Slovácke novini

Slovácke novini boli protislovenské noviny vychádzajúce po slovensky v čase Revolúcie 1848/49 a podporujúce kossuthovcov.

Charakter novín

Žiadosť na vydávanie slovenských novín podal budínskemu ministerstvu vnútra Jozef Just - hlavný župan tekovskej stolice, známy ako veľký neprajník štúrovcov a fanatický maďarizátor. Svoj návrh na vydávanie slovenských novín financovaných vládou, ktorý poslal ministerstvu vnútra 8. mája 1848, podoprel tvrdením, že nielen on, ale aj viacej ľudí je ochotných takéto noviny vydávať, prípadne redigovať. Jeho podmienky boli nasledovné: 1. Vláda nebude od novín požadovať kauciu a zníži pre ne aj poštovné poplatky, 2. Novinám bude zverené uverejňovanie úradných oznamov, pravda za isté poplatky redakcii. Just sa zaviazal, že ak vláda tieto jeho podmienky splní, je schopný svojimi novinami vytlačiť zo Slovenska vplyv štúrovskej publicistiky.

Aj keď ministerstvo vnútra nemohlo, podľa zákonných predpisov odpustiť Justovi zloženie kaucie, nebolo ani toto vážnou prekážkou ich uverejnenia. Kauciu na noviny v nehnuteľnostiach zložil starý Štúrov nepriateľ gróf Karol Zay a župan Jozef Just, ktorý úradne žiadal o spoluprácu a podporu všetkých hlavných županov slovenských stolíc pri zbieraní predplatiteľov i pri rozširovaní týchto nádejných novín.

V letáku zvanom Oznam nového političného časopisu pod ménom Slovácke novini pre verejné záležitosti Slovákov - vydanom v Bratislave 26. V. 1848 sa tvrdí, že tieto noviny budú “deptať poburovanie štúrizmu a slúžiť záujmom ministerstva a národa". Už tento leták zostavil redaktor (odpovedlivý sporjadateľ) nádejných novín – Andrej Kostelný - advokát, predtým vychovávateľ v zemianskej rodine Beniczkých. Roku 1861 stal sa sudcom v Trenčíne a neskoršie bol sudcom v Žiline, kde aj zomrel 22. XII. 1865.

V letáku Kostelný tvrdí „úprimným Slovákom“, že vraj zrušenie poddanstva odhlasovala šľachta dobrovoľne a nezištne. Jej vraj tiež možno ďakovať za uzákonenie rovnosti pred zákonom pre každého občana i za to, že odteraz bude “jeden každý vlastenec voliť poslancov do snemu”. Boli to falošné tvrdenia. Volebné právo v Uhorsku sa riadilo výškou majetku a zostávalo privilégiom najvyšších vrstiev. O údajnej nezištnosti šľachty sa ani netreba zmieňovať. Kostelný na tomto mieste vystríha roľníkov pred vzburami proti bývalým zemským pánom.

Ako redaktori všetkých slovenských novín stojacich v službách maďarského revolučného boja, aj Andrej Kostelný odsúdil štúrovské hnutie a spisovnú slovenčinu. Tvrdil, že on sám pre Slovákov zostaví nový spisovný jazyk, ktorý uplatní už vo svojich novinách. Kostelného spisovná slovenčina bola po morfologickej i lexikálnej stránke veľmi biedna. Išlo tu o akési nárečie blízke bernolákovskej slovenčine. V pravopise sa čiastočne približoval k úzu zavedenému Ľudovítom Štúrom. Kostelného slovenčina nemala ustálenej gramatickej stavby, nehovoriac už o jej celkovej nízkej úrovni. Ďaleko zaostávala za jazykom Slovenských národných novín a stratila sa po zániku jeho Slováckych novín.

Prvé číslo Slováckych novín vyšlo 3. júla 1848 v Bratislave. Vychádzali vo forme veľkého hárku dva razy do týždňa. V ich hlavičke bol drevoryt uhorského štátneho znaku s uvedením dátumu a čísla novín. Pod ním bolo heslo: Sloboda. Ich hlavnými rubrikami boli: Vladarski poručnik (Úradné oznamy), Ministerské rozkazy, vyznamenaňá a povýšená dóstojníkov, a síce hneď z prvej ruky; Závodný výklad: političné stavy a umienky našich časov; Vlastenecký posel: zájemné príhody, jak voľby do snemu atď. Prešporský novinkár: zvláštne prešporskými najnovejšími príhodami sa vďačiť bude. V novinách boli ešte Zahraničné chýry (spravodajstvo) a Vyhlášky. Redaktor však toto rozdelenie rubrík dôsledne nezachovával.

