Redaktor:Rodák Branislav

Domestikácia a chov lám a alpák v minulosti
Údajne už predchodcovia Inkov v peruánskej vrchovine chovali obe formy (lama krotká a alpaka) ako domáce zvieratá. Podľa zápiskov Fredericka E. Zeunera, boli v údolí Viru v Peru nájdené lamie kosti v geologických vrstvách z obdobia skorého začiatku poľnohospodárstva, t.j. z obdobia až 7250 rokov pred Kristom. Ešte ani v dnešnej dobe nestratili lamy a alpaky pre obyvateľov vysoko položených usadlostí význam. Životaschopnosť mnohých peruánskych a bolívijských Indiánov do veľkej miery závisí od chovu lám (Grzimek, 1968). Domestikácia huanaka začala v rokoch 5500 pred Kristom, kedy začali vznikať domáce formy lamy a alpaky. Patria tak k najstarším zdomácneným zvieratám. Pôvodne väčšina zvierat bola chovaná na produkciu mäsa, postupne okolo roku 500 po K. sa produkcia začala orientovať viac na vlnu. Využívanie lám ako transportného zvieraťa neskôr spôsobilo zjednodušenie výmenného obchodu, vybudovanie obchodných základní a v konečnom dôsledku vznik prosperujúcej ríše Inkov. Vďaka schopnosti lám zdolávať vysoké nadmorské výšky (5000 m n.m.), mohli pôvodní obyvatelia osídľovať rôzne ekologické zóny a aj na veľké vzdialenosti byť v kontakte s obchodníkmi. Z hôr bol privážaný do nížin ľad, soľ z mora do hôr, ruda z baní k spracovateľom. Pre vidiečanov aj naďalej lamy slúžia ako dopravný prostriedok. Lama krotká je v Andách južnej Ameriky využívaná prevažne na nosenie nákladov a produkciu mäsa, zatiaľ čo alpaka výlučne ako vlnové zviera. Rozdiely medzi týmito dvomi formami sa teda dajú vysvetliť cieľavedomým chovom na rozdielne úžitkové vlastnosti (www.landwirtschaft-mlr.baden-wuertenberg.de, 2005). Živočíšna výroba má v horských oblastiach Peru mimoriadny význam. Od nepamäti boli lamy a alpaky chované miestnymi obyvateľmi. Zvieratá tu nachádzali svoju obľúbenú potravu, tvrdý kavyľ - ichu tráva. V priebehu dlhodobého chovu získali Indiáni z lám a alpák nasledovne suroviny: mäso, vlnu, kožušinu, kožu, lamí hnoj a palivo (z trusu). V dôsledku veľkého množstva divo rastúcej ichu trávy, nemuseli chovatelia tak často hľadať nové pastviny. U Inkov sa veľké skupiny zamestnávali ako pohoniči lám, ako prostriedku na dopravu tovaru, potravín, zbraní na veľké vzdialenosti. Lama je veľká a silná, napriek tomu môže dospelý samec uniesť záťaž najviac 50 kg. S touto záťažou sú schopné istým a plynulým krokom prejsť denne viac ako 25 km po náročných skalnatých a horských chodníkoch (Payer, 2001). Lamy boli tiež v hojnom počte využívané ako obetné zvieratá, o čom svedčia mnohé archeologické nálezy. Iba pri výnimočných príležitostiach bolo povolené zabiť niekoľko zvierat. Nedovolené zabitie samice bolo prísne potrestané. Z hrubej lamej vlny sa zhotovovali vrecia a deky. Jemnejšia vlna alpák bolo použitá na odevy. V tých časoch patrila väčšina stád cisárovi, ktorý z tohto „štátneho majetku“ obdarovával úradníkov a statočných bojovníkov. Divo žijúce pôvodné formy boli vikuňa (uznávaná pre kvalitnú a jemnú vlnu) a huanako (obľúbené pre svoje chutné mäso). Ako píše Bolinger et. al. (1977), hony na tieto divo žijúce zvieratá mali prísne pravidlá. Z času na čas boli v provinciách tých najbohatších povolené poľovačky (Chacu). Tieto poľovačky sa mohli uskutočňovať až po tom, čo samice vrhli