Preskočiť na obsah

Simonov Nekronomikon

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Marduk bojuje s Tiamat. Reliéf z asýrskeho obdobia.

Simonov Nekronomikon (angl. Simon Necronomicon) je pravdepodobne najznámejšou verziou fiktívneho grimoáru Nekronomikon, ktorý sa prvýkrát objavil v príbehoch amerického spisovateľa hororového žánru Howarda Phillipsa Lovecrafta. Jeho skutočný autor nie je známy, existuje však často citovaná domnienka, že je dielom Petra Levendu. Niekedy sa jeho názov zjednodušuje na Simonomicon.

Simonov Nekronomikon sa nazýva podľa postavy, ktorá sa k autorstvu, presnejšie redaktorstvu v knihe hlási. Obsah je väčšinou postavený na sumerskej mytológii a v úvode prebieha pokus stotožniť vystupujúce entity (a ďalšie bytosti z Lovecraftových mýtov) s božstvami Sumeru. Príbeh, ktorý kniha podáva, je zmesou mezopotámskych mýtov (nielen sumerských, ale aj akkadských, babylónskych a asýrskych) a rozpráva príbeh neznámeho pôvodu o mužovi, ktorý je v nej nazývaný „šialeným Arabom“. Kniha vyšla roku 1977 v newyorskom vydavateľstve Schlangekraft najskôr v limitovanej edícii v koženej väzbe a počte 666 kusov výtlačkov, za ktorou nasledovala edícia v plátennej väzbe v počte 3 333 kusov. V roku 1980 bola vydaná brožúra vo vydavateľstve Avon.[1] Od tohto roku je stále v tlači a do roku 2006 sa predalo okolo 800 000 výtlačkov, čo z nej robí najznámejšiu verziu povestného Nekronomikonu.[2]

Simonov úvod

[upraviť | upraviť zdroj]

Úvod knihy, ktorý zaberá približne 50 z 250 strán, je jediným miestom, v ktorom Simon spomína svoje autorstvo, resp. redaktorstvo. Píše v ňom o tom, ako sa on s ďalšími dostal ku kópii gréckeho Nekronomikonu prostredníctvom jedného tajomného mnícha. Obsahuje aj pokus o spojenie H. P. Lovecrafta, Aleistera Crowleyho so sumerskou mytológiou a vykresľuje paralely s ďalšími náboženstvami, ako je kresťanstvo, wicca alebo satanizmus. Niektoré z myšlienok sú založené na úvahách Kennetha Granta o mimozmyslovom prepojení Lovecrafta s Crowleym, ktorý sa touto témou zaoberal v niektorých svojich dielach.

Svedectvo šialeného Araba

[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem úvodného textu knižka obsahuje aj pilotný príbeh s názvom „Svedectvo šialeného Araba“ s prológom a epilógom. Autor sa v ňom predstavuje ako „šialený Arab“. Prológ objasňuje, ako sa dostal k temným tajomstvám, o ktorých píše, a ako sa stal náhodným svedkom tajomného rituálu vyznávačov Prastarých. V epilógu je šialený Arab prenasledovaný démonmi a netvormi kvôli nevedomky spáchanému hriechu. Nakoniec je ešte pred dopísaním knihy unesený démonmi, takže chýba jeho podpis, a tým jeho meno zostáva neznáme.

Prastarí

[upraviť | upraviť zdroj]

Mená Prastarých, ktoré sa v knihe spomínajú:

  • Tiamat
  • Apsu
  • Kingu
  • Ereshkigal
  • Kutulu
  • Azag-Thoth
  • Ishnigarrab
  • Ninnghizhidda
  • Nammtar (alebo Namtar)
  • Humwawa (alebo Humbaba)
  • Pazuzu
  • sedem Maskim (alebo Masqim)

Mágia

[upraviť | upraviť zdroj]

Väčšina knihy je návod k magickým operáciám. Podáva určitý počet magických formúl, sigíl a rituálov s vysvetlením. Veľa z nich je určených na zažehnanie zla a privolanie Starších bohov na pomoc. Niektoré sú zaklínania nepriateľov. Formuly sú písané zmesou modernej angličtiny a starej sumerčiny, vyskytuje sa aj pár chýb v prepise sumerských slov.