Už po troch týždňoch existencie novín Kostelný znovu žiadal ministerstvo vnútra o finančnú podporu. Tvrdil, že hoci svoje redaktorské povolanie vykonáva zadarmo, jeho noviny sú pasívne a nemajú viacej ako 200 predplatiteľov. Tvrdí, že agitujú proti ním „panslávi“, ktorí propagujú a rozširujú medzi ľudom české a moravské noviny. Hovorí tu ďalej, že bratislavský Juraj Palkovič len striehne na zánik jeho novín, aby mohol vydávať vlastné v bibličtine. Ministerstvo mu síce poskytlo žiadanú podporu, no súčasne vyslovilo sklamanie nad slabým spoločenským ohlasom Slováckych novín.

Program svojej novinárskej práce Andrej Kostelný podal v úvodníku prvého čísla Slováckych novín zvanom Vláda a snem. Vítal tu zrušenie poddanstva, odmietal rakúsky absolutizmus a dovolával sa demokratickejšieho konštitučného zriadenia, osobitného uhorského ministerstva a samostatného rozhodovania uhorskej vlády. Aj tu prehnane a neobjektívne vychvaľuje uhorskú šľachtu.

Toto Kostelného okázalé oslavovanie šľachty nebolo náhodné. Súviselo to s tým, že rozhodné slovo v novinách mali gróf Karol Zay a župan Jozef Just - obidvaja príslušníci bohatej šľachty. Podľa Kostelného národnostná otázka v Uhorsku vôbec nejestvovala, pretože vraj slovenskému národu maďarská vládnuca trieda nerobí nijaké krivdy.

Kostelný v súlade s politikou kossuthovského revolučného hnutia vychovával čitateľov Slováckych novín k nenávisti k panovníckemu absolutizmu, k viedenskej kamarile i k feudálnemu spoločenskému poriadku. Autor ďalej tu uvádzal, aké podvody a úklady proti slobode národov užíval viedenský cisársky dvor, ktorý sa držal starobylého: Dividie et impera! (rozdeľuj a panuj!). Preto aj vítal útek cisára z Viedne pred revolúciou a víťazný postup maďarských honvédov.

Pevná dôvera a konečné víťazstvo revolúcie nad rakúskym absolutizmom neopustila tvorcov Kostelného novín ani vtedy, keď sa situácia na frontoch stávala pre maďarskú revolúciu priamo hrozivou. Túto dôveru snažili sa preniesť aj na čitateľov tvrdiac, že feudalizmus síce môže sláviť dočasné úspechy, ale napriek tomu je jeho koniec neodvratný: “Možno síce, že podvodná reakcia ešte s našim strjebrom a zlatom, s našim vojskom, s našimi statkami a právame samo rozkazuvať bude; možnosti je nečíselní počet; avšak zdáliž preto aj nad ústavnú slobodu zvíťazí, zdáliž preto národi zas do predošlého jarma zapráhně!... jakživ ňje a trikráť nie!."

Hlavným poslaním Slováckych novín bolo potieranie propagandy štúrovcov a rozširovanie ilúzií o dobrom vzťahu kossuthovskej vláde k slovenským národným i sociálnym požiadavkám. Ostro útočila proti Štúrovi, Hurbanovi a ich prívržencom a vyzývajúc Slovanov, aby sa spojili s maďarskými revolucionármi v boji proti rakúskemu absolutizmu a jeho obrancovi bánovi Jelačičovi.

Kostelný v otázkach sociálnych zastáva pravicovú líniu maďarskej revolúcie. Stavia sa veľmi tvrdo proti akýmkoľvek pokusom sedliakov i bezzemkov odvrátiť vykorisťovanie vládnucej triedy - vysokej i strednej šľachty. V Slováckych novinách vystupoval ako obranca vykorisťovateľskej politiky šľachty oproti sedliakom. Tvrdil, že pravou príčinou rozsiahleho povstania poddaných sedliakov proti šľachte v Haliči bola podvodná propaganda cisárskej Viedne, ktorá sa vraj takto chcela pomstiť maďarským zemanom za ich opozíciu a otvorené nepriateľstvo. Zamlčal, že pravou príčinou tohto povstania bolo ťažké sociálne postavenie a surové vykorisťovanie sedliakov.

