Redaktor:Kesseylit/pieskovisko

Život a tvorba

Vladimíra Mináča je pevne spojená so Slovenským národným povstaním a s protifašistickým odporom. Je príslušníkom tej generácie, ktorej ukázala smer práve uvádzaná významná historická udalosť našich dejín. Pojem povstalecká generácia vystihuje Mináčov vstup do literatúry, do života a rovnako i do celej verejnej činnosti. Vo svojej tvorbe, rovnako i v debute Smrť chodí po horách, predstavil aktívny zápas slovenského ľudu v boji proti fašizmu. Jeho tvorba (s protifašistickou tematikou) spája znaky nielen našej, ale aj inonárodnej literatúry. Ako príklad môžeme uviesť Ernesta Hemingwaya či Ericha Maria Remarqua. 

Život Mináč vyštudoval žurnalistiku a rovnako týmto smerom sa jeho kariéra sprvoti začala uberať. Počas štúdií sa nielen formovalo jeho spisovateľské pero, ale i kritický a odmietavý postoj k fašizmu. Bol po zatlačení Povstania do hôr zajatý hitlerovcami, poranený a následne odvezený do koncentračných táborov Maunthausen a Dachau. Po oslobodení sa začal opäť venovať publicistike, napriek tomu sa však jeho pisateľská skúsenosť posunula do iných dimenzií – začal písať umeleckú prózu. Ako sme uviedli vyššie, práve v tomto bode svojho života sa začal intenzívnejšie hlásiť k odkazu protifašistického zápasu. Nielen že túto ideu a postoj realizoval cez prizmu človeka a ľudu v jeho celosti v Povstaní, ale rozhodne ho odhodlane cez jeho spisovateľské pero dokázal brániť. Mináč nielen prostredníctvom umeleckej literatúry, ale i prostredníctvom rôznych vedecko-kritických článkov prezentoval svoj postoj. „Fenomén fašizmu má mnoho analógií v civilizáciách, aj v civilizácii európskej. A predsa je to fenomén svojský, osobitý, pretože má svoje vlastné lono(...). Choroba, pochádzajúca z neriešiteľného sporu sociálno-ekonomických vzťahov, skúsene a temer dokonale skrývaná, zrazu prepuká na všetkých stranách a za sileným úsmevom starnúcej dámy už vidieť umrlčiacu lebku.“ Mináčov debut Smrť chodí po horách Román Smrť chodí po horách patrí k dielam, ktoré vo svojej spontánnosti a v ľudskej úprimnosti autora svedčia o pocite zodpovednosti voči slovenským dejinám a jej spoločnosti. I z tohto dôvodu sa rinie do popredia autobiografické podložie románu, a teda už spomínaná vlastná skúsenosť spisovateľa nielen na Slovenskom národnom povstaní, ale i okúsení krutosti vojny a koncentračných táborov. Seminárna práca bude obsahovať a venovať sa nielen obsahovej stránke diela, ale rovnako i jeho formálnej stránke, ktorá sa stala vcelku diskutabilnou. Stala sa ňou preto, lebo nejednoznačnosť druhovo-žánrového zaradenia diela Smrť chodí po horách rezonovala v mysli nejedného literárneho kritika. Diskutabilnosť zapríčinila i novinárska kariéra autora. Najexplicitnejšie sa vyjadril Ivan Kusý, ktorý zapochyboval o žánrovom označení román. Zvoli si také žánrové označenia, ktoré charakterizovali aj Mináčove literárne východiská – novinársku formu reportáže a básnickú formu pásma. Tieto dva momenty sú v diele Smrť chodí po horách skutočne prítomné. Ide predovšetkým o vyjadrenie autorovho osobného zážitku, pocitu i názoru, čo je však viac špecifikom poézie, alebo aj istých žánrov