická mechanika[upraviť | upraviť zdroj]

Pohyb v klasickej mechanike je premiestnenie telesa vzhľadom na iné (okolité) telesá. Bez týchto telies sa nedá hovoriť o pohybe, ktorý je teda vždy relatívny.[16]

Marxizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Marxistické texty spravidla preberajú Engelsovu definíciu; F. Engels vo svojej Dialektike prírody definuje pohyb takto: Pohyb v najvšeobecnejšom význame - v ktorom sa chápe ako spôsob existencie hmoty, ako inherentný atribút hmoty – zahŕňa všetky vo vesmíre prebiehajúce zmeny a procesy, od púhej zmeny miesta [t.j. premiestnenia] po myslenie. [17]. Pohyb a hmota sú neoddeliteľné spojené, a keďže hmota je nestvoriteľná a nezničiteľná, je aj pohyb ako jej atribút takisto nestvoriteľný a nezničiteľný, pohyb je teda (ako spôsob existencie hmoty) absolútny. Všetky konkrétne formy pohybu sú však naopak relatívne (rovnako ako sú relatívne všetky stavy pokoja). Pohyb hmoty je samopohyb, t.j. jeho zdrojom sú vnútorné protirečenia, ktoré sú každej hmote vlastné, a nepotrebuje teda žiaden vonkajší impulz. Dôležitú rolu v marxistickej filozofii hrá klasifikácia foriem pohybu hmoty – pozri forma pohybu hmoty.[18][3]

Engels však poukazuje aj na fyzikálnu definíciu pohybu: Prírodovedci pohyb vždy so samozrejmosťou chápu ako rovný mechanickému pohybu, zmene miesta. Toto [chápanie] sa traduje z predchemického 18. storočia a veľmi sťažuje jasné chápanie dejov. Pohyb, aplikovaný na hmotu, je [v skutočnosti] zmena vôbec...To neznamená, že by každá vyššia forma pohybu nebola vždy nevyhnutne spojená so skutočným mechanickým (vonkajším alebo molekulárnym) pohybom...ale prítomnosť tejto vedľajšej formy [teda zmeny miesta] nevyčerpáva podstatu ...hlavnej formy [pohybu].[19]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. dviženie. In: Novaja filosofskaja enciklopedija v 4 t. Moskva: Mysľ, 2010 dostupné online
  2. pohyb. In: BELŠÍNKOVÁ, Otília, ed. et al. Malá slovenská encyklopédia. Bratislava: Encyklopedický ústav SAV, 1993. ISBN 80-85584-12-3. s. 559
  3. a b Bewegung. In: BUHR, Manfred a KOSING, Alfred. Kleines Wörterbuch der marxistisch-leninistischen Philosophie. 4., überarb. und erweiterte Aufl. Berlin: Dietz, 1979. s. 55-56
  4. a b FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  5. Bewegung. In: Brockhaus - die Enzyklopädie Digital. [CD-ROM] Mannheim: Bibliogr. Inst. und Brockhaus, 2003. ISBN 3-7653-9377-0
  6. Bewegung. In: EISLER, Rudolf. Wörterbuch der philosophischen Begriffe. 1904 dostupné online
  7. BLUME, Thomas: Bewegung. In: Online-Wörterbuch Philosophie: Das Philosophielexikon im Internet dostupné online
  8. FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  9. FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  10. FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  11. FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  12. FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  13. FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  14. FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  15. FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  16. FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  17. ENGELS, Friedrich. Dialektik der Natur. Berlin: Verlag der Contumax GmbH und Co. KG, 2013. ISBN 978-3-8430-2601-7. s. 44
  18. pohyb. In: Pyramída. s.4533.
  19. ENGELS, Friedrich. Dialektik der Natur. Berlin: Verlag der Contumax GmbH und Co. KG, 2013. ISBN 978-3-8430-2601-7. s. 194