Sigilum (magický znak, pečať) obyčajne patrí určitej konkrétnej entite a používa sa pri jej invokácii. V niektorých prípadoch kniha obsahuje špeciálne inštrukcie na ich zhotovenie, napr. aký materiál sa má použiť alebo ktorý časový (astrologický) moment je pre nich vhodný. V ostatných prípadoch je dané len sigilum. Pre niektoré uvádzané rituály kniha predpisuje obeť. V jednom prípade pri práci s mečom invokujúcim bohyňu Tiamat predpisuje ľudskú obeť jedenástich mužov.[3] Úvod a marketing knihy sa snaží okolo knihy vytvárať senzačný dojem obrovskej magickej sily. Záložka obalu vyhlasuje, že kniha je „najmocnejšia a potenciálne najnebezpečnejšia čierna kniha, ktorú západný svet pozná,“ a jej rituály dokážu privolať „bytosti a netvorov“ do „fyzického sveta“. V úvode je čitateľ často upozorňovaný na jej silu, ktorá je údajne životunebezpečná, a nutnosť mať pri nej úplné psychické zdravie. Obsahuje aj prekliatie pre toho, kto by sa podieľal na jej zverejnení a poznámku, že zažehnávanie entít magickými technikami Zlatého úsvitu je v tomto prípade neúčinné.

Dobro a zlo

[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavná téma knihy je boj medzi dobrom a zlom. Sily dobra sú Starší bohovia (angl. Elder Gods), sily zla predstavujú Prastarí (angl. Ancient Ones). Tieto dve skupiny sú v knihe obsadené skutočnými mezopotámskymi božstvami a vymyslenými entitami. Prastarí sú staré božstvá a predstavujú sily prvotného chaosu. Ich vodcom je bohyňa Tiamat. Starší bohovia sú mladšie sily, potomkovia Prastarých, ktorí sa vzbúrili proti svojim rodičom a zvíťazili.

V Simonovom Nekronomikone je obsiahnutý variant babylonského stvoriteľského mýtu Enúma eliš. Je o tom, ako Marduk (jeden zo Starších bohov) porazil Tiamat, rozsekol jej telo na dve časti, a tým stvoril nebo a zem. Starší bohovia podobne stvorili ľudstvo z krvi boha Kingua (jeden z Prastarých). Ďalší Prastarý bol uväznený pod zem, resp. za nebo. Ako tieto, tak aj ďalšie príbehy sú odvodené zo skutočných mýtov. Výnimkou sú termíny „Prastarí“ a „Starší bohovia“, ktoré ako prvý použil P. H. Lovecraft, a tvoria pravdepodobne jednu paralelu príbehu gréckej mytológie o boji mladého Dia s Titanmi.

Simonov úvod tvrdí, že lovecraftovské mýty, rovnako ako sumerská mytológia, sú príbehom o súboji dobra a zla, ktoré sú zosobnené Staršími bohmi a Prastarými. Toto je však omyl. Podobné „vesmírne vojny“ sa v skutočnosti objavili až v príspevku Augusta Derletha k mýtom Cthulhu, nie vo vlastných Lovecraftovych príbehoch. Skôr takáto „vesmírna vojna“ pochádza zo starozákonnej apokryfickej Henochovej knihy, ktorú Lovecraft cituje vo svojej faktografickej eseji Supernatural Horror in Literature.

Henochova kniha pracuje s časťou Starého zákona Genesis 6:1-4 a opisuje ako vzbúrení anjeli, známi ako Strážcovia alebo Egregori (starogr. ἐγρήγοροι), zostúpili na zem z nebies a zaniesli svoje vyspelé technológie medzi rodiace sa ľudstvo, vrátane umenia metalurgie a astronómie. V Henochovej knihe a aj v Genéze sa spomína, že Strážcovia sa zaujímali o ľudské dcéry a brali si ich za ženy. Tak sa zrodilo zvláštne potomstvo zvané Nefilim (starohebr. נְפִילִים‎ – „padlí“). Túto „ohavnosť“ následne Potopa spláchla do mora.

