Protilietadlové delo

Protilietadlové delo je zvyčajne kanón špeciálne konštruovaný pre streľbu na vzdušné ciele – pilotované i bezpilotné lietadlá, helikoptéry, riadené strely a balóny. Vyznačuje sa vysokou rýchlosťou streľby, veľkou počiatočnou rýchlosťou striel a je umiestnený na špeciálnu lafetu, ktorá umožňuje kruhový odmer a veľkým námer kanónu a zabezpečuje stabilitu zbrane pri streľbe. Protilietadlové kanóny používajú okrem toho aj špeciálne konštruovanú muníciu s časovými alebo nekontaktnými zapaľovačmi, špeciálne protilietadlové zameriavače a môžu používať aj systémy diaľkového riadenia. Okrem paľby na vzdušné ciele môže protilietadlový kanón ostreľovať aj pozemné či námorné ciele.

História

Prvé delá osobitne upravené alebo konštruované pre streľbu na vzdušné ciele (vtedy balóny) sa objavuje počas Prusko-francúzskej vojny v rokoch 1870-1871. Upravený kanón postavila firma Krupp – mal kaliber okolo 32 mm a bol umiestnený na vozíku ťahanom koňmi.

Pred prvou svetovou vojnou sa objavilo v roku 1909 niekoľko nemeckých konštrukcií firmy Krupp, z ktorých sa 75mm kanón dostala aj do výzbroje a stal sa pomerne rozšírenou zbraňou. Ostatné štáty v predvojnovom období ignorovali rodiacu sa hrozbu letectva a pozorovacích balónov. Po začatí vojny sa vo Francúzsku a Rusku objavujú improvizácie, spočívajúce v montáži kanónov kalibru okolo 75 – 76 mm na podstavec, ktorý umožňoval streľbu na vzdušné ciele. Až v druhej polovici vojny sa objavuje prvý britský kanón, špeciálne konštruovaný pre protilietadlovú streľbu, ale až do konca vojny zostala protilietadlová obrana vojsk záležitosťou prevažne protilietadlových guľometov rôznych typov. Koncom vojny sa konečne (vznikol už v roku 1890) objavuje na fronte moderne pojatý britský automatický 37mm protilietadlový kanón Maxim-Nordenfelt alebo QF 1-pounder nazývaný pom-pom, ktorý sa stal pre nemecké lietadlá značnou hrozbou a ktorému údajne padol za obeť aj slávny „Červený barón“ Manfred Albrecht von Richthofen.

Druhou významnou oblasťou rozvoja protilietadlového delostrelectva bola obrana Britských ostrovov pred náletmi nemeckých vzducholodí a bombardovacích lietadiel, ktoré si vynútili použitie diel stredných kalibrov. Tieto delá vznikajú úpravou rôznych námorných diel pre streľbu na vzdušné ciele.

V medzivojnovom období si armády uvedomili potenciálnu hrozbu letectva pre svoje vojská a začali sa zaujímať o zbrane vhodné pre protilietadlovú obranu. Bolo to znovu Nemecko, ktoré v spolupráci so Švédskom a Švajčiarskom vyvinulo automatické protilietadlové kanóny kalibru 20 a 37 mm, vhodné pre blízku protilietadlovú obranu. Pre streľbu na vysokoletiace ciel vznikol v spolupráci so švédskou firmou Bofors zrejme najslávnejší protilietadlový kanón 8,8 cm FlaK 18, neskôr zdokonalený ako 8,8 cm FlaK 36 a 8,8 cm FlaK 37. Koncom 20. rokov objednáva švédske námorníctvo u firmy Bofors vývoj nového 40mm protilietadlového kanónu, ktorý je nakoniec veľmi úspešný a napokon zavedený do výzbroje 17 štátov, pričom jeho posledné verzie slúžia dodnes. Ale s blížiacou sa druhou svetovou vojnou počet typov protilietadlových kanónov narastá a vo výzbroji väčšiny armád a námorníctiev sa objavujú protilietadlové kanóny kalibrov od 20 do 130 mm. Ujasňuje sa aj ich určenie a taktika použitia.

Boje druhej svetovej vojny, ako sa čoskoro ukázalo, letectvo ovplyvnilo veľmi výrazne. S tým vzrástol i význam protilietadlovej obrany, ktorá bola v tomto období postavená na stíhacích lietadlách a protilietadlovom delostrelectve. V počiatočnej fáze vojny sa predovšetkým nemecké letectvo stalo významným prostriedkom, ktorý otváral nemeckým vojskám cestu k rýchlym a efektným víťazstvám v západnej Európe. Ale nemeckú Luftwaffe už čoskoro čakala prvá porážka v Bitke o Britániu, prevažne zásluhou stíhačov, ale nezanedbateľne sa na britskom víťazstve podieľali i obsluhy protilietadlových diel.