publicistiky, než epiky. Ani konflikt nie je epický, jeho podstatnú časť tvorí vnútorný konflikt autora so súdobou situáciou, a teda vnútorný dramatizmus peézie. Mináč však jednoznačne stavil na epickú kartu, pretože aj keď povaha konfliktu je lyrická, vnútorná, rozohráva sa však prostredníctvom dvoch základných fenoménov epiky , cez postavy a dej. Z obsahového hľadiska román otvára dej, ktorý je skladaný z dvoch dejových línií. Prvá z nich sa viaže na postavu Jána Lotára a druhá na postavu Petra Lotára. Rozdiel dvoch bratov spočíva v tom, že postava Jána je modelovaná do obrazu postavy hrdinu, čím demonštruje inú podobu hrdinstva – bojovnosť na protifašistickej strane. Na druhej strane nám figuruje postava Petra, ktorá je, i na základe odvolávania sa na autobiografické podlažie autora, priamym odrazom životných skúseností autora. Obe postavy spája jedno, a teda individuálna skúsenosť, hraničiaca s pocitom existenciálnej situácie, ktorá je hybnou silou, prechádzajúcou naprieč románom. Obe postavy sú koncipované na báze ľudsky uchopiteľného rozmeru. Môžeme tvrdiť na základe čitateľskej skúsenosti, že spomínaná hybná sila v sebe kumuluje zmes pocitov, emócií, predstáv a rovnako i vôle. „Jedným z podstatných impulzov tvorby textu, ako ho vyciťujeme u Mináča, je skutočnosť vnútornej alebo vonkajšej prekážky, ktorú treba prekonať, ale ktorá je súčasne mocnejšia, než sú sily zápasiaceho subjektu. Najvšeobecnejším a súčasne všadeprítomným momentom modelujúcim epickú situáciu, je u Mináča pocit skleslosti, vyplývajúci z nepomeru subjektu a objektu a súčasne vôľová snaha prekonať tento nepomer.“ Na postoji a pocite Mináč skladá kľúčový význam deja. Dokazuje to i pasáž „Bol som už na konci,“ - povedal Ján Lotár a zívol. – „Bol by si vydržal,“ - povedal Ludvik. Odložil šálku, vstal, prešiel k oknu a díval sa na tých dvoch, ako skladajú guľomet. – „Bol by si vydržal,“ - povedal Ludvik (...) – „Tie neotesané hrady sú ako Ludvik,“ - myslel si Ján Lotár. Pozrel na ne a teraz sa mu zdalo, že predsa nie sú také mocné. Tá nad hlavou má trhlinu(...). Aj tie mocné kmene sa raz zrútia. Každý bude raz na konci.“ Próza Smrť chodí po horách má za cieľ prekonávať duševné a telesné prekážky postáv, ktoré sa tiahnu románom. Sebavyburcovanie a sebabičovanie je psychickým vyjadrením postáv a telesnými prekážkami sú zranenia, alebo v prípade Petra Lotára zajatie v táboroch. „Človek v Mináčovom poňatí neznesiteľnú prítomnosť teda odmieta a uniká do snov a ilúzií, do minulosti a budúcnosti.“ V tomto prípade je príznačný úryvok: „Stáli ticho v snehu, s puškami pri nohách. Každý pozeral dolu na strmú skalnatú stenu, smerom na Klance. Iste spomínali. Niektorým spomienkam sa nemožno ubrániť. Niektoré dojmy sú silnejšie než skutočnosť a keby bola skutočnosť akákoľvek hrozná, spomienky prídu, dojmy sa obnovia. Tak je to s človekom. Vytvoril si umelú sústavu, kde takmer niet miesta pre prítomnú skutočnosť(...)Aj najmocnejší podľahnú tomuto príjemnému úteku od skutočnosti.