Polohrúbka materiálu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Polohrúbka materiálu je hrúbka materiálu, ktorá zníži veľkosť prechádzajúceho ionizujúceho žiarenia práve o polovicu. Jeden materiál má rôznu polohrúbku pre rôzne druhy žiarenia a ich energetické spektrá.[1]

Tieniace vlastnosti[upraviť | upraviť kód]

Každé žiarenie má inú prenikavosť materiálom a iným spôsobom s ním interaguje.[2] Preto neexistuje jediné univerzálne a optimálne riešenie. Všeobecne najlepšiu tieniacu schopnosť majú ťažké prvky, ako napríklad olovo. Pri ťažkých prvkoch však môže vznikať sekundárne žiarenie. Napríklad žiarenie beta sa pri zastavení, alebo zbrzdení (napríklad olovom) môže meniť na brzdné žiarenie.[3] Preto pre žiarenie beta môže byť vhodnejšie tienenie hliníkom, alebo látkami s vysokým obsahom vodíka - voda, polyetylén a pod.

Výpočet poklesu gama žiarenia[upraviť | upraviť kód]

Zoslabenie gama žiarenia v látkach sa riadi exponenciálnym zákonom[4]

𝐼=𝐼0

  • 𝐼0 hustota prúdu častíc vstupujúca do materiálu
  • 𝐼 hustota prúdu častíc vystupujúca z materiálu
  • 𝜇 lineárny súčiniteľ zoslabenia (lineárny absorpčný koeficient)
  • 𝑥 vzdialenosť (hrúbka)

Lineárny súčiniteľ zoslabenia 𝜇 [m-1]

Energia Olovo Železo Hliník Betón Voda
0,5 MeV 120 80 30 17 10
1,0 MeV 80 50 20 13 8
3,0 MeV 42 27 12 8 6
6,0 MeV 47 24 8 7 5
10 MeV 62 23 7 6 4

Polohrúbky materiálov[upraviť | upraviť kód]

Polohrúbka pre úzky paralelný zväzok žiarenia gama:[5]

Energia Olovo Železo Betón Voda Vzduch
0,62 MeV 6 mm 12 mm 37 mm 80 mm 6 650 mm
1,25 MeV 11 mm 17 mm 51 mm 110 mm 9 440 mm
2,5 MeV 14 mm 23 mm 74 mm 157 mm 13 860 mm

Referencie[upraviť | upraviť kód]