Politické názory Slováckych novín boli značne vzdialené od názorov krajnej ľavice maďarského národného hnutia, grupujúceho sa okolo revolučného predstaviteľa roľníckych a robotníckych vrstiev - Michala Táncsicsa. Tým si možno vysvetliť aj uverejnenie tohto oznamu: „Zemplínska stolica nám dopísala, aby krajinská vláda Tánscicsa Robotnícke Novini nazvaní časopis, kterí pospolní ľud darmo mámi, a na omilné cesty vede, zakázala - čo mi podobňe podporovať budeme“.

Slovácke novini venovali najviac miesta agitácii proti slovenskému národnému hnutiu, útokom proti štúrovcom, proti slovenským dobrovoľníkom - „hurbanistom“ - účastníkom slovenského povstania. Sústredili sa hlavne na zničenie bášt slovenského národného hnutia - spisovnej slovenčine a politických novín. Dokonca aj po zániku Slovenských národných novín sa sťažujú na ich silný vplyv na obyvateľov “horných slovenských stolíc, hlavne oravskej, liptovskej, turčianskej i trenčianskej”. Obyvateľom týchto stolíc vyčítali ich odpor proti maďarizácii a nevedeli im odpustiť, že sú „inšieho národného ducha“.

So spisovnou slovenčinou sa Andrej Kostelný zaoberal v rozsiahlom článku Slováci. Tu urobil aj exkurzie do histórie, v ktorej však namiesto historickej pravdy bola mystifikácia. Podľa neho v bratislavskej bitke roku 907, (ktorá nie je historicky doložená) , zvíťazili Maďari. Porazení obyvatelia Veľkej Moravy potom s nimi “do rovnakého spolku vstúpili". Kostelný tu hanobí pokrokové tradície slovenských národných dejín a s osobitnou nenávisťou hovorí o česko-slovenskej spolupráci. O husitských tradíciách hovorí so zamietaním a husitov volá „vandalskými krvosavcami“. Odsúdil na tomto mieste aj stavovské, protihabsburské povstanie Štefana Bočkaja a Františka Rákociho II. Kostelný tu odmietal ako spisovný slovenský jazyk bibličtinu, bernolákovskú i štúrovskú slovenčinu - snáď preto, že ju užívala opozičná strana. Radil svojim rodákom, aby za spisovnú reč prijali tú, ktorú on sám užíval v Slováckych novinách. Kostelný tu aj uvádzal kritériá, ktorých sa pri vytváraní svojej „spisovnej reči“ pridržiaval: “Já však aňi po ňitrianski, aňi po trenčianski ňepišem, ale vedla tej zásadi: od obecného úžitku vimjenki ňerobíť, a kde úžitek rozliční je, tam mluvospit za sudcu povolať. Vedľa tejto zásadi, povedám, chcel som Štúra s Bernolákom zmeriť a tak něco vlastného pre Slovákov utvoriť…".

V porovnaní so štúrovskou gramatickou normou, podloženou viacerými jazykovednými spismi, je Kostelného „spisovná reč“ návratom k anarchii a ku náhodnosti. Kostelný mienil vo svojich novinách usporiadať akúsi anketu o svojom jazyku a vyzýval do nej „všetkích horľivích vlastencov“. Pravda, búrlivé, revolučné udalosti vtedy vytláčali aj zo Slováckych novín takúto „anketu“, ktorá sa nakoniec ani neuskutočnila. Preto aj „nová spisovná slovenčina“ Andreja Kostelného zahynula spolu s jeho Slováckymi novinami.

Slovácke noviny sa vyjadrovali ku každej významnejšej akcii štúrovcov a písali veľmi nevraživo o prejavoch slovenského národného pohybu. Podrobne komentovali aj priebeh bojov medzi „hurbanistami“ - oddielmi slovenských dobrovoľníkov a medzi maďarskými gardistami a honvédmi. Slovácke novini vítali Karla Szentiványiho - kráľovského komisára, vyslaného maďarským ministerstvom vnútra k vyšetrovaniu slovenských národných akcií v Liptove. O pamätných a pokrokových Žiadostiach slovenského národa z 10. mája 1848, vyhlásených v Liptovskom Mikuláši sa vyslovujú zamietavo, tvrdiac, že slovenskí národovci v nich “nevedeľi čo pítať mali". Uverejňujú tu aj text zatykačov na Štúra, Hurbana a Hodžu a ich prívržencov. Ondreja Hodžu a Eugena V. Šparnensisa volajú „podpaľačmi a zradcami najošklivejšej bandi Hurbano –Štúro -Hodžovskej“.