“ V románe sa priesečníkom dotýka fyziologický aspekt (utrpenie) a duševný aspekt (ľudská trápnosť). Uvádzaný psychofyziologizmus postáv sa evidentne viaže na prítomnú skutočnosť. Z dosiaľ uvedeného a prečítaného vyplýva, že ak postavy žijú reálne situácie intenzívne fyziologicky i duševne, vytvárajú tak nielen obraz prítomného sveta, ale i obraz paralelného sveta. Je preto podnetné sledovať situácie z aspektu epickej štruktúry. Akákoľvek závažnejšia, pre dej dôležitá dejová situácia je zvyčajne autorovou situáciou. Meditácie nad človekom nie sú ničím výnimočné pre sujet románu, ako môžeme vidieť i v citovanej pasáži z románu. Prostredníctvom nich sa ustanovujú i predpoklady poznávacieho sebaklamu. „Flagelantstvo Mináčových románových postáv je práve v tom, že skutočnosť, hoci zdroj utrpenia a trápnosti, tvorí napokon ten najreálnejší pocit reality, keď sa vníma ako existenčne prvotná. Nechceme obraz noetiky Mináčových epických postáv príliš komplikovať, pretože v podstate nie je komplikovaný. Zložité je zachytiť ich elementárnosť a akúsi až monumentálnu jednoduchosť.“ Naliehavé situácie nebezpečenstva menia i kategórie času (z prítomnosti do minulosti a naopak), dokazuje to i citovaná pasáž: „Videl guľomety pripravené v pozíciách a čakajúce len na pokyn veliteľov. Och, Ján Lotár videl všetko jasne. Myšlienky sa nedali utopiť v snehu. Všetko bolo jasné a ostré, minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Minulosť, to je jasné a svetlé, to je mladosť a zeleň klaneckých lesov, prítomnosť, to je studený a nepriateľský sneh. Budúcnosť, to je nič. To je koniec. Hustá hmla pred očami, ktorá zastrie všetko a potom neúprosná, nemilosrdná tma, koniec, to je tma.“ Odvracanie sa od prítomnosti a budúcnosti je pochopiteľné najmä z titulu časového zaradenia tematickosti predmetnej prózy. Minulosť je ohňom, ktorý ešte nevyhasol a tlie v spomienkach postáv. Udržuje aj plameň života postáv, aby prítomnosť bola pocitovo umiernenejšia. Napriek tomu, však zúfalý stav postáv vedie k vyhroteným existenciálnym až k nihilistickým predpovediam budúcnosti. Zúfalstvo, mizéria alebo viera v ničotnosť, v tmu a koniec nie sú ničím novátorským, a to nielen v inonárodnej literatúre, ale i v tej našej. Tieto emócie, pocity i postoje vychádzajú z povojnovej literatúry, tkvú nielen v srdciach autorov, ale i zúčastnených. „Och, aký je to hrozný strach. Aký strašný je strach zo zániku. Aké je to strašné povedať, ja už nebudem. Nebudem už viac; tu, hľa, mám ruku, cítim ju, ako si zatískam nechty do dlane, a o chvíľu tá ruka nebude(...) Aj hrdinovia sa boja. Neverte, že sú takí ľudia, ktorí sa neboja smrti. Sú len takí, ktorí neprepúšťajú strach z podvedomia do vedomia. Všetci sa boja. Na jedných to vidieť väčšmi, na ostatných menej. Ale všetci sa boja. Niet takého človeka, ktorý by sa nebál smrti. Aj hrdinovia sa boja smrti. Tí sa neboja nebezpečenstva, ale smrti sa boja. Nebezpečenstvo, to nie je smrť. Je to len pravdepodobnosť, to nie je istota. Aj najväčšie nebezpečenstvo je len najväčšou pravdepodobnosťou, nikdy nie istotou.