mladé. Tu boli používané tisíce honcov, ktorý zvieratá zovreli do veľkého kruhu a postupne ich nahnali do stredu. Hlavným cieľom takéhoto počínania bolo získanie mäsa a vlny z takto odchytených zvierat. Potom poľovníci samice pustili späť do prírody a k tomu príslušné množstvo samcov, aby sa neohrozila početnosť divo žijúcich zvierat. Podobný osud stihol aj srnce a jelene, ktoré boli odchytené spolu s vikuňami. Ostatné zvieratá pozabíjali, a obrovského množstva mäsa urobili „Charqui“ – sušené mäso, ktoré bolo uschované v skladoch. Ostatné mäso bolo zjedené na slávnostnej hostine. Garcilaso de la Vega, kronikár, ktorý túto správu zanechal ďalej píše: „Tieto hony sa poriadali iba každé štyri roky v každej provincií, takže od jednej poľovačky po druhú uplynula relatívne dlhá doba. Indiáni totiž tvrdia, že medzi tým vikuniam znova narastie vlna do najväčšieho množstva a preto ich nechcú strihať skôr. Medzitým prichádza čas ďalšieho párenia a v tomto období hájenia nesmú utrpieť také škody ako pri poľovačkách.“ Inkovia vytvorili detailný chovný program pre lamy a alpaky a starali sa o ich čo najväčšie rozšírenie. Po vpáde Španielov do Nového sveta nastali pre lamy ťažké podmienky. Ich stavy boli zredukované až o 90 %. Došlo tak k úplnému zrúteniu chovov lám a alpák a vedomosti o ich chove a šľachtení upadali. Značný podiel na takmer vyhubení týchto druhov mali ovce, ktoré sa stali potravinovými konkurentmi a nové choroby, ktoré Španieli priniesli. Následkom málopočetnej populácie dochádzalo medzi zvieratami k masívnej hybridizácií, čo možno ešte dnes pozorovať na hrúbke a kvalite vlákna (Payer, 2001). Schopnosť medzidruhového kríženia však nie všetci považujú za dôkaz o pôvode týchto druhov. Podľa výpovedí domorodcov, ak chceme dosiahnuť potomstvo, musí sa novo narodený samček vikune odchytiť rovnako aj novonarodená alpaka ktorá sa zabije. Z nej sa stiahne koža, ktorá sa natiahne na mladého samca vikune. Matka alpaka takto ochotne prijme vikunie mláďa. Iba takéto vikune sa neskôr môžu páriť s alpakami. Krížence takto vzniknuté sa vo svete nazývajú Pako-vikuňa. Tieto krížence produkujú mimoriadne jemnú vlnu, ktorá je odberateľmi najviac vyhľadávaná (Grzimek, 1968). V skutočnosti je však pravdou, že všetky štyri formy lám sa medzi sebou pod ľudským dozorom pária a prinášajú plodné potomstvo. Aby sme teda mohli krížiť vikune s alpakami, postačí, ak mladé zvieratá uzavrieme spolu. Vikune sú takto alpakami ovplyvňované, pripoja sa k ním a neskôr sa úspešne pária. Ako však tvrdí Herre, ostávajú Pako-vikune často neplodné. Napriek tlaku, ktorý vyvíja rozvoj áut, lietadiel a železníc na miestnych Indiánov, lamy sú stále hlavným dopravným prostriedkom. Aj keď je vlna pre hospodárske účely získavaná najmä z oviec, je jemnejšia vlna alpák, najmä plemena Suri-Alpaka, viac žiadaná ako vlna väčšiny ovčích plemien. V severočilskej provincií Nahrun Arica je zo strany vlády vyvíjané úsilie o znovu oboznámenie sa tamojších obyvateľov s chovom alpák, ako aj spôsobmi spracovania ich vlny. Cieľom je znížiť narastajúce vysťahovalectvo Indiánov z týchto chudobných oblastí. Keďže sa obe formy, lama krotká aj alpaka, využívajú k produkcií vlny, boli v minulosti často nesprávne označované ako „ovčie ťavy“. Zo zoologického hľadiska však s ovcami nemajú nič spoločné.