Rebhandl proti Rakúsku
Friedrich Rebhandl proti Rakúsku (1996) je spor prerokúvaný pred Komisiou Európskeho súdu pre ľudské práva, rozhodnutie komisie bolo zverejnené 9. septembra 1998. Komisia rozhodla, že nebol porušený Dohovor o ľudských právach zo strany Rakúska, konkrétne išlo o slobodu prejavu. Komisia teda rozhodla, že prípad sa nebude prerokúvať pred Súdom.
Opis sporu[upraviť | upraviť zdroj]
V prípade Friedrich Rebhandl proti Rakúsku (1996) bol sťažovateľ Najvyšším súdom Rakúska odsúdený na trest odňatia slobody na 1 a pol roka a pokutu 2700 Rakúskych šilingov , pričom výkon časti trestu súd na 1 rok podmienečne odložil. Uvedený trest mu bol uložený, pretože distribuoval periodikum, ktoré bolo svojím obsahom národno-socialistickou aktivitou v zmysle § 3 písmena g) zákona o zákaze národných socialistov. Pozornosť poroty bola mimo iného upriamená na články, ktoré spochybňovali koncentračné tábory, vraždy miliónov Židov, morálnu a zákonnú odôvodnenosť Norimberského procesu a zodpovednosť Nemecka za II. svetovú vojnu. Počas pojednávania sťažovateľov obhajca viackrát požiadal o vykonanie dôkazu o tom, že za nacistického režimu neexistovali žiadne plynové komory na zabíjanie Židov. Tieto žiadosti boli odvolacím súdom zamietnuté s poukazom na príslušnú judikatúru najvyššieho súdu, podľa ktorej je zabíjanie ľudí v koncentračných táboroch splynovaním, zastrelením alebo spálením všeobecne známou skutočnosťou.
V zmysle článku 6 odsek 3 písmeno d) Dohovoru sťažovateľ namietal, že trestné konanie vedené proti nemu bolo nespravodlivé z dôvodu, že súd zamietol jeho žiadosť o vykonanie dôkazov o pravdivosti predmetných publikácií. Spochybnil záver súdu, že existencia plynových komôr používaných na masové zabíjanie v nacistických koncentračných táboroch je historickým a všeobecne známym faktom, ktorý nevyžaduje ďalšie dokazovanie. Zároveň uviedol, že vyjadrenia týkajúce sa historických udalostí by nemali byť trestné a namietal porušenie článku 10 Dohovoru (sloboda prejavu).
Komisia však uvedenú sťažnosť z dôvodu, že zásah sledoval legitímny cieľ, o. i. „predchádzania nepokojom a zločinnosti“ a „ochrany povesti a práv iných“ a zároveň sťažnosť nebola v súlade s duchom Dohovoru a bola porušením zásady uvedenej v článku 17, zamietla ako neprijateľnú z dôvodu zjavnej nepodloženosti.