“ Citovaná pasáž je dôkazom prítomnosti autorovej skúsenosti. Sám autor je v pozícii mediátora situácie v samotnom zhmotnení strachu. Nasvedčuje tomu i zhutnený opis situácie. Monumentálnosť uvádzaného pocitu je čírym a bezprostredným opisom traumatizujúcej situácie. Existenčnú platnosť má to, čo je tu a teraz. Ostatné je iba sen, či ilúzia. Epický subjekt sa pohráva s pocitmi pravdepodobnosti a istoty. Imanentnosť postavy v epickom diele nie je však transcendenciou diela. Postava je iba jej zložkou, aj keď má také epicky výsadné postavenie, ako to je v Mináčovom románe Smrť chodí po horách. Výroky postáv sú zväčša iba ich sebareflexie, úvahy, avšak tie sú natoľko explicitné, že ich treba chápať ako znak niečoho iného – vlastného významového plánu. Jedným z protipólov Mináčových postáv, a teda protipólom ich krutej afektivite či nevýslovnej eufórii, je pocit antimeštiackosti. „ - Ale to je sviečka... – povedal Ján Lotár. – Počkaj. Ešte som nedokončil. Teraz tú sviečku zapálim. – Zapálil sviečku a postavil ju pod jedličku. Potom pokračoval; - Vidíš, teraz je už sviečka iná, ako tie ostatné v balíku. Pretože tá sviečka už horí, dáva svetlo a pôsobí na vytváranie ovzdušia. Aj s ľuďmi je to tak. Niektorí ostanú po celý život uložení vo vzorných balíkoch. Sú jeden ako druhý, a preto sa zdajú rovnakí, lebo nikdy nehoria. Nikdy neopustia balík. To sú ľudia solídni, spokojní, ktorých jedinou túžbou je ostať v balíku. – Potom som aj ja v balíku, - povedal Ján Lotár. – Niekedy sa mi chce strašne napľuť na všetko a odísť niekam ďaleko, kde je pokoj a blahobyt. – Nie, ty si už dávno opustil balík.“ Postavy mimo balíkov sú večne pripravené k výbuchu, zmietané spaľujúcou vášňou. Pretože nie sú poukladané „vzorne“ v balíkoch ako sviečky, nie sú ani „vzorne“ spôsobilé na konvenčnosť spoločenských situácií, sú pochybujúce, hľadajúce a ich protipólom je vrodená a sociálne určená jednoduchosť, ktorú nikdy nedosiahnu. Postavy sú poznačené súdobou situáciou a návrat do každodennosti spoločnosti je rozvrátený natoľko, že sa tento stav stáva protipólom reality, a teda, ako bolo už vyššie uvedené, snom alebo ilúziou. Čím nadobúdajú ráz antimeštiackosti. Odrážajúc sa od protikladu jednoduchosti verzus zložitosti, by sme nemali opomenúť postavu proletárskeho pôvodu – Vargica. Števček sa k tomuto protikladu vyjadril, že: „(...) spomínaná jednoduchosť, lepšie povedané jednoznačnosť, sa vyskytuje ako dôsledok proletárskeho pôvodu. Jednoduchosť je v skutočnosti vnútorný kontrapunkt Mináčových postáv. Zložitá postava je indikátor románového problému. Mináčova zložitá postava predstavuje podnet deja, jeho stály vnútorný impulz. Z nej sa rozohráva fabula, resp. sa o ňu opiera.“ Z uvedeného vyplýva, že postavy bratov Lotárovcov (Jána a Petra) zápasia o aktivitu, sebapochopenie a „zvládnutie životnej situácie ako situácie myšlienkovej a ideologicky programovej“ Opäť sa môžeme obrátiť na samotný román a hľadať v ňom explicitné pasáže, dokazujúce nielen Števčekove predpoklady a vyjadrenia, ale zo samotnej čitateľskej skúsenosti, ktorá nám spredmetnila pocit vôľovosti postáv na viacerých miestach, ako napr. „Smejem sa celej filozofii, smejem sa tým umelým stavbám, smejem sa ideálom, a politickým koncepciám, smejem sa všetkému, čo vymysleli ľudia, aby zakryli svoju nahotu. Smejem sa tomu všetkému, a ako sa smejem. Pretože celá filozofia, všetko vedenie ľudstva, všetko, čo ľudia vymysleli a vytvorili, scvrklo sa mi na tri písmená: ŽIŤ. Na tri veľké písmená, v ktorých je všetko: začiatok a koniec a hlavne to, čo je medzi začiatkom a koncom.