Podľa Simona Prastarí teraz ležia „nemŕtvi ale snívajúci“ a čakajú na deň, keď sa navrátia k životu. K tomu, aby sa tak stalo, treba správnej polohy hviezd a obetí ich smrteľných vyznávačov. Tieto konštrukcie sú viac či menej v paralele k príbehom mýtov Cthulhu a kritici tvrdia, že je to jasný pokus o prepojenie Simonovho Nekronomikonu s lovecraftovskými mýtmi, Armagedonom a Jánovym Zjavením židovsko-kresťanskej tradície. Za týmito udalosťami bude nasledovať už len veľký požiar konca sveta a na záver sa mäso porazeného Leviatana bude podávať víťazným pozostalým na večeru.

Rozporuplnosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Pravosť textu

[upraviť | upraviť zdroj]

Autenticita Simonovho Nekronomikonu je sporná. Žiadny rukopis nebol zverejnený na preskúmanie a žiadny z uznávaných odborníkov na staroveké náboženstvá ho nepovažuje za autentický dokument z obdobia, kam sa snaží zaradiť. Aj to je príčinou širokej debaty okolo vlastného obsahu knihy.

Od roku 2006 nie je pochýb o kultúrnom vplyve na Simonov Nekronomikon, pretože sám Simon priznáva v knihe Dead Names gnostický a novoplatónsky materiál. Dnes so svojimi stúpencami pripúšťa už aj to, že Nekronomikon je staroveké dielo, ktoré sa časom stáročí poškodilo a zdegenerovalo. Oponenti zase zastávajú názor, že kniha je podvrh zo súčasnosti, ktorý kombinuje uverejnené mezopotámske materiály, lovecraftovskú fikciu a modernú magickú prax. Aj napriek zmene Simonovho stanoviska súčasné vydania knihy stále obsahujú tvrdenie, že text pochádza zo skutočného sumerského zdroja.

Podľa práce The Necronomicon Files, ktorá sa témou Nekronomikonu zaoberá, niekoľko jeho častí nesie pozoruhodné podobnosti s ďalšími prácami, ako napr. The Devils and Evil Spirits of Babylonia R. Campbell Thompsona a Ancient Near Eastern Texts Relating to the Old Testament Jamesa Bennetta Pritcharda.[4] Na dôvažok dvaja členovia magickej spoločnosti Hermana Slatera, známeho aj pod pseudonymom Magical Child, ilustrátor Nekronomikonu Khem Caigan a americký okultista Alan Cabal nezávisle od seba potvrdili, že kniha bola vždy známa ako mystifikácia v miestnej okultnej komunite.[5]

Zásadnou otázkou autenticity Nekronomikonu ostáva, ako sa Lovecraft dozvedel o knihe pred rokom 1921 a prečo trval na tom, že ju vymyslel. Niektorí zástanci ako Kenneth Grant sú presvedčení, že Lovecraft bol nevedomé médium, ktoré si bralo informácie o skutočnej knihe zo snov, príp. hľadajú možné prepojenia medzi ním a Hermetickým rádom Zlatý úsvit, alebo inou podobnou spoločnosťou.

