Miestny a okresný národný výbor v Banskej Bystrici – na podnet Vavra Šrobára – zvolal zjazd, ktorého cieľom malo byť ustanovenie Ústredného národného výboru ako centrálneho politického orgánu SNP. Po príchode členov ilegálnej SNR Šrobár a jeho spolupracovníci od tohto kroku upustili a akceptovali SNR ako vrcholný povstalecký orgán. Ako kompromis boli do SNR kooptovaní Šrobárovi ľudia (v nekomunistickej časti získali rovnaké postavenie ako Ursínyho skupina).[1]
SNR vystúpila z ilegality vydaním Deklarácie Slovenskej národnej rady, ktorou proklamovala prebratie zákonodarnej, vládnej a výkonnej moci na celom území Slovenska.
Podľa § 2 nariadenia SNR č. 1/1944 Zb. n. SNR prestali platiť všetky zákony, nariadenia a opatrenia, ktoré odporovali „duchu republikánsko-demokratickému“, tzn. že SNR – na rozdiel od londýnskej exilovej vlády – nevystúpila radikálne proti zásade kontinuity právneho poriadku.
Podľa § 1 nariadenia SNR č. 2/1944 Zb. n. SNR bolo zriadené Predsedníctvo SNR a deväť povereníctiev.
↑Syrný, Marek (2010), Slovenskí demokrati '44-48 : Kapitoly z dejín Demokratickej strany na Slovensku v rokoch 1944 – 1948 (1. vyd.), Banská Bystrica: Múzeum Slovenského národného povstania, str. 14-15, ISBN978-80-970238-5-0