“ Z uvedeného vyplýva, že jedna z mnohých románových situácií nielenže vykazuje existenciálny pud žiť a prežiť, vôľu žiť, ale rovnako i osciláciu medzi týmito krajnými bodmi, ktoré sú istotou každého jedinca. Avšak, ponúkané s istou intenzitou nadnesenosti a pátosu sú základnými piliermi ľudského života a jeho prúdením. Z dosiaľ uvedeného nám do popredia vystupuje i obsiahnutie postáv, ktoré vykazuje známky expresionizmu. Uvádzaná mienka je a rozšírená v životoch postáv v románe Smrť chodí po horách. Vysvetľuje to i tvrdenie J. Števčeka, že „Skleslosť postáv a snaha prekonať ju zo životných, teda vnútorných zdrojov je typický príznak expresionizmu, pravda, s tým špecifickým rozdielom, že Mináč expresionizmus, latentný v štýlovej rovine, v pláne témy otvára, obnažujúc až na kosť noetické základy expresionizmu.“ Pozoruhodné sú najmä pasáže románu, v ktorých Peter Lotár opisuje mdlé a mizerné životné podmienky koncentračných táborov (hlad, každodenná brutalita dozorcov, ustavičná hrozba smrti, neľudské hygienické podmienky) patria k tým miestam, ktoré sú najpodmaňujúce v celom románe. V nasledovnej citovanej pasáži vystupuje do popredia nutnosť biologických potrieb, ich uspokojovanie a ich dôležitosť pri zachovaní holého ľudského života. V uvádzanom úseku sa rinie do popredia i fakt, že ak sme si na začiatku mohli myslieť, že postavy sú heroicky zobrazované, táto časť myšlienku narúša. Hrdinstvo je zobrazené neheroickou formou (čo nám prítomné v románe zamieta neskoršie ideologické stvárnenie postáv socialistického režimu, pretože socialistický optimizmus 50. rokov 20. storočia by zásadne tento fakt odmietol). Túto mienku môžeme dokázať i samotným názvom románu, už v ktorom sa nachádza apelatívum smrť. Uvedené dokážeme v citovanom úseku: „Pomaly si navykali na život v karanténe. Je zvláštne, na čo všetko si človek zvykne. Na spánok sediačky. Na to, že sa musí vstávať o štvrtej ráno a štyri hodiny stáť takmer nahý a bosý v snehu a na mraze. Zvykne si na smrad, ktorý stále dýcha a na smrad, ktorý musí jesť. Zvykne si na kostry a umrlčie lebky, odené v bielo-modro pruhovaných uniformách. Zvykne si na Poliakov z vedľajšej izby, ktorí si vyklepali z cínových lyžíc nožíky a oškrabujú nimi nahnilé konské kosti. Zvykne si na to, že sa nemá čím a v čom umyť. Zvykne si na veľkú, smrdiacu jamu, rovno pred dverami bloku, ktorú stále obliehajú postihnutí úplavicou. Zvykne si na smrť, ktorá každodenne prichádza. Zvykne si na biedne, maličké mŕtvoly, vystreté každodenne hneď za blokom. Zvykne si na údery a na bitku. Len na dve veci sa nedá zvyknúť. Na hlad. Na Willyho.