Preskočiť na obsah

Poprava 42 nemeckých vojnových zajatcov vojakmi Červenej armády v Devínskej Novej Vsi

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Pamätník popravy 42 nemeckých vojnových zajatcov vojakmi Červenej armády, Devínska Nová Ves, 10. jún 1945

Poprava 42 nemeckých vojnových zajatcov vojakmi Červenej armády v Devínskej Novej Vsi je vojnový zločin spáchaný 10. júna 1945. Udalosť sa udiala počas transportu nemeckých vojnových zajatcov do Sovietskeho zväzu a počas komunistickej vlády bola tabuizovaná. V roku 2008 bol na mieste udalosti postavený pamätník.

Priebeh udalostí

[upraviť | upraviť zdroj]

Mesiac po skončení druhej svetovej vojny vlak prevážal zajatých nemeckých vojakov do táborov v Sovietskom zväze. Počas zástavky vlaku v Devínskej Novej Vsi došlo k incidentu, pri ktorom bol zastrelený sovietsky vojak. Sovietski vojaci ako odvetu zavraždili 42 nemeckých zajatcov z transportu. Z obetí sú podľa mena známe len dve:

Až v roku 2008 postavili ich príbuzní na mieste tragédie pamätník. [1]

Potenciálne svedectvo očitého svedka

[upraviť | upraviť zdroj]

Osobná webová stránka Ernsta Burghardta (* 1927, † 14. september 2011) z Friedrichsdorfu/Seulberg (Nemecko) opisuje v sekcii „Meine Jugendjahre: In Krieg und Gefangenschaft“ (slov. Moje mladé roky: Vo vojne a v zajatí) incident, ktorý sa odohral v Rakúsku 10. júna 1945 počas prevozu nemeckých zajatcov do Sovietskeho zväzu, pri ktorom bolo popravených 50 nemeckých zajatcov. Môže, no nemusí, ísť o opis udalostí z Devínskej Novej Vsi (Devínska Nová Ves je prvá železničná stanica na slovenskom území za rakúskou hranicou).

Medzi 5. a 8. júnom nás naložili do dobytčích vagónov a cez Viedeň, Bratislavu, Budapešť a Bukurešť sme cestovali do Fuchsschani (Focsani) v Rumunsku. Počas tohto prevozu sme 10. júna stáli na vedľajšej koľaji železničnej stanice v Rakúsku. Na vlečkách boli aj vlaky na prepravu ruských vojsk. Títo opití vojaci prišli k našim vozňom a chceli nás prehľadať. „Filzung“ znamená prehľadať všetko a vziať si čokoľvek. Ale to sa už vo veľkom robilo v tábore, kde sme sa museli vyzliecť a potom ísť na prehliadku. Tu, na železničnej stanici v Rakúsku, nastúpili vojaci do nášho vozňa číslo 53. Predovšetkým tam bol major s natiahnutou pištoľou, ktorý ledva stál. Nenašli nič okrem pilníka na nechty ako „vražednej zbrane“. Potom nastúpili do vozňa číslo 51. Zrazu sa ozval výstrel a Rusi zakričali „Nemci strieľali“. Prišli ďalší vojaci, strieľali a udierali do vozňa železnými tyčami. Keď sa situácia upokojila, vozne od 51-ky, vrátane nášho, boli odsunuté na odstavné miesto pred stanicou. Tí, ktorí boli ešte nažive vo vozni 51, museli v priestore neďaleko koľají vykopať jamu a mŕtvych do nej nahádzať. Potom sa museli postaviť pred hrob a boli tiež zastrelení. Z času na čas zazneli aj výstrely do hrobu. Už neviem, kto zasypal hrob. My z vozňov 53 a 52 sme boli svedkami tejto jatky a všetko sa odohralo po vojne. Toho všetkého sme museli byť svedkami cez zamrežované okienka vozňa. Vo vagóne sme mali druha, ktorý trochu rozumel po rusky. V našom vozni bolo hrobové ticho. Všetci si pomysleli, teraz sme na rade my. Na vlečke nám nedali nič jesť ani piť. Neboli sme hladní, len smädní. Za ten krátky čas, čo sme tam boli, sme zažili veľa smrti a biedy, ale toto bolo to najstrašnejšie. Ako sme sa neskôr dozvedeli, všetkých 50 mužov vo vagóne, okrem kapitána, vraj zomrelo.
[2]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Totengedenken in Preßburg. Karpatenblatt, Magazin der Deutschen in der Slowakei, 9.12.2023. Dostupné online [cit. 2023-04-01].
  2. „Meine Jugendjahre: In Krieg und Gefangenschaft“ von Ernst Burghardt [online]. 2007-11-25, [cit. 2024-04-01]. Dostupné online.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]