Štúrovci nemohli v revolučnej dobe na stránkach tlače bezprostredne reagovať na útoky Slováckych, ale aj iných novín, stojacich v službách kossuthovskej revolúcie pre nedostatok možností a času. Urobili tak však už bezprostredne po obsadení Slovenska cisárskymi vojskami roku 1849 i neskoršie. Polemizovali s nimi vo verejných prejavoch i v publikáciách. (Urobil tak napr. aj Mikuláš Dohnány vo svojej Histórii povstaňja slovenskjeho.)

Najslabšou rubrikou novín boli Zahraničné chíri. Je to aj pochopiteľné. Noviny nemali nijakých dopisovateľov a spolupracovníkov zo zahraničia a museli sa uspokojiť preberaním správ a informácií z peštianskych, viedenských, pražských a iných novín. Kostelný však tento materiál nepreberal mechanicky, ale prebraté správy sám komentoval a glosoval. Polemizoval tiež často s pražskými novinami, odsudzoval austroslavizmus konzervatívnych vrstiev českej spoločnosti a varoval českých politikov pred prisluhovaním cisárskej Viedni: “Rakúski absolutizmus, jako Ďjevka, ktorá mnoho milovňíkov má, každému odlišnú tvár ukazuje a žjadneho ňemiluje". Kostelný však pritom nepravdivo tvrdí, že rakúska vláda súhlasila s poslovenčením nemeckého a maďarského obyvateľstva, čím vraj “panslavizmus už tak rečeno do skutku prijďe". Podobné tvrdenia sa v novinách často opakujú. Strašiaka panslavizmu stále stavali pred oči čitateľov, redaktor i niektorí dopisovatelia novín, ale aj vodcovia maďarského revolučného hnutia preto, aby ním ospravedlnili vlastný nacionálny šovinizmus, neznášanlivosť k ostatnými národom a bezohľadnú maďarizáciu Slovanov v Uhorsku.

V niektorých prípadoch Slovácke novini však správne rozpoznali, na ktorej strane je pravda a čo slúži revolúcii i spoločenskému pokroku. Kritizovali napr. vedenie Slovanskej lipy za to, že útočilo na pražských vysokoškolákov pre ich spoluprácu s viedenskými kolegami, ktorí patrili medzi najaktívnejších účastníkov viedenskej revolúcie.

Okrem rubriky Sňemské novini, sviežim a zaujímavým spôsobom bola vedená rubrika Prešporskí novinkár, v ktorej vychádzalo vnútropolitické i lokálne spravodajstvo. Bývali tu aj správy z frontov, informácie o živote občanov Bratislavy, ale aj reportáže a fejtóny. Mnohé z nich mali slušnú úroveň a nechýbala im ani duchaplnosť, zmysel pre iróniu a humor. Napriek určitej štylistickej ťarbavosti a jazykovým chybám, sú niektoré príspevky Slováckych novín zaujímavým čítaním. Vo väčšine materiálu v týchto novinách uverejneného však nájdeme primitivizmus, neobjektívne informácie, zveličovanie i demagógiu.

Andrej Kostelný, ktorý v ich redakcii sa prvý raz dostal k novinárskej práci, nebol na úrovni ani po stránke čisto profesionálnej. Slovácke novini síce prispeli k rozširovaniu ideológie a k propagovaniu politiky kossuthovského hnutia, no stali sa tiež jedným z nástrojov tohto hnutia na potláčanie snáh po národnostnej rovnoprávnosti v Uhorsku.

Periodicita

Noviny vychádzali dvakrát týždenne v Bratislave.

1848 - I. roč. po č. 489 - 188 s.

Zodpovedný redaktor a vydavateľ

"skladá" a vydáva Ondrej Kostelný

Noviny v elektronickej podobe

Slovácke novini - dostupné v Digitálnej knižnici UKB

Zdroj

SLOVÁCKE NOVINI. In: Bibliografia slovenských novín a časopisov do roku 1918. Martin : Matica slovenská, 1958. 145 s.