“ Pri interpretovaní predmetného románu rovnako nesmieme opomenúť opisnosť, ktorá je inherentná v diele. Ide o román zakorenený do prostredia vlastného autorovi, a teda ide o slovenskú prírodu, prostredie a spomenuté sú i pre epický subjekt dôležité reálie. Opis slovenskej krajiny nie je ničím novým v dejinách slovenskej literatúry a inak tomu nie je ani v tomto diele. V dovtedajšej súdobej literatúre sa uvádzaný prvok využíval na spredmetnenie duševných zážitkov pomocou prírodného opisu a šlo o prvok novoromantizmus. Avšak, v diele Smrť chodí po horách epický subjekt preväzuje opisy slovenskej prírody s psychickým stavom Petra Lotára. Naznačuje až akýsi mýtický vzťah, ktorý Mináč vo svojej tvorbe neopomína. Stav postavy nie je romantickým štylizovaním duše, ale fyzickým zhmotnením stavu postavy. Oprieť sa môžeme i o pasáž z diela: „Beznádejne prebiehali v oknách čierne roviny, len s malými bielymi škvrnami snehu. Malé dedinky, biele domy s červenými strechami, dlhé rady topoľov, to všetko bolo Petrovi veľmi známe. Ale ako inak na tento kus slovenskej zeme pozeral teraz. Predtým mu boli tieto roviny nepríjemné a únavné, pretože bol horniak dušou i telom. Človek z hôr nikdy celkom neprivykne na roviny, na bezútešné pláne, kde sa oko nemá na čom zachytiť, o čo oprieť, kde hory sa podobajú parkom a potoky žabím mlákam. Ak ho aj život donúti na nich žiť, nikdy k nim neprilipne, nikdy ich nemá rád. Ani Peter ich nemal rád, pretože bol horniak. Ale teraz, keď sa vlak nezadržateľne blížil k nemeckým hraniciam, chcel by sa Peter zachytiť tých čiernych slovenských hrúd, chcel by si ľahnúť na poslednú slovenskú zem a držať sa jej kŕčovite.“ Jednou z ďalších dramatických postáv je i postava ženskej protagonistky Marty. Jej postava sa po fatálnom incidente (zavraždení nacistu Grunera, potom ako sa ju pokúsil znásilniť) uchyľuje do prostredia partizánov. V románovej štruktúre je Petrovou družkou. Po tomto akte sa v nej rodí nenávisť, ktorá determinuje Martinu dravosť po pomste. Aj ona je jednou z Mináčových postáv, ktorej existencia je podriadená silnou emóciou pomsty a môžeme tvrdiť, že opäť je akousi hybnou silou jej existencie. Martina individuálna skúsenosť sa líši od ostatných postáv tým, že viac sa dotýka jej osoby, ako ostatných, a teda nejde o kolektívny zážitok. Napriek tomu spomínané skúsenosti a zážitky sú nesené prvkom apelatívnosti, výzvy i dojmu, ktorý majú vyvolať. Takýto ráz románu spôsobuje, že obdobné výjavy vyznievajú ako martýrium postáv. Podmienenosť Martinej pomsty je explicitne prítomný i v pasáži „Marta stála, ramená poklesnuté, ruky ovisnuté. Stála a dívala sa suchými očami na Jána Lotára. – Načo si ty prišla k nám?- opakoval Ján Lotár.(...) – Načo? – opakoval ešte raz. – Zabíjať! – povedala Marta. Oči hľadeli stále sucho, ani sval na tvári sa nepohol. – Zabíjať som prišla, - povedala ešte raz. Ján Lotár sa díval na ňu a vedel, že hovorí pravdu, akú povieme len niekoľko ráz v živote.“ Román Smrť chodí po horách je vskutku autentickou výpoveďou Vladimíra Mináča. Dielo neopomína žiadnu zo stránok ľudskej duše, trpiacej tyraniou II. svetovej vojny. Postavy sú zobrazené ako „emočne nahé“. Svojím debutom Mináč zložil motivickú základňu jeho ďalšej tvorby, ako napr. druhý román Včera a zajtra alebo románovú trilógiu Generácia. Napriek tomu však môžeme s istotu tvrdiť, že z jeho literárnej angažovanosti ide o debut, ktorý je ešte nepoznačený ideologickým schematizmom (nielen) spoločenského života, a tak nám ponúkaný tvrdé a čitateľsky autentické poznanie o krajnej zúfalosti vojnového človeka.