Významnú úlohu zohrali protilietadlové delá i na východnom fronte, kde sovietske vojská dokázali vytvoriť silnú obranu predovšetkým okolo Moskvy. Neskôr, po nástupe strategického letectva Spojencov, bolo podrobené tvrdej skúške aj nemecké protilietadlové delostrelectvo, ktoré muselo odrážať masívne údery strategického letectva na významné ciele v nemeckom vnútrozemí. Celkom mimoriadnu úlohu hralo protilietadlové delostrelectvo a jeho zbrane v bojoch proti Japonsku. Námorné operácie sa z veľkej časti odohrávali na obrovských priestoroch Tichého oceánu a hlavnou údernou silou lodstiev sa stali lietadlové lode a letecké skupiny na nich umiestnené. Bojové lode a krížniky, v predvojnovom období pýcha lodstiev, sa zmenili predovšetkým na plávajúce protilietadlové batérie, vyzbrojené desiatkami protilietadlových diel stredných a veľkých kalibrov.

V období po skončení druhej svetovej vojny prichádza postupne koniec klasických protilietadlových diel veľkých a stredných kalibrov – objavujú sa protilietadlové rakety. Protilietadlové kanóny menších kalibrov sa udržali ako prostriedok priamej protilietadlovej obrany jednotiek na bojisku.

V druhej polovici 60. rokov sa objavuje nová hrozba pre pozemné jednotky – bojové helikoptéry, vyzbrojené protitankovými riadenými strelami. Obratné ale nie príliš rýchle a pancierované vrtuľníky sú pre malokalibrové delá vhodný cieľ. Práve automatické malokalibrové rýchlopalné kanóny sú jedným z najvhodnejších prostriedkov pre boj s neočakávane sa objavujúcimi cieľmi. Podobná hrozba ako vrtuľníky sa objavila aj v oblasti námornej výzbroje – protilodné riadené strely, letiace nízko nad hladinou mora predstavujú pre protilietadlové rakety mimoriadne ťažko zasiahnuteľný cieľ. Aj s nimi však automatické malokalibrové kanóny dokážu efektívne bojovať. Obrana proti vrtuľníkom a bezpilotným lietadlám, rovnako ako proti nízkoletiacim protilodným riadeným strelám dala protilietadlovým kanónom druhý dych a tak úspešne vstúpili aj do 21. storočia.

Rozdelenie protilietadlových kanónov

Protilietadlový kanón Vierling 38 kalibru 20 mm

pozemné – sú vo výzbroji pozemných vojsk
námorné – sú namontované na lodi – montáž kanónu na loď má mnoho osobitostí, ktoré sa u kanónov pre pozemné vojská nevyskytujú vôbec, alebo len vzácne

malokalibrové – do kalibru 40 mm – spravidla plne automatické zbrane určené pre bodovú obranu
stredných kalibrov – kaliber 40 – 75 mm – spravidla zbrane určené na bodovú obranu v širšej oblasti
veľkých kalibrov – kaliber nad 80 mm – určené pre protilietadlovú teritoriálnu obranu

Podľa spôsobu prepravy

ťahané – prepravujú sa vo vleku za vozidlom
samohybné – majú vlastný pásový alebo kolesový podvozok
železničné – sú umiestnené na železničnom vagóne, či už pre priamu obranu vlaku, alebo z dôvodu rýchlej prepraviteľnosti do ohrozeného priestoru
námorné – zabezpečujú protilietadlovú a protiraketovú obranu lode alebo námorného zoskupenia
stacionárne – sú umiestnené v zodolnených stavbách pre protilietadlovú obranu zvlášť dôležitého priestoru

Konštrukcia

Typická konštrukcia pozemného protilietadlového kanónu veľkého kalibru

Kanón má kaliber 80 – 130 mm, čo mu poskytuje diaľkový dostrel 15 – 25 km a (významnejší) výškový dostrel 10 – 15 km, u najlepších zbraní kalibru 130 mm do 17,5 až do 20 km. Spodná lafeta má tvar krížu a podvozok je používaný len pri preprave – pri zaujatí palebného postavenia sa demontuje. Horná lafeta kanónu je riešená ako plošina, otočná v guličkovej dráhe spodnej lafety. Na hornej lafete je umiestnená celá delostrelecká zbraň – teda kolíska, hlaveň s brzdovratným zariadením a poloautomatickým záverom, vyvažovače, riadidlá a mieridlá. Okrem toho sú na plošine hornej lafety umiestnené sedačky mieričov – protilietadlové delá stredných a veľkých kalibrov majú obvykle dvoch mieričov – jeden zameriava cieľ v námere, druhý v odmere, častým doplnkom je časovací mechanizmus a nabíjací/podávací stôl. Spodná lafeta môže byť nahradená pilotom, masívnym stĺpom, pevne zabetónovaným v zodolnenom palebnom stanovišti a sedačka mieričov môžu byť nahradené systémom diaľkového riadenia z centálneho zameriavaču.

Centrálny zameriavač je pomerne zložité mechanické alebo elektromechanické zariadenie – prakticky analógový počítač, ktorý na základe vstupných údajov – známej balistiky zbrane a optickým diaľkomerom alebo rádiolokátorom zistenej výške, rýchlosti a diaľke cieľa vypočítava údaje potrebné pre zamierenie zbrane do potrebného priestoru, nastavenie časovacích zapaľovačov trieštivých granátov a okamih výstrelu tak, aby sa vystrelené granáty dostali do blízkosti cieľa a ich časové zapaľovače práve vtedy zapracovali. Centrálny zameriavaš obvykle neriadi jedno delo, ale celú delostreleckú batériu.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Protilietadlové delo