Priateľ ľudu (1861 – 1867)
 |
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
Priateľ ľudu boli slovenské politické noviny uhrofilských Slovákov, ktoré vychádzali v rokoch 1861 až 1867. Boli to prvé slovenské politické noviny, ktoré vystúpili pred slovenskú verejnosť po roku 1860 (čiže po skončení Bachovho absolutizmu).
Dňa 20. II. 1861 vyšlo v Pešti prvé číslo jej Priateľa ľudu, ktorý mal podtitul: Slovenský politický týždenník. Jeho vydavateľom a redaktorom bol Lukáč Mácsai. Druhým redaktorom (spolupracovníkom) novín bol Ladislav Szeberíny. Obidvaja boli známymi novinármi už z rokov meruôsmych, keď vydávali noviny toho istého mena (Priateľ ľudu (1848 – 1849)). Od 3. IV. 1861 sa stal spoluredaktorom novín aj Ferdinand Pfeifer.
Mácsayho Priateľ ľudu síce aj teraz tak, ako v revolúcii bojoval proti Habsburgovcom a rakúskemu absolutizmu, ale zastával pritom reakčnú uhrofilskú, protislovenskú líniu, v snahe čo najlepšie slúžiť peštianskym vládnym kruhom. Tentoraz však vykonával svoju protislovenskú politiku veľmi opatrne a postupne, aby od nej neodradil ľudí nacionálne vlažných, ale aj uvedomelých Slovákov.
Preto napr. si vytýčil taký politický program, ktorý obsahoval aj boj za sociálne požiadavky ľudu, a to v takej miere, v akej sa nevyskytovali ani v Pešťbudínskych vedomostiach, ani v slovenskom národnom memorande. Priateľ ľudu očakával napr. od uhorského snemu likvidáciu najkrikľavejších feudálnych prežitkov, ako bolo zrušenie viničnej dežmy, poddanských poplatkov z kopaničiarskej pôdy, zrušenie nadmerných daní, ale hlavne odstránenie polokoloniálneho postavenia Uhorska k rakúskym zemiam.
Priateľ ľudu si však zachoval aj všetky svoje vážne nedostatky a omyly, ktoré mal už v rokoch 1848/49. Neuznával nárok Slovákov na národnú rovnoprávnosť a nemal ani pochopenia pre ich kultúrne a osvetové potreby.
Najvýznamnejším spolupracovníkom, hlavne v dobe začiatku jeho vychádzania, bol Ján Palárik, ktorý sa v tejto dobe ešte úprimne domnieval, že bude možno splniť slovenské národné požiadavky a rovnoprávnosť po dohode s vedením maďarskej liberálnej buržoáznej strany. V tejto nádeji ho udržiavali sľuby Eötvösa v novinách Pesti Napló o možnostiach všetkých národov Uhorska, stať sa rovnoprávnymi v rámci uhorského konštitucionálneho zriadenia. Palárikova spolupráca Mácsayho novinám pomohla, aj keď sa ani jemu nepodarilo odstrániť ich protislovenské zameranie. Vtedy aj Palárik napísal veľa článkov o možnostiach rovnoprávnosti v Uhorsku a o význame slovensko-maďarskej spolupráce. Veril, že väčšina maďarských politikov to myslí s národnou rovnoprávnosťou úprimne, v čom sa však sklamal.
Redakcia novín sa postupne skompromitovala v očiach slovenských čitateľov, keď sa jej uhrofilská a protislovenská politika stupňovala. To bolo v konečnom dôsledku aj príčinou úpadku Priateľa ľudu. Veď kým začiatkom roku 1861 mal 1000 predplatiteľov, roku 1867 zostalo mu z nich už len 300. Preto aj Ladislav Jeszenský, jeho neskorší redaktor, v januári 1867 zastavil ďalšie vydávanie Priateľa ľudu a prešiel aj s jeho predplatiteľmi do Bobulových Slovenských novín.