Užitočná alebo prekliata kniha

[upraviť | upraviť zdroj]

Veľa tých, ktorí dnes praktikujú mágiu, tvrdia, že je jedno odkiaľ kniha pochádza, dôležité je to, že Simonov Nekronomikon poskytuje ucelený a funkčný systém pre osobnú cestu a rozvoj. Ďalší zase varujú pred jej nebezpečnosťou a časom poškodenými rituálnymi postupmi, ktoré sú nastraženou pascou a je nehodno ich pokúšania. Existuje niekoľko zdokumentovaných prípadov, v ktorých ľudia tvrdia, že boli zasiahnutí silou knihy tak, ako sama varuje.[6]

Čierna mágia a spojitosť s vraždou

[upraviť | upraviť zdroj]

Senzačné vyhlásenia o sile knihy a jej otvorené zaobchádzanie so silami zla sú dôvodom, prečo ju kresťanské skupiny označujú ako čiernomagickú. Príkladom je Patricia Pulling, ktorá vo svojej knihe The Devil's Web: Who Is Stalking Your Children For Satan? varuje pred Simonovym Nekronomikonom. Podľa nej totiž Simonov Nekronomikon pravidelne používali teenageri pri zábavách. Okrem toho určité časti knihy prinútili políciu zaradiť do zoznamu otázok používaných pri vypočúvaní mladých okultných delikventov aj otázku „čítali ste Nekronomikon, alebo ho inak poznáte?“[7]

Kniha vystupovala aj ako dôkaz v súdnych procesoch s vrahmi Roderickom Ferrellom a Glenom Masonom, v ktorých sa predpokladalo, že hrala úlohu v zločinoch označených ako satanistické obetovania ľudí. Ferrell bral knihu veľmi vážne a používal ju ako súčasť rituálov svojho malého kultu.[8]

Možné autorstvá

[upraviť | upraviť zdroj]

Autorstvo Simonovho Nekronomikonu je pripisované rôznym postavám, od amerického spisovateľa a producenta Sandyho Pearlmana až po satanistu Antona Szandora LaVeya. Niektorí ju prepisujú okultnému autorovi Jamesovi Wassermanovi, chránencovi vydavateľa okultnej literatúry v Spojených štátoch amerických Samuela Weisera. Pravdepodobnejším autorom by mohol byť spisovateľ literatúry faktu Peter Levenda, ktorý buď úmyselne, alebo náhodou veľmi málo odmieta svoje stotožňovanie so „Simonom“ v prípade knihy Dead Names. Levenda vo svojom spisovateľskom začiatku oficiálne nepublikoval žiadnu zo svojich raných prác. Urobil to až neskôr, a tak uzreli svetlo sveta faktografické práce s témami ovplyvnenými okultnými tajnými spoločnosťami a medzinárodnou politikou. Autorský úrad Spojených štátov pozná Levendu ako autora a držiteľa autorských práv diela Gates of the Necronomicon.

Ďalšie knihy

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Simonov dodatok Necronomicon Spellbook vyšiel v roku 1981 vo vydavateľstve Avon. Obsahuje návody na evokácie a 50 Mardukovych mien.
  • V roku 2006 vyšla vo vydavateľstve Avon už spomínaná Simonova kniha Dead Names: The Dark History of the Necronomicon, v ktorej rozoberá detaily Nekronomikonu a útočí na kritikov spochybňujúcich jeho autenticitu. Záver knihy považujú kritici za nedôveryhodný.[9]
  • V tom istom roku vyšla ďalšia knižka The Gates of the Necronomicon, v ktorej sa nachádza úvod do práce so Simonovym Nekronomikonom.
  • V Prahe vyšiel koncom roku 2009 český preklad Simonovho Nekronomikonu vo vlastnom náklade občianskeho združenia OLDM pod názvom Necronomicon a jeho zaklínací kniha. Kniha obsahuje preklady anglického Necronomiconu z roku 1977 a Simonovho dodatku Necronomicon Spellbook z roku 1981/87.

Poznámky a referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Old Teobald 2006
  2. ↑ Simon 2006, s. 246
  3. ↑ Simon 1980, s. 160 – 161
  4. ↑ Harms a Gonce III 2003
  5. ↑ Cabal 2003
  6. ↑ Harms a Gonce III 2003, kapitola 9
  7. ↑ Stackpole 1990
  8. ↑ Harms a Gonce III 2003, s. 203 – 8
  9. ↑ Harms 2006

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Simon Necronomicon na anglickej Wikipédii.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Simonov_Nekronomikon&oldid=7066704“